Ad: Keď vládnu deti
Konzervatívny denník Postoj robí v posledných mesiacoch záslužnú a obdivuhodnú prácu, aspoň v rámci svojej sociálnej bubliny. Odchod z časopisu .týždeň manipulátora Štefana Hríba bol oceniteľným krokom redaktorov, bez ktorého by ani investigatívna kniha Martina Hanusa o kauze znásilnenia a vraždy mladej študentky medicíny Ľudmily Cervanovej, poslednú bodku za týmto príbehom nikdy nedala. Martin Hanus sa podieľal na odhaľovaní najväčšej mediálnej manipulácie v celých dejinách tejto krajiny a proti vôli svojich bývalých kolegov, ktorí o tejto kauze zverejňovali celé roky len jednostrannú propagandu odsúdených vrahov, participoval na rozpletení tejto obludnej konšpiračnej teórie.
Skrátka, pre Postoj síce píšu konzervatívci, s ktorými nemusíme a nemôžeme súhlasiť, ale robia to kultivovane a profesionálne. Až na malé či väčšie výnimky. Dokonca už aj články Lukáša Krivošíka sa dajú čítať bez toho, aby človek musel užívať benzodiazepíny. Denník Postoj je dnes nasledovaniahodný projekt, ktorý aj bez podpory finančných skupín a veľkého biznisu funguje, hoci len pre relatívne úzku skupinu slovenských čitateľov, ktorí s redaktormi zdieľajú konzervatívny, prípadne kresťanský pohľad na svet.
Daniškov útok na Thunbergovú
Ale k veci. Redaktor tohto denníka Jaroslav Daniška vo svojom najnovšom texte spochybňuje protestné aktivity 16-ročnej študentky Grety Thunbergovej zo Švédska, ktorá je dnes oprávnene symbolom boja proti globálnymi klimatickým zmenám. Jeho argumenty sú, eufemisticky povedané, chybné. Ako prvé, Daniška, otvorene útočí na Thunbergovej vek, na základe ktorého relativizuje jej kľúčové posolstvo týkajúce sa globálneho otepľovania.
„Deti majú byť hrdinami rozprávok, nie bojísk či politiky. Adolescentokracia nie je riešenie, ale nový problém,“ napísal. Je celkom zaujímavé, že Daniškovi prekáža „adolescentokracia“, ale už nie „gerontokracia“, napríklad tá v hierarchii Katolíckej cirkvi. Oceňujem však aspoň to, že mu neprekáža skutočnosť, že Thunbergová je žena. Ide predsa len o chvályhodný posun v konzervatívnom myšlienkovom prostredí, v ktorom dominuje mizogýnia a výlučne ľudia s patriarchálnym pohľadom na svet.
Spochybňovať globálne environmentálne hnutie len kvôli tomu, že Thunbergová má len 16 rokov, čo podľa Danišku, znamená, že vzhľadom na jej vek, ide o „politickú manipuláciu“, je, opäť eufemisticky povedané, veľmi zvláštne. Problém je, podľa Danišku, teda v tom, že Thunbergová „…je dieťa. To znamená, že o jej presvedčení sa nediskutuje, spochybniť ho totiž znamená zaútočiť na dieťa, a to sa stále nerobí.“ Je to ukážkový argumentačný faul.
Globálne zmeny klímy a konzervatívny pohľad na svet
Zmeny globálnej klímy nie sú totiž názor, ale fakt. V súčasnosti je predsa k dispozícii rozsiahly súbor vedeckých prác, ktoré dokazujú, že klimatické zmeny sú reálny fenomén, vyžadujúci cielenú pozornosť a aktívny zásah, aby sa zabránilo katastrofe, ktorá nám už „klope na dvere“.
Napríklad jedným z kľúčových faktorov, ktoré súvisia s klimatickými zmenami, je rapídny nárast skleníkových plynov spôsobený ľudskými aktivitami. Globálne otepľovanie je však len jeden z mnohých spôsobov, ktorými ľudia modifikovali Zem. Frekvencia extrémnych klimatických javov jasne ukazuje, ako globálne otepľovanie vplýva na životné prostredie. Úzke zameranie na globálne otepľovanie by mohlo naznačovať, že jednoducho musíme prestať emitovať skleníkové plyny a využívať obnoviteľnú energiu na zmiernenie tlakov na planéte. Ľudská stopa je oveľa väčšia.
Ľudia počas posledných dvoch storočí zmenili planétu Zem mnohými spôsobmi, z ktorých mnohé sú oveľa menej známe ako globálne otepľovanie. Od päťdesiatych rokov minulého storočia sa ľudská populácia, urbanizácia, spotreba zdrojov a dokonca aj počet reštaurácií siete McDonald’s rapídne rozrástli. Existujú veľké regionálne rozdiely, ale vplyvy na aspoň niektoré zložky biofyzikálneho systému Zeme boli globálne.
