Chudobu nestačí merať a určite nie je jedno, ako ju meriame…
Pred pár dňami sme sa z oficiálnych štatistík Eurostatu dozvedeli, že patríme ku krajinám, kde je najmenej chudobných ľudí. Kým priemer EÚ je 22,5 percenta, v Nemecku 19, v Belgicku 20,3, tak na Slovensku len 16,3 percenta. Ak odhliadneme od toho, že v 21. storočí a v tomto kúte sveta máme vôbec nejakých chudobných, mohli by sme začať tlieskať. Lenže, tak nízke číslo nie je ani náhodou dôvodom na radosť, pretože tak ako každý štatistický údaj, aj tento je potrebné uviesť do kontextu.
Slovensko vykazuje nízky podiel chudobných z viacerých dôvodov. V prvom rade preto, že Eurostat vôbec neberie do úvahy vylúčené komunity a obyvateľov bývajúcich v neistých podmienkach, ktorých reálne príjmy nepoznáme a tak isto sú pre štatistov neznáme aj reálne príjmy najbohatších Slovákov, čo do značnej miery deformuje výsledky štatistiky. A druhým problémom je samotná metodika merania hranice rizika chudoby. Táto je v metodike Eurostatu stanovená na 60 % národného mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu. Pri pojme „medián ekvivalentného disponibilného príjmu“, hoci znie relatívne zložito, ide o stredný čistý príjem na Slovensku, pričom polovička Slovákov má viac a polovica menej, a ide o všetky príjmy, od sociálnych dávok, cez mzdy, až po dôchodky. A práve v tom tkvie jeden zo zásadných problémov tejto štatistiky. Roky stagnujúce životné minimum, ktoré sa používa na výpočet sociálnych dávok, nízke dôchodky a neprimerane nízke mzdy na Slovensku znamenajú jediné – aj medián ekvivalentného disponibilného príjmu je na Slovensku príliš nízky a z nízkeho mediánu nám vychádza aj nereálne nízka hranica chudoby.
Ďalším problémom tejto hranice je fakt, že príjem tesne nad touto hranicou nie je o veľa lepší, ako príjem tesne pod jeho hranicou a predsa je z hľadiska tejto hranice inak vnímaný. Mladík s príjmom tesne pod touto hranicou, ktorý nemá záväzky a býva sám, žije na neporovnateľne vyššej životnej úrovni, ako samoživiteľka s dvoma deťmi s príjmom tesne nad touto hranicou, no podľa tejto metodiky je mladík chudobný a matka už nie.
V roku 2014 upozornila skupina ekonómov na ďalší problém tejto hranice, podľa ich výpočtov v roku 2011 bolo na Slovensku podľa národnej metodiky ohrozených 13 % občanov, no podľa porovnania na celoeurópskej úrovni v parite kúpnej sily bolo na Slovensku ohrozených chudobou až 50,1 % občanov. Nedostatky tohto konceptu jeden z nich ilustroval porovnaním rozdelenia príjmov Slovákov a Belgičanov: „príjmy (v parite kúpnej sily) viac ako 75 % Slovákov, sú nižšie, ako horná hranica príjmov štvrtiny „najchudobnejších“ Belgičanov“.
V roku 2012 uskutočnili odborári na východnom Slovensku kvalitatívny výskum založený na metodike organizácie Sieť proti chudobe, ktorého výsledkom boli sumy, aké by mala mať k dispozícii v čistom štvorčlenná rodina na skromný život. Podotýkam ešte raz, na skromný život. V prešovskom kraji im vyšlo 1550 € a v košickom 1580 € a ak majú tieto rodiny aspoň jedného vysokoškolského študenta, tak ešte o ďalších 200 € viac. Podľa štatistického úradu bol čistý priemerný mesačný príjem z práce štvorčlennej rodiny v roku 2016 vo výške 1 147,80 €, čiže aj po štyroch rokoch od výskumu z dielne odborárov mali tieto rodiny v priemere nižší príjem. A tu si treba uvedomiť, že ten nízky priemerný príjem, ktorý uvádzajú štatisti za rok 2016 vtedy nedosahovalo viac ako 60 percent slovenských štvorčlenných rodín.
Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné brať krásne čísla štatistiky merajúce chudobu na Slovensku s rezervou a určite sa neutiekať k nejakým oslavným ódam. Práve naopak, na meranie chudoby je potrebné používať viac nástrojov a metodík, aby sme získali na problematiku ucelenejší pohľad, no v prvom rade je potrebné proti chudobe aj skutočne bojovať, pretože len samotné meranie, hoci ako presné, nám nepomôže posunúť kvalitu života na Slovensku na úroveň 21. storočia.
