Umenie by nás malo vytrhávať z bežnej reality, z otupenosti našej každodennosti. Kontakt s ním by mal ozvláštniť našu skúsenosť, naštrbiť zabehnuté a ponúknuť iné perspektívy pohľadu na veci a udalosti. Nie vždy to však funguje.
Ako ukázala nedávna estetická konferencia v Olomouci, jednou z príčin môže byť únava. Unaveným však nemusí byť umenie, ale my diváci, čitatelia; vyčerpaná môže byť teória a dokonca aj umelecké inštitúcie či akadémie. V tom prípade impulzy zo strany umenia, nech sú akokoľvek silné, nemusia byť schopné, vytrhnúť nás z letargie či pocitu (umeleckej a teoretickej) presýtenosti. Galérie preto nasadzujú doplnkové nástroje najvyššieho kalibru – workshopy, komentované prehliadky, interaktívne webové stránky, blogy a vlogy, podcasty, diskusie, konferencie, premietania. Napriek tomu, že sme unavení, musíme totiž byť aktívni. Nemáme dovolené zamýšľať sa nad tým, že nevládzeme.
V knihe In the Flow (Verso, 2017) Boris Groys píše, že už dávno nie sme spoločnosťou, ktorá po práci oddychuje. Naopak, aj vo svojom voľnom čase “pracujeme” – cestujeme, športujeme, namiesto čítania kníh vypisujeme statusy a blogy na sociálne siete, na umenie sa nechodíme pozerať, ale snažíme sa ho sami vytvárať – fotografujeme, nakrúcame videá a zdieľame ich na internete. Sme neustále udržiavaní v akcii, smerujeme niekam a za niečím, hoci cieľ často nepoznáme a samotné konanie sa stáva cieľom. Podľa Groysa je to aj dôsledkom toho, že dnes sa ako spoločnosť nezameriavame na minulosť (ako napríklad renesancia) či na vytváranie nadčasových odkazov pre budúce generácie (moderna). Stredom záujmu je naša súčasnosť. Tu a Teraz. Dôkazom toho sú aj múzea súčasného umenia, ktorých počet stále narastá a klesá počet permanentných zbierok. Do popredia sa dostávajú krátkodobé kurátorské projekty a inštalácie, ktoré flexibilne reagujú na aktuálne témy a udalosti. Umelecké dielo už nemá odolať zubu času, ale má sa zaradiť do toku času. “Múzea prestali byť miestom kontemplácie, ale stali sa miestom, kde sa dejú veci. (…) Tok udalostí vo vnútri múzea je dnes rýchlejší ako ten, čo prúdi za jeho múrmi.” (Groys, s. 18) Nie je pritom podstatné, či súčasnému umeniu rozumieme alebo nie.
Podľa Groysa už a priori pri návšteve galérie predpokladáme, že diela nebudeme vedieť interpretovať. Obsahujú často príliš veľa heterogénnych správ. Avšak, neprekáža nám to. Zvykli sme si, najmä vďaka internetu, na fragmentárnosť informácií, na nejednoznačné výpovede či na vizuálny alibizmus. A aj preto – keď sa vrátim k začiatku textu – nás dnes umenie len tak ľahko nevie “vyrušiť”. Zdá sa, že skôr ono potrebuje byť vyrušené. Ako napríklad občianskymi protestami posledných týždňov na Slovensku. Umelecké vysoké školy kvôli nim prestali byť unavenými byrokratickými inštitúciami a aspoň na chvíľu sa neboja byť subverzívnymi činiteľmi v neoliberálnej spoločnosti. Škoda len, že podobne, ako pred dvoma rokmi po štrajkoch učiteľov, transparenty zapadnú prachom, pedagógovia-umelci sa vrátia k vypĺňaniu tabuliek, k písaniu grantov a študenti budú opäť meškať na prednášky s ospravedlnením, že “museli byť v práci”. Pretože akademická sloboda je len slobodou toho, kto si ju môže dovoliť. Študenti a študentky budú tak na konci dňa (opäť) len unaveným ľudským kapitálom.
Text vyšiel aj na blogu Společnosti pro estetiku.
Fotografia: Ilustračná snímka. Autorka: Michaela Pašteková