Globálne otepľovanie, vymieranie druhov, úbytok pitnej vody a čistého vzduchu, tony plastov v oceánoch, masívne odlesňovanie planéty. To všetko si mnohí z nás nevšímajú alebo problém zámerne zľahčujú. Mnohí konzervatívci, skeptici a pesimisti jednoducho odmietajú uveriť množstvu vedeckých dôkazov, ktoré dnes máme k dispozícii. To je v poriadku. Je to totiž len ich zlyhanie. Daniška však tým, že pochybuje o tom, či niekto hovorí pravdu, nespochybňuje len správnosť jeho výpovede, ale aj hodnovernosť jeho osoby. Daniška dokonca podpásovo pripomína Thunbergovej Aspergerov syndróm.
Šírte paniku!
Thunbergová však nie je renomovanou vedkyňou, expertkou na klimatické zmeny na planéte. Je aktivistkou. A úspešnou. Jej misiou nie je šíriť vedecky relevantné a hodnoverné poznatky o aktuálnych trendoch v oblasti klimatických zmien antropogenetickej povahy, ale vyvolať v ľuďoch paniku, v dôsledku ktorej široké masy zmenia svoje individuálne „životné stratégie“. Okrem iného, dnes je očividné, že na zvládnutie globálnej environmentálnej krízy je potrebné, aby svoje konanie, spotrebné návyky, spôsob života a konzumné očakávania radikálne a najmä rýchlo zmenila prevažná časť svetovej populácie vystavenej masívnej indoktrinácii ideológiami rastu, industrializmu a konzumerizmu.
A tá pravidelne nečíta karentované vedecké časopisy typu Science, Nature či The Anthropocene Review. Preto je práve to, čo robí Thunbergová, hrdinka našej doby, antropocénu, ktorý výstižne označuje vplyv človeka na planétu Zem, tak extrémne dôležité. Už dnes sme totiž vo veľkom nebezpečenstve vzhľadom na budúcnosť a prežitia ľudskej civilizácie. Ľudstvo viac nemôže pokračovať v konzumnom spôsobe života, ktorý momentálne vedie.
Globálny kapitalizmus založený na „lacnej prírode“ a vykorisťovaní prírodných zdrojov ešte viac zhoršuje antropogenické škody páchané na planéte. (Globálny kapitalizmus funguje prostredníctvom konkurencie, peňazí a imperatívu zisku a kapitalistická logika má negatívny vplyv na to, ako využívame prírodu.) Systematické ničenie nášho životného prostredia sa navyše realizuje a zintenzívňuje v rámci kapitalistickej globalizácie podporovanej hierarchickými štátmi.
Akceptovali sme v karteziánsky dualizmus prírody a spoločnosti, ktorý vytvoril ekologicky neudržateľnú ontológiu a epistemológiu. Žijeme sebazničujúcim spôsobom; takým, ktorý bezohľadne ničí predpoklady civilizovaného spôsobu života a organizácie ľudstva. Zodpovedný a rýchly prístup ku zmierňovaniu následkov klimatických zmien je preto optimálny a vlastne aj jediný scenár prežitia ľudskej civilizácie, ktorej sú aj konzervatívci a skeptici z nejakého nevysvetliteľného dôvodu integrálnou súčasťou.
Čo Jaroslav Daniška nepochopil?
Daniška ako správny konzervatívec je skeptický voči radikálnym spoločenským zmenám, ale treba si uvedomiť, že aj zmeny globálnej klímy sú dnes radikálne. Preto si vyžadujú radikálne a globálne riešenia. Daniškov druhý argumentačný faul je, že predpokladá, že environmentálna politika zameraná na zmierňovanie klimatických zmien musí mať negatívne sociálne dopady na obyvateľstvo. V skutočnosti je to však presne naopak. Daniškova argumentácia stojí na vode, vďaka roztápaniu permafrostu v polárnych oblastiach v dôsledku klimatickej zmeny.
Daniška napríklad píše, že „…zvyšovanie daní na dieselové autá a ďalšie ekologické požiadavky spôsobujú často viac horších dôsledkov, ako prinášajú riešení.“ Skrátka, pre Danišku sú rôzne ekologické reformy a projekty jednoducho „utópiami“, a ako píše utópie boli predsa vždy v minulosti škodlivé. (Mimochodom, ten o gulagoch ste už počuli?)
