Sedím na pive, po piatom dúšku plzne sa mi zjavujú na obruse nepodarené olympijské kruhy. Pozerám simultánne na každú obrazovku, ktorá visí v podniku. Jednota vizuálnej stránky programov je jasným signálom toho, že olympijské hry sú tu a každý iný športový zážitok je nateraz marginálny. Jedine, že by si Sagan po rozchode s Katkou ostrihal vlasy.
Idú naši, všetky oči sú upäté smerom k monitorom – možno až na partičku tínedžerov, ku ktorým kolektívny zážitok zjavne nenašiel prienik. Po vete „tá olympiáda už stojí za hovno, všetko je to iba o peniazoch“, ktorá zaznela od skôr narodených športových nadšencov, pamätajúcich geometrickú drezúru v červeno-bielych úboroch, som spozornel. Počúvam to opakovane, asi počas každého olympijského cyklu.
Áno, olympiáda je tu. Spája, rozdeľuje, inšpiruje, je priestorom pre kritiku a celospoločenskú diskusiu, prekračujúcu hranice kontinentov. Žijeme ňou pasívne na gaučoch s ovládačom v ruke po osem hodinovej šichte, obliekame si dresy alebo kupujeme tenisky pre nádherný pocit z budúcich výkonov. Sme hrdí na abstraktný pojem slova Slovensko, keď sú naši zlatí a sme nasraní na diskusných fórach, kde označujeme Slovenský olympijsky výbor za najdrahšiu cestovnú kanceláriu na Slovensku. Olympiáda tu bola, je a bude, je však iná. V čom?
Ľudské šťastie je prchavý pojem a definovať ho asi nemá zmysel. Čo je však ešte prchavejšie, je časovosť v ľudskej etape prežívania a s tým spojený pocit súnáležitosti „našich“ olympijských hrdinov. Všetci sme, alebo sme boli, olympionikmi vo vlastnom tele. Rýchlejší, silnejší, krajší, proste mladší. Všetci sme sa raz pristihli pri predstave, aké je to byť nesmrteľný. V tichosti bezstarostnej mladosti sme sa pokúšali, napodobniť ich športové výkony. Znalosti tréningových metód každého z nás stavali do role experta. Kamarát nekamarát, najrýchlejší si odnášal pocit nesmrteľnosti domov v deravých teplákoch a my, špinaví a porazení, sme dostali doma vynadané, ale túžili sme po zajtrajšej odvete.
Posudzovať olympijské hry týmto meradlom, porovnávať generácie hrdinov, ktorí svojimi výkonmi a príbehmi vyplnili prázdnotu v našich zanedbaných tréningoch a ich vývin s nostalgickou slzou, ktorá sa mieša s potom našej každodennosti, je prinajmenšom zavádzajúce. Je to však ľudské, príliš ľudské.
Vyjadrenia typu: „duch olympijských hier sa vytratil pod nánosom megalomanstva a komercie“ a „za všetkým sú len peniaze“, preto môžeme a budeme vždy, my mladší, s dávkou irónie posudzovať ako fňukanie pomalších, slabších a … nechajme to tak, hlavné je predsa zúčastniť sa.
Sú to už v poradí piate olympijské hry nového tisícročia. OH 2004 aténsku ekonomiku doviedli do štátneho bankrotu, Číňanom na OH 2008 nestačilo, že ich čínsky múr vidno z obežnej dráhy, ich ohňostroj muselo byť vidieť z Mesiaca. Potom tu boli OH Londýn 2012, pragmatizmus zvíťazil. Krajina, ktorá dala svetu neviditeľnú ruku trhu, vykonala svoju sterilnú kalkuláciu v excelovskej tabuľke, kde sa príjmy zhodli s nákladmi, ale na niečo zabudli; na niečo, čo sa nedá vyčísliť, naplánovať, čo zostane každému športovcovi, keď si z šuplíka vytiahne po rokoch svoju akreditačku a nám divákom sa pri pohľade na logo hier vyjaví v spomienkach aura hier. Je ešte príliš skoro zadefinovať pojem OH Rio 2016, ale jedno je jasné. Katalógovú panorámu považujem za jednu z najkrajších v olympijskej histórii, ale lietajúce oko kamery nedokázalo zakryť hranicu, kde na jednej strane víťazi oslavujú nesmrteľnú myšlienku pod frenetickou salvou ohňostroja, a na strane druhej, prizerajúci sa z favelu vo flip-flopkách cítia svoju porážku. Ak majú olympijské hry symbolizovať jednotu bez rozdielu rás a národností, s rovnakou šancou na začiatku, tak v tomto prehrávame všetci spoločne.
