Okresný súd zakázal poslancovi Ľubošovi Blahovi šíriť o prezidentke tvrdenia, že je vlastizradkyňou a agentkou USA. Takmer v rovnakej dobe nazval Ivan Mikloš opozičného poslanca Roberta Fica vlastizradcom a agentom Kremľa. Keď takéto osočovania, nehodné dospelých ľudí, majú medzi deťmi rozsúdiť rodičia, zvyčajne povedia: teraz ste si kvit a hlupákov ste zo seba spravili obaja.
Prečo by malo byť jednému zakázané niečo, čo je dovolené druhému? Žiaľ, verejné ponižovanie politických protivníkov nie je v našej spoločnosti ojedinelé. A to ani na adresu hlavy štátu. Stačí si spomenúť na Ivana Gašparoviča, ktorého brepty a politická inklinácia sa stali vďačným terčom internetových stránok, niektorých dokonca spolufinancovaných štátom.
Je o to viac zarážajúce, ak sa ho dopúšťajú ľudia dovolávajúci sa slušnejšieho Slovenska, prípadne intelektuáli, považovaní za duchovný výkvet národa. O čo prijateľnejšie ako Blahove urážky sú Havranove a Šimečkove invektívy osôb alebo skupín, ktoré publikujú na verejných profiloch alebo médiách? Netreba pochybovať, že ich vynášajú s vedomím oprávneného hnevu, druhá vec je, nakoľko prispievajú kultúre diskusie.
Ak by sme mali zaviesť rovnaký meter, akú zásadu by sme mali uplatniť, aby fungovala univerzálne a verejný priestor nebol zamorovaný primitívnymi urážkami? Ak tu bola výzva, aby Blaha odišiel z Akadémie vied, pretože vo svojej politickej profesii útočí na súperov, nemal by aj Michal Havran odísť z RTVS, ak má na sociálnych sieťach podobne nevyberavý, ba ešte ostrejší slovník na adresu tých, s ktorými nesúhlasí?
Úroveň verejnej diskusie určujú jej účastníci, no ešte viac najvýraznejší predstavitelia jednotlivých skupín. Tí by mali ísť príkladom. Žijeme však v dobe, kde nestačí umlčať toho alebo onoho diskutéra, toxickým sa stalo samotné prostredie. Prispeli k nemu závažné udalosti (vražda novinára, pandémia, vojna), neschopnosť politikov dôveryhodne na ne reagovať, ale aj nastavenie sociálnych sietí.
Vláda zneužívala tieto témy na potlačenie nesúhlasu s vlastnou politikou. V sociálnej politike sa vyhovárala na minulú vládu, zodpovednosť za podvýživené zdravotníctvo a preťažovanie zdravotníkov orientovala na „anti-vaxerov“, a príchod cudzích vojsk obhajovala Putinom. Množiace sa útoky na jednotlivých kritikov sú ďalším prejavom rovnakého trendu. Vytvárajú sa zoznamy nepohodlných, ponižujú odporcovia zbrojenia, podávajú sa trestné oznámenia na opozíciu.
Vinník vzniknutej situácie sa má nachádzať medzi diskutérmi a opozíciou, takže atmosféra hustne. Zástancovia odlišného názoru na vojnu na Ukrajine sú okamžite onálepkovaní ako Putinovi agenti, v prípade očkovania proti covidu zase ako „dezoláti“. Ako potom na základe toho čakáme, že budú označovaní propagátori pro-americkej alebo mainstreamovej verzie? Otázkou je, či je nutné považovať iný postoj alebo pochybnosti, ktoré sa v niečom približujú k jednej zo strán, automaticky za nelegitímne alebo nesprávne?
Putin využil neonacistov na Ukrajine ako falošnú zámienku na vpád na Ukrajinu, no to neznamená, že odtiaľ neonacisti zmizli. Takisto to neznižuje falošnosť zámienky prítomnosti zbraní hromadného ničenia v prípade útoku na Irak. Je možné tvrdiť jedno a zároveň druhé. Tak ako platí, že ochrana ruskej menšiny na Ukrajine nemôže byť dôvodom porušenia medzinárodného práva a územnej celivosti štátu, rovnako ako to nestačilo na bombardovanie Srbska NATO. Problémom je porušovanie princípu, nie to, ktorá strana ho má dovolené porušiť.
Na zodpovednosť by sme mali brať tých, ktorí sú pri vláde. Mali by sme kritizovať a pranierovať tých, čo sú pri moci a nie jej kritikov. Nejde o Ľuboša Blahu, ale o princíp. O právo na slobodu slova, a zásadu, že ten, čo má v rukách moc, sa dokáže a má starať o životy všetkých obyvateľov a vážiť si ich názory. Nemôže sa vyhovárať na druhých alebo tých, čo ju nemajú. V opačnom prípade tam nemá čo robiť.
