„Buržoázia utvorila za svojho sotva storočného triedneho panstva hromadnejšie a kolosálnejšie produktívne sily ako všetky predošlé pokolenia dovedna. …veď ktoré z minulých storočí tušilo, že v lone spoločenskej práce driemu také produktívne sily!“ Tieto slová obdivu ku kapitalistickej spoločnosti neboli prednesené v knihe Ayn Randovej, či Friedricha Hayeka, ale v Komunistickom manifeste, publikovanom pred 170 rokmi. Karl Marx v ňom s Fridrichom Engelsom predvídali rozvoj industriálnej spoločnosti, ktoré sa napĺňajú podnes. Ako, napríklad, pripomína historik Eric Hobsbawm, až do 1970-tych rokov bola strojová výroba obmedzená na krajiny svojho pôvodu. Neskôr však nadobudla kozmopolitný charakter a rozšírila sa na agrárne krajiny Tretieho sveta.
Buržoázia, ktorá vzišla z feudálnej spoločnosti ako víťaz, do nich priniesla technologický pokrok a prevliekla nimi niť prepojenosti a závislosti. „[U]robila dedinu závislou od mesta, … zaostalé a nerozvinuté krajiny závislými od krajín civilizovaných, roľnícke národy od národov buržoáznych, Východ od Západu.“ Nie sú dnes azda obce taktiež podriadené hlavnému mestu? Nie sú na globálnej úrovni výrobné haly Číny, Indie či Slovenska podriadené kanceláriám Západu? Napriek tomu, že práca býva vykonávaná za skromných podmienok, jej plody žnú organizačné centrá oplývajúce blahobytom.
Ruka v ruke s tým dochádza i k premene zavedených sociálnych vzťahov. Autoritu, úctu, či odbornosť kedysi vážených povolaní strieda a čoraz viac presahuje potreba zarábať a uživiť sa. Zarovnávajúca a ponižujúca predajnosť zobrala rešpekt a dôveru učiteľom, lekárom, právnikom, kňazom, vedcom, umelcom. V dôsledku toho záleží stále viac na ich cene, a menej na ich kvalite, úrovni, cti či presvedčení. Tieto pohyby neobchádzajú ani osobné vzťahy, ako je tradičná rodina, na ktorej rozpad Manifest taktiež upozorňuje. V západných krajinách sa dnes niečo okolo polovice detí rodí alebo vyrastá slobodným matkám, pričom polovicu domácností veľkých miest tvoria slobodní jednotlivci. Samota sa stáva nechceným sprievodným javom neistej doby a naporúdzi sú iba nové viery a omamné prostriedky (plniace podľa Marxa rovnakú funkciu utišujúcich prostriedkov).
Problém, ktorý pozoroval Marx bol ten, prečo nedokázal kapitalizmus so svojim obrovským potenciálom zabezpečiť živobytie pre väčšinu pracujúcej triedy, alebo aspoň prijateľné podmienky pre život? Z premien modernej spoločnosti vypozoroval, že v nej „bieda rastie ešte rýchlejšie než obyvateľstvo a bohatstvo.“ Tento neustály nepomer nespôsobuje chyba, ale naopak prednosť kapitalizmu vyrábať rýchlejšie než je spoločnosť schopná spotrebúvať. To je napokon dôvod prečo vznikajú krízy.
Nové výrobné spôsoby a prostriedky, ktoré uľahčujú prácu, si zároveň vyžadujú menej pracovnej sily. V dôsledku toho sa stávajú prebytočnými nielen zastaralé stroje, ale aj ľudia. Príčinou tejto tendencie nie je technologický vývoj, ale voľná konkurencia poháňajúca pokrok a znižujúca podiel pracovnej sily na produkte. Háčikom je, že zatiaľ čo sa pracovný proces zaobíde bez ľudí, ľudia sa bez práce nezaobídu, keďže v kapitalizme predstavuje pre drvivú väčšinu jediný zdroj obživy. Marxovi preto buržoázna spoločnosť pripomínala „čarodejníka, neschopného naďalej opanovať tajomné sily, ktoré vyvolal“.
V snahe nejako sa vysporiadať s týmto nepomerom neustále počúvame o nutnosti byť flexibilný, prijímať akékoľvek ponuky práce, využívať každú minútu na sebarozvoj a prispôsobiť sa požiadavkám trhu. Na základe tohto vyostrujúceho sa rozporu došiel Marx s Engelsom k záveru, že buržoázia si s efektívnejšou výrobou zároveň „produkuje svojho vlastného hrobára“. Je však dnes ešte možné hovoriť o proletariáte ako revolučnej pracujúcej triede?
V čase vydania Manifestu komunistickej strany v roku 1848 sa slovom strana označovala určitá tendencia, či politický názor schopný rozvinúť sa do nejakého druhu organizácie. Robotnícke a socialistické strany sa v „rozvinutých“ krajinách s demokratickým volebným právom objavili až v 1880-tych rokoch. Počas prvej svetovej vojny sa rozdelili na revolučnú – boľševickú vetvu, ktorá dnes v Európe nehrá rozhodujúcu úlohu, a druhú – umiernenú, ktorá sa stala pilierom demokratického kapitalizmu. Táto vetva sa dostala aj do 21. storočia. V rámci nej však už proletariát nekonfrontuje buržoáziu, ale stáva sa jej partnerom.
Možno dokonca povedať, že od 80-tych rokov jej svoje iniciatívy stále viac prispôsobuje. Ťažko už ale dodať, že k vzájomnému prospechu. Ak nahliadneme do Správy o svetovej nerovnosti, zistíme, že sa rozdiely medzi krajinami znížili. Bohužiaľ, vôbec nie tak, ako by sme si želali. Za posledných 40 rokov totiž sociálna nerovnosť Ruska, Číny, Indie a Brazílie dobehla nerovnosť severnej Ameriky. Aj tu dnes horných 10% spotrebúva 50% národných príjmov, a najbohatšie 1% v rámci toho spotrebúva až 20% spoločne vyprodukovaných národných príjmov. Pozícia tých, ktorí si na živobytie zarábajú prácou sa zhoršila a naďalej zhoršuje. Bohatnutie malej privilegovanej časti šlo na ich úkor. Aký bude ďalší vývoj?
Bude to znamenať začiatok prechodu od súkromných prostriedkov k spoločenskému riadeniu v celosvetovej miere? Do sveta, kde by konečne nik nežil na úkor iného, ale slobodný rozvoj jednotlivca by bol rozvojom všetkých? Kým Engels chápal tento spoločenský vývoj ako objektívnu zákonitosť, Marxovo čítanie bolo otvorenejšie. Nikto totiž nemôže s istotou povedať, že pokračujúca ničivá nerovnosť povedie k zmenám. Srdcom dejinných pohybov aj naďalej ostáva sociálna prax.
Foto zdroj: http://unmcignite.com