Nie, vyššie spotrebné dane, environmentálne dane a rôzne ekologické požiadavky politickej povahy nespôsobujú žiadne negatívne sociálne dopady, práve naopak. Čím sú globálne zmeny klímy radikálnejšie, tým sú sociálne dopady negatívnejšie. Klimatické zmeny dokázateľne znamenajú menej vody a jedla pre chudobných v mnohých krajinách rozvojového sveta. Klimatické zmeny najviac postihujú práve chudobné komunity. Tie sú najmenej pripravené čeliť následkom extrémnych výčinov počasia – povodniam, suchám a neúrode.
Skrátka, rozvojové krajiny na planéte sú klimatickými zmenami ohrozené najviac, pretože obživa väčšiny tamojšieho obyvateľstva závisí od poľnohospodárskeho sektora. Tieto krajiny majú nižšiu mieru adaptability na klimatické zmeny, pretože ich straty kvôli pravidelne sa opakujúcim cyklónom, hurikánom a rozsiahlym povodniam už dnes predstavujú až desiatky percent ich HDP. K tomu nižšia úroveň produkcie a skrátenie vegetačných období bude mať za následok nárast chudoby. To nepriaznivo ovplyvní zdravotný stav a zvýši úmrtnosť ľudí žijúcich v chudobných oblastiach sveta.
Klesajúca produkcia poľnohospodárskej výroby zníži priemerné príjmy roľníkov, ktorí sa takto ocitnú ešte hlbšie pod hranicou chudoby. K tomu sa pripočítajme migrantov z environmentálnych dôvodov, teda tzv. klimatických utečencov, ktorým bude potrebné zabezpečiť základné materiálne podmienky na život. Ale aj rôzne vnútorné i medzinárodné cezhraničné konflikty.
Skrátka, negatívne dôsledky klimatických zmien môžu v pasci dlhodobej extrémnej chudoby uväzniť, možno nie 56-ročnú Claudine z Burgundska, o ktorej píše vo svojom texte Daniška, ale milióny ľudí v chudobných krajinách áno.
Klimatická a sociálna spravodlivosť sú dve strany jednej mince
Stabilita, ale aj existencia globálnej priemyselnej (ľudskej) civilizácie je ohrozovaná nielen prehlbovaním environmentálnych (globálne klimatické zmeny atď.), ale aj sociálnych (sociálne nerovnosti, chudoba atď.) krízových fenoménov, pričom tieto procesy sú komplementárne a vzájomne sa umocňujú. „Sociálne“ a „klimatické“ (alebo všeobecnejšie „environmentálne“) aspekty predstavujú dve strany jednej mince v podmienkach globálneho kapitalizmu poháňaného trhovými imperatívmi. Inými slovami, niet sociálnej spravodlivosti bez klimatickej spravodlivosti a naopak, niet klimatickej spravodlivosti bez sociálnej spravodlivosti.
Pred ľudstvom ako takým v dôsledku klimatických zmien a zhoršovania životného prostredia stojí výzva ako zabezpečiť slušný a dôstojný život pre očakávaných 10 miliárd ľudí v roku 2050 v súlade s normatívno-ontologickými princípmi sociálnej a rovnako klimatickej spravodlivosti, a to súčasne s obmedzovaním environmentálnych dopadov ľudských aktivít na udržateľnú úroveň.
Urobiť všetko preto, aby sme vôbec stabilizovali fundamentálne environmentálne a sociálne predpoklady pre život na tejto planéte, nie je žiadnou „nebezpečnou utópiou“, ako sa nám to snaží nahovoriť konzervatívec Daniška, ale vzhľadom na závažnosť zmien potrebných na odvrátenie globálneho ekologického kolapsu a najmä krátkosť času, ktorý má civilizácia na takýto obrat k dispozícii, našou jedinou úlohou, jediným cieľom. Súčasná kríza je v skutočnosti zlyhaním kapitalistickej utópie.
Konzervatívci a pochybovači by si mali uvedomiť, že v súčasnosti nestojíme len pred problémom všeobecnej krízy existujúcich systémov spoločenského poriadku, ale aj pred metafyzickou otázkou voľby nového smerovania ľudskej civilizácie. Žijeme totiž na križovatke v dejinách nášho druhu – a planetárneho života vôbec. A kolaps je horizontom.
Kolektívne aktivity ľudstva, týkajúce sa životného prostredia, klimatickej stability, biodiverzity či chemického zloženia planetárnej atmosféry, hydrosféry i pôdy, dnes ohrozujú naše prežitie. Vládnuť by preto mali tí, ktorí si túto skutočnosť aspoň uvedomujú. Ak je teda v tomto kontexte Greta Thunbergová jednooká medzi slepými, tak nech nám vládne. Aj keď je, slovami Danišku, len „dieťa“.
Autor je politológ.
