Pokusy o zavádzanie uhlíkovej dane alebo vyššieho zdaňovania starších áut sú často odmietané s tým, že ide o nezmyselné požiadavky ekoaktivitostov a ekolobistov, ktorí sa v Európanoch snažia vyvolať pocit viny. Pritom sa zväčša zároveň poukazuje na to, že mimo Európy sa znečisťuje omnoho viac než tu u nás a akosi nevidno, že by sa tam niekto snažil obmedzovať používanie starých áut či životné prostredie znečisťujúce výroby energie, ocele, cementu či ropných produktov.
Tento pomerne rozšírený postoj však neberie do úvahy, že priemyselná revolúcia začala v Európe, takže väčšina skleníkových plynov vypustených do ovzdušia za posledných 250 rokov pochádza z priemyselných a vojenských aktivít Európy. Oxid uhličitý vypustený do atmosféry za toto obdobie spôsobuje súčasné klimatické zmeny, pretože tento plyn zostáva v atmosfére aj niekoľko storočí. Klimatické zmeny však majú najväčšie dopady práve na krajiny tzv. globálneho juhu, čo sú z veľkej väčšiny bývalé európske kolónie, ktoré boli významne postihnuté už stáročiami koloniálneho drancovania ich prírodných a ľudských zdrojov. Európania však neradi počúvajú, že ich blahobyt je z veľkej časti výsledkom niekoľkých storočí kolonializmu, teda bezohľadného využívania prírodných zdrojov a otrokov, ktoré úplne rozvrátilo miestne kultúry a nejednom prípade aj fyzicky zlikvidovalo celé národy. Od konca druhej svetovej vojny sa takáto aktivita práve z iniciatívy Európanov nazýva genocída.
Na Slovensku máme tendenciu si myslieť, že sa nás to netýka lebo sme nikdy nemali zámorské kolónie a aj súčasné – prinajmenšom ekonomické – postavenie Slovenska má ďaleko aj k veľmi obmedzenému chápaniu suverenity. Slovensko je však súčasťou EÚ a NATO, ktoré tvoria prevažne bývalé koloniálne krajiny. S týmito krajinami sa zúčastňuje na okupáciách mnohých krajín, hlasuje s nimi v OSN a na iných medzinárodných fórach a podieľa sa na ekonomických politikách, ktoré obmedzujú alebo dokonca ešte viac devastujú krajiny globálneho juhu. Mimo Európy je tak Slovensko považované za súčasť civilizácie, ktorá dlhodobo žije na úkor zvyšku sveta.
Pri ukazovaní prstom na Čínu, Indiu, Indonéziu a ďalšie krajiny globálneho juhu, ktoré do globálnej bilancie emisií skleníkových plynov prispievajú rastúcou mierou sa však prehliada, že zlepšenie životného prostredia Európy a aj zníženie množstva produkovaných emisií skleníkových plynov v posledných desaťročiach je z veľkej časti spôsobené len tým, že sa väčšina environmentálne a energeticky náročných výrobných odvetví presunula do chudobných krajín mimo Európy. Životná úroveň a úroveň spotreby všetkých druhov tovarov a služieb však v Európe a aj na Slovensku len za posledných 30 rokov niekoľkonásobne vzrástla. Celková bilancia produkcie skleníkových plynov potrebných na zvyšovanie životnej úrovne Európanov sa tak navýšila tým, že väčšinu v Európe spotrebovaných tovarov je potrebné do Európy previesť neraz cez pol sveta – zväčša lodnou alebo dokonca leteckou dopravou, ktoré sú omnoho „špinavšie“ než doprava železničná či automobilová. Na tom, že necelých 20 % svetovej populácie, ktorá obýva tzv. globálny sever (Európa, USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland a Japonsko) spotrebováva 80 % svetových zdrojov a produkuje aj cez 80 % svetového znečistenia sa v ostatných desaťročiach tiež zmenilo len máločo. Ostatne Slovensko spotrebováva omnoho viac potravín než si samo vyprodukuje a tiež omnoho viac energie, než vie vyprodukovať z miestnych zdrojov a zároveň produkuje omnoho viac emisií skleníkových plynov na osobu a rok, než je celosvetový priemer takže ako krajina spĺňame väčšinu kritérií imperiálneho spôsobu života.
