Na talianskom ostrove Lampedusa žije asi 6-tisíc ľudí. Za posledných 20 rokov sa naň z Afriky pokúsilo preplaviť okolo 400-tisíc utečencov. Takmer 15-tisíc z nich cestu neprežilo. To je ako keby dva a pol ostrova obyvateľov zmizlo v mori. Režisér Gianfranco Rosi v tejto tzv. nárazníkovej zóne žil rok, aby spoznal, akým spôsobom na seba narážajú každodenný život a najväčšia celosvetová humanitárna katastrofa. Za film Oheň na mori na tohtoročnom Berlinale získal Zlatého medveďa. Na Slovensku sa distribuuje v rámci Projektu 100.
Samuel je 12-ročný chlapec, ktorý chodí do školy, večeria špagety, učí sa veslovať, hrá sa s kamarátom na vojakov a vlastnoručne vyrobeným prakom strieľa na kaktusy s vyrezanými tvárami. Miestny dídžej v rádiu púšťa romantické šlágre na želanie, Samuelova babka každé ráno stelie postel až s prehnaným perfekcionizmom. Do protikladu k obyčajným, neraz cyklicky opakujúcim sa činnostiam, kladie Rosi scény záchranných akcií na mori, počas ktorých sú z člnov vyťahovaní migranti – živí aj mŕtvi. Máme tak pred očami jeden ostrov a jeho dve reality.
Ani jednu z nich režisér neprifarbuje, nedramatizuje, neinscenuje. Či už je svedkom detských radovánok, preplnených horúcich podbalubí alebo rozprávania lekára o obhliadaní mŕtvol, nie je sentimentálny. Ba miestami, najmä cez postavu Samuela, vnáša do snímky aj jemný humor. Práve kontrapunkt banálneho a toho, čo sa banalite vymyká, zasiahne vo výsledku oveľa silnejšie, než keby film pracoval iba s kumuláciou emocionálne vypätých obrazov. Narúša klišé, ktoré sa pri zobrazovaní masového exodu používajú v posledných rokoch.
Kritiku našej zaslepenosti voči tomu, čo sa deje kúsok za naším prahom, pretavuje Rosi do metafory tzv. syndrómu lenivého oka, ktorým Samuel trpí. Znamená to, zjednodušene povedané, že jedno oko sa spolieha na druhé natoľko, až prestáva byť funkčné. Keď sa ho Samuel opäť pokúša naučiť “vidieť”, nie je to vôbec jednoduché a pokyny lekára nie vždy dodržiava. Aj pre nás je “nepozerať sa” často pohodlnejšie ako vyrovnať sa s viditeľným.
Oheň na mori je filmom bez klasického príbehu, nenachádzame tu žiaden úvod, vyvrcholenie ani oslobodzujúcu katarziu. Rosi nás vovádza rovno doprostred zabehaného ostrovného nažívania a my čakáme, nakoľko sa svet domácich Talianov pretne s dôsledkami tragických udalostí, v ktorých centre sa nachádzajú. Možno budeme prekvapení (a možno ani nie), že blízkosť smrti neznamená automaticky narušenie stereotypu ich života.
Rosiho film nás provokuje zamýšľať sa aj nad tenkými hranicami medzi angažovanosťou a cynizmom, medzi morálnou povinnosťou a rozhodnutím nezasahovať. Máme sa cítiť vinní, keď v rozhlase počúvame správy o ďalších úmrtiach migrantov a pritom ďalej varíme večeru tak, ako to robí Samuelova babka? Je v poriadku, keď sa s kamarátom hráme na vojnu a pritom na mori sa odohráva skutočný boj o život? Dokument na tieto otázky neodpovedá. A ani nás, divákov, k tomu nenúti. Napriek tomu je alarmujúci, pretože vďaka nemu si uvedomujeme, že ak naše lenivé oko konečne nezačneme trénovať, môže navždy ostať slepé.
OHEŇ NA MORI
Fuocoammare, Francúzsko / Taliansko, 2016, far., 108 min.
Réžia: Gianfranco Rosi
Scenár: Gianfranco Rosi, Carla Cattani
Kamera: Gianfranco Rosi
Strih: Jacopo Quadri
Fotografie: Asociácia slovenských filmových klubov
Text vyšiel v upravenej verzii aj na blogu Společnosti pro estetiku.
