Generálny tajomník Podemos Pablo Iglesias o radikálnej politike a o tom, ako sa chopiť budovania občianskeho hnutia
Jedna z najmladších španielskych politických strán je zároveň jednou z najpopulárnejších. Vychádzajúc z hnutia indignados (tiež známeho ako hnutie 15-M) z roku 2011, Podemos sa objavil v januári 2014 s petíciou spísanou niekoľkými intelektuálmi. Vo voľbách do europarlamentu v r. 2014, len niekoľko mesiacov po svojom vzniku, táto ľavicová strana získala 8 percent hlasov. Podemos je momentálne jednou z najväčších španielskych politických strán ako členstvom, tak i volebnými preferenciami. Financial Times konštatovali, že „Podemos sa javí byť na ceste k otraseniu španielskeho dvojstraníckeho systému.“
Na stretnutí vo Valladolide v Španielsku sa generálny tajomník strany Pablo Iglesias podelil o svoje myšlienky týkajúce sa toho, ako by mohla víťaziť ľavica. V texte je výber z tohto prejavu. Prepis pre magazín Jacobin, kde text pôvodne vyšiel a so súhlasom ktorého ho publikujeme, pripravil Enrique Diaz-Alvarez, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Je jasné, že kľúčom k pochopeniu histórie posledných päťsto rokov je objavenie sa nových sociálnych kategórií, ktoré nazývame triedami. Poviem vám anekdotu. Keď hnutie 15-M začalo na Puerta de Sol, niektorí študenti z mojej katedy politických vied – študenti politicky veľmi zanietení, prečítavší Marxa aj Lenina – sa po prvýkrát politicky angažovali spolu s bežnými ľuďmi.
Zúfali si: „Ničomu nerozumejú! Hovoríme im – ste proletariát, aj keď si to neuvedomujete!“ Ľudia sa na nich dívali, akoby prišli z inej planéty. Študenti odišli domov veľmi sklamaní, opakujúc: „Ničomu nerozumejú.“
V mysli som im odpovedal: „Nevidíte, že problém je vo vás? Že politika nemá nič spoločné so správnosťou, že politika je o úspechu?“ Môžete najdokonalejšie analyzovať situáciu, poznať do bodky politický progres od 16. storočia, vedieť, že historický materializmus je kľúčom k pochopeniu spoločenského vývoja. A čo budete robiť – kričať na ľudí? „Ste proletariát, aj keď si to neuvedomujete!“
Nepriateľ sa na vás chce len smiať. Môžete si obliecť tričko s kosákom a kladivom. Môžete dokonca pochodovať s obrovskou vlajkou a potom si ju odniesť domov, zatiaľ čo sa z vás nepriateľ smeje. Ľudia a robotníci ho totiž preferujú. Veria mu. Rozumejú mu, keď hovorí. Vám nerozumejú. Možno máte pravdu! Možno by ste mohli požiadať svoje deti, aby vám dali vytesať na náhrobný kameň: „Mal vždy pravdu – nikto to nevedel.“
Ak sa pustíte do štúdia úspešných hnutí zmeny, poznáte, že kľúčom k úspechu je ustanovenie istej zhody medzi vašou analýzou situácie a tým, čo cíti väčšina. To je veľmi náročné a žiada si snahu o zosúladenie týchto často protichodných perspektív.
Myslíte si, že mám nejaký ideologický problém s 48 alebo 72 hodinovým štrajkom? Ani náhodou! Problém je, že organizácia štrajku nemá nič spoločné s tým, ako si to predstavujeme. Zato má niečo spoločné so silou odborov – a v tomto ste vy aj ja bezvýznamní.
Aj vy aj ja by sme si mohli želať, aby bola Zem rajom pre ľudstvo. Môžeme si želať čokoľvek a dať si to na tričká. Politika je však o sile, nie o našich túžbach alebo dialógoch na zhromaždeniach. V Španielsku sú len dvoje odbory, ktoré majú potenciál zorganizovať generálny štrajk: CCOO a UGT. Páči sa mi to? Nie. Je to však tak a organizácia generálneho štrajku je veľmi náročná.
