Pred tromi týždňami som pred bytovým komplexom Bonaparte splynula s davom, mávala červenou kartou a kričala spolu s ostatnými. Čakala som na zimomriavky zo zdieľania kolektívnej emócie hnevu a pobúrenia. Prečo sa neobjavili?
Zatiaľ čo vo Francúzsku či Španielsku sa počas demonštrácií rozbíjajú výklady a hádžu dlažobné kocky, na Slovensku aktuálne protikorupčné protesty pripomínajú také malé festivaly: tešíme sa, ktorých kamarátov stretneme, skandujeme, bubnujeme a tlieskame, keď nás k tomu vyzývajú, gestikulujeme opatrne, aby sme nezranili deti sediace na pleciach rodičov, urobíme si selfie a taggneme sa na Facebooku (veď musíme potvrdiť módny status aktivistu), dokonca aj dresscode a vekový priemer masy je takmer uniformný. V podstate už len to pivo chýba, ale na to skočíme hneď, ako dopochodujeme.
Nemal by mať však protivládny protest trochu iný charakter? Prečo je zatiaľ akýsi rozpačitý a tuctový? Či dokonca sa mi žiada napísať – zdvorilý? Veď návštevnosť, na naše pomery, si drží celkom vysokú, dokonca sa začal rozrastať do iných slovenských miest.
Ak ostaneme pri festivalovej hantírke, problémom sú, zdá sa, headlineri. Rečníci na tribúnach chcú byť našimi lídrami a súčasne jednými z nás. Avšak, Igor Matovič nikdy nebude ozajstným obyčajným človekom, Ján Budaj bol obyčajným možno pred 27 rokmi a Ľubomír Galko vymedzil politikov voči obyčajnému ľudu priamo vo svojom prejave. Zvolaním „vy to dokážete, nie my“ navyše potvrdil to, čo dlhodobo všetci vieme a síce, že zmeny v našej krajine pravdepodobne naozaj musia prísť zdola.
Súčasná opozícia je trochu ako kapela Nickelback, ktorej spevák si myslí, že rockovým chraplákom zamaskuje mainstreamový popík. Spektakulárne gestá Matoviča v parlamente, nech chcú byť akokoľvek provokatívne, budú vždy pôsobiť vyumelkovane práve preto, že ich autorom je Matovič. A rovnako nepresvedčivo a neautenticky pôsobia aj frázy zaznievajúce z pódia. Dokonca až gýčovo, presne ako vila, pred ktorou pódium stojí.
Nemám zatiaľ jasný recept, ako inak by sa to malo robiť. Netvrdím ani, že by protesty mali byť doslovne agresívnejšie. Avšak, pre začiatok by sme si možno mali uvedomiť, že tento náš „festival” je zadarmo, má neobmedzenú kapacitu a jeho skutočnými headlinermi nie sú kapelníci na pódiu, ale my, čo stojíme pred nimi.
Foto: Igor Matovič a Richard Sulík na proteste. Zdroj: Facebook R. Sulíka
