Spoločenská kríza spôsobená pandémiou začala odhaľovať neschopnosť niektorých kľúčových inštitúcií reagovať na nové podmienky. Žiaľ, výnimkou nie je ani NR SR.
V súčasnosti, miesto toho aby parlament a vládna koalícia efektívne reagovali na vývoj epidemologickej krízy, riešia formálnu krízu založenú na neschopnosti sa uzniesť, keďže veľká časť poslancov, vrátane premiéra, sa ocitla v karanténe. Vznikol tak nepomer medzi silami, ktorého dôsledkom sú zas ďalšie nové špekulácie a obštrukcie. A to dokonca aj v čase, keď sú reálne ohrozené životy a životaschopnosť občanov, ktorých parlament reprezentuje. A to aj v čase krízy!
Miesto hľadania nových istôt, sa opäť predlžuje stav nepretržitej neistoty. Jedným slovom: Chaos. Občan sa potom pochopiteľne dennodenne pýta: Platí, či neplatí? Bude platiť, či nebude platiť? Od kedy? A do kedy? Položme si teda otázku: Kde je zdroj tohto chaosu, keďže jeden z jej zdrojov je momentálne izolovaný?
Na fungovanie parlamentu je potrebná fyzická prítomnosť najmenej 79 poslancov a na prijatie návrhu postačuje len 39 poslancov. Takto vzniknutá situácia rozohráva radikálne iné strategické pole, čím rozdáva nové hracie karty aj stranám a iniciatívam, ktoré by sa za normálnych podmienok nemohli presadiť. Systém moci je v rukách náhody. Je dočasne destabilizovaný a nepredvídateľný. To následne spúšťa spomenutý kolos nových špekulácii a obštrukcií. Tie potom blokujú výkonnú a legislatívnu moc v štáte a skôr ako oficiálne cesty, sa prirodzene hľadajú únikové cesty zo situácie. Čo s tým? Riešenie tejto situácie je v podstate jednoduché a môžeme ho sformulovať pokojne aj formou otázok.
ŽIVOT VS FORMALITY
Aký je problém upraviť pravidlá parlamentu, aby mohol fungovať aj bez fyzickej prítomnosti poslancov? Na výber sú dokonca dve možnosti a v podstate sa dajú kedykoľvek zosúladiť s ústavou: Prvá je zmena technickej infraštruktúry umožňujúcej hlasovanie. Druhá je zmena na úrovni vnútorných pravidiel, totiž – delegovanie právomoci hlasovať, t.j. naplniť svoj mandát poverením svojho osobného asistenta (ak nie je covid pozitívny), pričom za hlasovanie asistenta zodpovedá priamo fyzicky neprítomný poslanec NR SR a nikto iný. Hlasovanie by pochopiteľne v takejto situácii malo byť iba verejné. Obmedziť vystúpenie asistentov v rozprave môže byť súčasťou úvahy, ale táto úvaha pravdepodobne skončí v bode, keď si poslanci, ale aj občania uvedomia, že sú to práve asistenti, ktorí poslancom píšu podklady do rozpravy. Za to niektorí poberajú, aj v čase krízy stály plat vo výške 2900 eur.
Obidve navrhnuté riešenia sú v súlade s ústavou, alebo sa dajú čítať v súlade s ňou, pretože koniec koncov smerujú k uplatnenieu mandátu, ktorý vzhľadom na vzniknutú situáciu nemôže byť uplatnený. Jediný rozdiel je v prostriedkoch. Inými slovami: To, čo bráni novým prostriedkom a tým pádom aj adaptabilite samotnej inštitúcie (rozumej jej životaschopnosti) na nové podmienky, sú v podstate len konštrukcie symbolických formalít.
V tomto prípade napríklad starých centralistických formálít. Tie môžu viesť až k takým bizarnostiam, že funkčnosť NR SR môže byť dodnes znemožnená fyzickým zablkovaním rečníckeho pultu. Viď Beblavý, alebo Kotleba. Rečnícky pult teda formálne symbolizuje centrum pozornosti. A tu jeho funkcia končí, pretože fakticky nie je ukotvená v dynamickej realite a jej požiadavkách. Čo to pre nás znamená, okrem rizika, že sa cez osobu prezidentky môže uplatniť úradnícka správa krajiny?
Ak niekto chce udržovať pri živote staré inštitucionálne formality a pritom ignorovať komplexnú realitu a jej požiadavky, tak skôr ako táto komplexná realita, zanikne časom samotná inštitúcia. Alebo sa radikálne transformuje. Miesto jedného národného parlamentu, môžeme mať časom tri. S tým treba rátať. Ale aby sme v týchto neistých časoch nemaľovali zbytočne ďalšieho čerta na stenu, postačí tento komentár chápať len ako dobre mienenú radu do blízkej budúcnosti. Ako výzvu k adaptiblite, modernizácii a čiastočnej decentralizácii NR SR. A tej vzdialenej budúcnosti – nateraz prenecháme všetky ostatné varovania, pretože tie, v súlade s tradícou, zväčša ostávajú bez odozvy.
© Ismael P. Májovský, autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK.
Zdroj foto: Wikimedia.
