V novej sérii „postmoderna poučuje spoločnosť“ sa dozvedáme, že rast je tá skutočná zábrana v ceste k ekologickej spoločnosti a že len musíme menej spotrebovať a všetko bude fajn. Zníženie spotreby nemôže byť riešením pre ekologickú krízu. Hospodársky rast per se nie je skutočný problém a vinník za globálne otepľovanie.
Zatiaľ čo zníženie výroby v určitých častiach hospodárstva bude musieť byť súčasťou riešenia, zníženie výroby celkovo nie je jeho hlavnou časťou. Argument zníženia spotreby a zastavenia rastu ako riešenia ekológie má niekoľko problémov:
1. Zníženie spotreby nemusí znamenať zníženie výroby. Tento pohľad obmedzuje možnosti obyvateľstva na čisto spotrebiteľské rozhodnutia a pokračuje v ilúzii, že spotrebitelia dokážu meniť výrobu.
2. Zníženie výroby nemusí znamenať zníženie emisií a zníženie ťažby nerastných surovín. Nehovoriac o tom, ako výrobu vôbec počítame.
3. Zastavenie hospodárskeho rastu, alebo jeho regresia nemusí znamenať ani jedno z dvoch uvedených znížení.
4. Zníženie spotreby ako jediné alebo hlavné riešenie ekologickej krízy je takmer nemožné alebo nemožné bez toho, aby sme sa vrátili do stredoveku (alebo ďalej).
5. Zníženie spotreby na základe morálneho poučovania nie je možné očakávať od väčšiny ľudskej populácie.
Hospodársky rast znamená mnoho vecí pre mnohých ľudí. Pre jedných to znamená ďalšiu vilu a milión v tržbách, pre druhých zvýšenie minimálnej mzdy a voľného príjmu. Zastaviť rast dúfam nechceme pre druhú skupinu ľudí. Rast nemusí znamenať zvyšovanie hrubého množstva vyrobených tovarov, ani zvyšovanie emisií či ťažby nerastných surovín. To závisí od spôsobu výpočtu, od konkrétnych tovarov a od spôsobu výroby.
Zníženie spotreby ako hlavné alebo jediné riešenie pre ekologickú krízu si od ľudí žiada, aby sa z nich stali stredovekí askéti. K potrebnému zníženiu emisií o 90 % pre zabránenie katastrofálneho globálneho otepľovania by sme nesmeli vôbec používať nasledovné (týka sa priemeru EÚ): dopravu, elektrickú energiu a priemyselné produkty alebo vo všetkých znížiť spotrebu o 90 % (presné emisie závisia od konkrétnej spotreby). Ak by nevyužívali nič zo zmienených, smeli by využívať buď kúrenie, alebo poľnohospodárske produkty, najmä dobytok.
Kombinovať a upresňovať môžeme ďalej, ale výsledok je vždy rovnaký: je to nemožné splniť, ak chce človek zostať členom civilizácie.
Aj ak nechce, je to takmer nemožné: ak používa odpad, alebo zaostalé verzie spomínaných činností a ak nemá deväť desatín ľudstva vymrieť (keďže industrializované poľnohospodárstvo udržiava 7 miliárd ľudí pri živote).
Znižovanie spotreby môže byť nanajvýš veľmi obmedzené prechodné „riešenie“ a malo by sa diať tam, kde ho takmer nikto nepropaguje: v spotrebnej elektronike, ošatení, hygiene a v cestovaní. Očakávať ale aj to, že sa väčšina ľudí týchto vecí zriekne, je nanajvýš utopické.
Ako veľký úspech sa oslavuje len nahradenie mäsovej potravy rastlinnou, niečo, čo vôbec neobmedzuje finačné možnosti, pracovné príležitosti, pohyb a zdravie ľudí, práve naopak, je lacnejšie a zdravšie. Ako môžeme potom očakávať, aby v nasledujúcich 50 rokoch celé ľudstvo obetovalo vlastné zdravie, slobodu pohybu, prácu, komfort a príjmy pre nejaké morálne poučky o „prírode“?
Ekologická teória sa musí prispôsobiť praxi, nie naopak a prax je taká, že ľudia sú pohodlní a sebeckí. Ak má ekologická prax uspieť, musí na tom stavať a nie proti tomu ísť.
Hlavné riešenie ekologickej krízy je technologické, leží nie v spotrebe, ale vo výrobe. Je to zmena, ktorá existenciálne ohrozuje len malú časť hospodárstva. Pointa marxistickej perspektívy je práve tá, že neskorý monopolný kapitalizmus týmto technológiám zabraňuje a proti týmto zmenám aktívne bojuje.
Ide najmä o silné fosílne monopoly, spolu so všeobecnými zákonmi kapitálovej akumulácie, ktoré zabraňujú tejto nevyhnutnej zmene. Dôvody k tomu sú veľmi konkrétne a jednoduché: je to sebeckosť vlastníkov súkromných spoločností, sebeckosť celej ich triedy. Riešenie nie je vyhlasovať sebeckosť za všeobecné zlo, alebo stavať na sebeckosti väčšiny ľudstva a postaviť ju proti sebeckosti tejto triedy.
Konkrétne reformné riešenia sú vo veľkom protimonopolné akcie a akcie, ktoré budú obmedzovať a dirigovať výrobu vo fosílnom hospodárstve, tieto môžu byť aj na úrovni spotrebiteľov. Inak pomôže akékoľvek zvýšenie efektivity spotreby najmä tovarov, ktoré sa podieľajú na vypúšťaní emisií a akékoľvek iniciatívy k zvyšovaniu efektivity a technologickej zmene.
Autor študuje filozofiu na Viedenskej univerzite.
Obrázok: ilustrčný. Zdroj: flick. Autor: Geert Jaap Weeda