Olympijské hry sú megalomanským cirkusom a predpokladám, že Moloch je iba v puberte, pretože sme tu my, ktorých je čoraz viac. Chceme sa zúčastniť, prizerať a zdieľať s našimi športovcami ich výhry a prehry. Spievať s nimi slová hymny, na ktoré sme, priznajme si to, pomaly zabudli.
Digitálna pavučina omotala celú planétu a dokázala prinavrátiť myšlienku, že svet je vlastne plochý. Prenosy sprostredkované novými technológiami, pripomínajúce hollywoodsky blockbuster, nám ponúkajú reálnejší zážitok, ako byť naživo v prítomnosti športovísk. Sociálne siete nás dávkujú príbehmi a škandálmi zo zákulisia hier, s ktorými na úrovni Borgov (Star Trek) zdokonaľujeme svoje kultúrne predispozície.
Tak ako na všetkých predchádzajúcich olympijských hrách, aj tu zažívame dejiny, ktoré tvoria všetci zúčastnení športovci, či už úspešní alebo tí druhí, porazení. Žijeme dobu odtučnených jogurtov, nealkoholického piva a bezkofeínovej kávy, ale aká by bola olympiáda bez lámania rekordov a nových inšpiratívnejších príbehov, ktoré sa vynárajú z poza kamier. Staré rekordy sa stávajú minulosťou, možnosti ľudského tela sa aktualizujú na úrovni sofistikovaných softvérov. Zlato je sakrálny symbol nesmrteľnosti, ale šport nie je náboženstvo, kde sa majú nesmrteľní uctievať, ale prekonávať, porážať, posúvať ich výkony do najnemožnejších sfér.
A nato sme tu MY, diváci, fanúšikovia, športoví nadšenci, ktorí chceme viac a viac!
Lenže, aby tí bohovia zostúpili medzi nás, smrteľníkov a predviedli nám raz za štyri roky divadlo, s ktorým si stotožníme svoju mladosť a, vo všetkej skromnosti, aj privlastníme ich úspechy, už dávno nie je šport len myšlienka Pierre de Coubertina, ktorý sa snažil na konci 19. storočia pretlačiť telovýchovu do edukačných osnov neforemnej telesnosti francúzskej spoločnosti a vzkriesiť ducha antiky.
Šport sa stal spoločenským fenoménom každej krajiny. Všetky národy veľmi rýchlo pochopili symbolickú silu v novodobých dejinách hier. Politický kapitál bol dlho ústrednou témou bipolárne rozdeleného sveta, kde cenné kovy boli vyvažované počtom jadrových hlavíc. Ak sa lepšie pozrieme na terajšiu medailovú bilanciu, nebudeme ďaleko od pravdy, keď rebríček najúspešnejších krajín prirovnáme ku klubu G8.
A preto sa investuje, preto sú v tom obrovské peniaze a zisky. Šport sa stal výkladnou skriňou, zmyslom národnej trikolóry, spolu v úzkej spolupráci na poli techniky, biológie a ďalších prírodno-technických vied, ktoré si privlastnili podiel na zvyšovaní výkonnosti, ktoré my, diváci, tak neuroticky vyžadujeme.
Kto by chcel dnes opakovane sledovať úroveň atlétov akými boli Jessy Owens, ktorý musel vo svojom živote nespočetne krát šprintovať pred rasistickými útokmi vlastných spoluobčanov. Bavil by nás dookola Emil Zátopek, ktorý sa v lese preháňal s ruksakom plným činiek, alebo Jarmila Kratochvílová, ktorá posvätila svoju výkonnosť vyprážaným rezňom? (Kto vie, čo bolo v tej strúhanke.)
Nie. A preto sú v tom investície, veda, technika, medicína, celý spoločenský kapitál, ktorý výskumom a novými objavmi posúva tú vytúženú desatinu sekundy a centimetra do našich obrazoviek. Každá slza a pot na čelách športovcov sú aj doláre, eurá, ruble, ktoré sme ochotní zaplatiť pre budúce Citius, Altius, Fortius. Je to komerčné a megalomanské, ale ak má zábava pokračovať bez straty tempa, bude to ešte drahšie. Áno, bez talentu a húževnatosti každého jednotlivca, ktorý je ochotný obetovať svoje najlepšie roky života, to nikdy nepôjde, aj keď sa narodí ďalší Michael Phelps. Talent je v dnešnom športe letný bozk sudičiek, a preto si olympijské zlato budú vešať na krk iba tí, ktorí to zaplatia. Olympiáda nestratí nič na príťažlivosti a inšpirácii pre budúce generácie, zmenilo sa však jej skupenstvo.
Autor vyštudoval vizuálne umenie na VŠVU v Bratislave, je autorom zbierky básní Apnoe. V roku 2008 sa zúčastnil olympijských hier v Pekingu.
Fotografie: Ilustračné. Zdroj: i302.photobucket.com