Pomáhal som organizovať štrajk pred autobusovými depami v Madride. Viete, kam na úsvite ľudia okolo nás šli? Do práce. Neboli zbabelcami. Ak by sa však pridali, boli by vyhodení z práce, pretože vo svojom zamestnaní nemali nijaké odbory, ktoré by ich chránili. Zamestnanci, ktorí sa môžu brániť – ako napr. lodiari či baníci – majú svoje silné odbory. Ľudia, ktorí pracujú ako telemarketéri, predavači v maloobchode či roznášači pizze, sa brániť nemôžu.
Deň po štrajku budú uzemnení a nebudete tam vy, nebudem tam ja, nebudú tam nijaké odbory, nebude tam nikto, kto by bol zárukou dialógu so šéfom, v ktorom zaznie: radšej by ste nemali hroziť prepúšťaním za uplatňovanie práva na štrajk, inak za to hospodársky zaplatíte. Toto sa nedeje, nezáležiac na tom, koľko entuziazmu v sebe máme.
Politika nie je o tom, akú by sme ju chceli mať. Je, čím je, a je to hrozné. Strašné. Preto musíme hovoriť o jednote a byť skromní. Niekedy musíte hovoriť s ľuďmi, ktorým sa nepáči vás jazyk, ktorí nereagujú na koncepty, ktoré im vysvetľujete. Čo to pre nás znamená? Boli sme porážaní mnoho rokov. Konštantné prehry znamenajú to, že „sedliacky rozum“ je odlišný od toho, čo my považujeme za správne. Nič nové. Revolucionári to vždy vedeli. Kľúč k úspechu je postrčenie „sedliackeho rozumu“ smerom k zmene.
César Rendueles, rozhľadený človek, tvrdí, že väčšina ľudí je proti kapitalizmu a ani o tom nevie. Väčšina ľudí bráni feminizmus a pritom nikdy nečítali Judith Butler alebo Simone de Beauvoir. Kedykoľvek vidíte otca umývať riad či hrať sa s dcérou alebo starého otca učiť svoje vnúčatá deliť sa o hračky, ste svedkami väčšej sociálnej transformácie než pri mávaní červenými vlajkami na demonštrácii. Ak zlyháme v chápaní týchto vecí ako zjednotiteľov, stále sa na nás budú ľudia smiať.
Takto to nepriateľ chce. Chce, aby sme boli malí, aby sme hovorili jazykom, ktorému nikto nerozumie, existujúc v menšine skrývajúcej sa za tradičnými symbolmi. Nepriateľ sa z toho teší, pretože vie, že kým fungujeme takto, nepredstavujeme preňho nijakú hrozbu.
Môžeme viesť radikálny diskurz, hlásať, že požadujeme generálny štrajk, hovoriť o ozbrojenej revolúcii, oháňať sa symbolmi, pochodovať na demonštráciách s portrétmi veľkých revolucionárov – presne z toho majú radosť! Smejú sa na nás. Ak však zhromaždíme väčšinu, dokonca aj tú, ktorá volila nepriateľa – vtedy sa začínajú báť. Toto je politika. Takto sa to musíme naučiť robiť.
Bol chlapík, ktorý hovoril o sovietoch už v r. 1905. Plešatý pán s briadkou. Porozumel významu konkrétnej analýzy konkrétnej situácie. V čase vojny v r. 1917, keď sa rozsýpal režim v Rusku, povedal Rusom veľmi jednoduchú vec – bez ohľadu na to, či boli vojakmi, roľníkmi či robotníkmi. „Chlieb a mier.“
Keď povedal „chlieb a mier“, čo bolo presne tým, čo každý chcel – aby vojna skončila a bolo čo jesť – mnoho Rusov nemalo predstavu o tom, či sú ľavičiari alebo pravičiari, ale vedeli, že sú hladní, nuž si povedali: „Ten plešatý chlapík má pravdu.“ Niet divu, že sa plešatému chlapíkovi darilo. Nehovoril Rusom o dialektickom materializme, hovoril im o „chlebe a mieri“. Je to jedna z najväčších lekcií dvadsiateho storočia.
Pokus o zmenu spoločnosti napodobňovaním histórie a napodobňovaním symbolov je smiešny. Skúsenosti iných krajín ani období sa neopakujú. Kľúčom je analýza procesov – tá je našou lekciou histórie. Musíme pochopiť, že kedykoľvek nie je „chlieb a mier“ napojený na to, čo si ľudia myslia a cítia, potom je len opakovanou fraškou, tragickým víťazstvom minulosti.