Keby sme sa na to pozreli zo sociálneho hľadiska, tak vo väčšine krajín globálneho juhu niečo ako dôchodok neexistuje, rovnako ako zákaz detskej práce, vďaka ktorej môžme v Európe kupovať lacné výrobky (od potravín, cez oblečenie až po elektroniku) takže argument, že zavedením uhlíkovej dane alebo zdanením starších áut sa ublíži dôchodcom, obyvateľov mimoeurópskych krajín len utvrdí v tom, že tu hromadne pestujeme to čo Habermas nazval šovinizmom blahobytu. Tomu nasvedčujú aj prvé reakcie na nedávne rozhodnutie Výboru OSN pre ľudské práva, podľa ktorého musia štáty pri zvažovaní deportácie žiadateľov o azyl brať do úvahy aj klimatické zmeny a fakt, že zhoršovanie stavu životného prostredia a zmeny klímy môžu viesť až k porušeniu práva na život žiadateľa o azyl. Toto, podľa mnohých prelomové rozhodnutie, je na starom kontinente buď ignorované alebo považované za ďalší dôkaz existencie temných síl, ktoré sa nám snažia nanútiť migrantov.
Žijeme v globalizovanom svete, takže otázky klimatickej spravodlivosti, aktuálnej aj historickej, rovnako ako spravodlivého prístupu k obmedzeným zdrojom (a medzi tie sa už počíta aj s ľudským životom zlučiteľná klíma, dýchateľný vzduch a pitná voda), musíme posudzovať z globálnej perspektívy. Inak sa pohybujeme v tom, čo U. Beck označil ako metodologický nacionalizmus. V tomto prípade je to prístup, ktorý neberie do úvahy environmentálne náklady na výrobu a dopravu tovarov, ktoré spotrebujeme na našom území. Ak by sme ich uhlíkovú stopu dôsledne vyčíslili, zistilo by sa, že väčšina toho znečistenia čo v súčasnosti produkujú mimoeurópske krajiny, vzniká v dôsledku produkcie a dopravy tovarov, ktoré obyvateľom globálneho severu umožňujú ich vysoký životný štandard. Je preto, ako zdôrazňuje L. Sklair viac ako dosť dôvodov na to, aby obyvatelia globálneho severu obmedzili svoju spotrebu a tým aj produkciu všetkých druhov odpadov. To že sa momentálne mimo Európy znečisťuje viac ako v nej, a preto vlastne nemusí nič robiť, je argument školáka, ktorý rozbil okno, zľahčujúceho svoju vinu tvrdením, že Fero od susedov rozbil až dve.
Iná otázka však je, prečo obyvatelia globálneho severu, ktorí o sebe svorne tvrdia, že žijú v demokratických politických systémoch (a preto majú právo či dokonca povinnosť posudzovať politické systémy iných krajín podľa svojich kritérií, či ich dokonca aj násilne meniť), tolerujú takú šialenú mieru nerovnosti o akej pravidelne informuje Oxfam aj s poukazom na to, že životný štýl jedného miliardára produkuje viac emisií skleníkových plynov, než celá stredne veľká africká krajina dohromady. Alebo prečo za legálnu považujú napríklad výrobu elektrickej energie z uhlia, prípadne ďalšie podnikateľské aktivity preukázateľne devastujúce životné prostredie v miere, ktorá ohrozuje životy množstva ľudí, keď zároveň tvrdia, že právo na život je najzákladnejšie ľudské právo, ktoré nemožno uprieť ani masovým vrahom či vojnovým zločincom. V tejto súvislosti sa už dokonca hovorí aj o environmentálnych zločinoch proti ľudskosti. Paradoxom je, že tieto zločiny fakticky legalizujú právne systémy krajín globálneho severu.
