Milé čitateľky, milí čitatelia uverejňujeme článok spolupracovníka Poľa Ivana Juricu, ktorý bol uverejnený v denníku SME.
A odpoveď tu padne hneď na úvod – áno, má. Slovenská spoločnosť, respektíve aj iné postsocialistické spoločnosti, v súčasnosti koncipované vlnou antiislamizmu, boli a sú súčasťou európskej koloniálnej a postkoloniálnej histórie.
Samozrejme, v inej forme ako postkoloniálne mocnosti, ale kapitál pochádzajúci z brutálneho minulého a súčasného drancovania v rámci svojej cirkulácie vždy hral viac alebo menej dôležitú úlohu aj v ekonomike krajín, ktoré sa nie priamo podieľali na koloniálnych ťaženiach.
Dobrovoľný východný blok
Väčšina slovenských elít rázne odmieta akúkoľvek súvislosť s minulými a súčasnými koloniálnymi ambíciami, a zrejme v kontexte vlastných predstáv etnickej a rasovej nadradenosti prehliada jeden fakt – súčasný diškurz k utečeneckej kríze, koncipovaný najmä z pohľadu ekonomických nemožností, vychádza zo svojho ideologického a mentálneho predvoja.
Zo svojej historickej pozície teda Slovensko a krajiny združené v súčasnom ťažení proti utečencom nemajú také ekonomické možnosti participácie na riešení krízy ako dominantné “staré” európske demokracie. Mentálne a ideologicky však vždy plne participovali na európskych alebo západných rasistických, antiislamistických alebo antisemitských štruktúrach.
Nakoniec je pre oblasť bývalej monarchie vlastná história antirómskeho rasizmu, v súčasnosti v rámci utečeneckej krízy odsunutého na vedľajšiu koľaj. Bol to vlastne miestny antiromaizmus, ktorý od 90. rokov predznamenával to, čo dnes pozorujeme v intenzívnejšej forme ako konflikt medzi pôvodnou a novou EÚ.
Avšak s rozdielom novonadobudnutého sebavedomia jednotného postupu krajín bývalého sovietskeho bloku. To, čo sovietsky socializmus držal vo východnej Európe pohromade násilím, modernistický východoeurópsky rasizmus prepojil na báze dobrovoľnosti.
Salónny rasizmus
Môže sa zdať, že tento vývoj nastal odrazu alebo že jeho pôvodcami sú raz a znova rozdiely farby pokožky a náboženského vyznania. Základy súčasnej krízy však boli položené oživením fašizujúcej nacionalizácie a totalitnej kresťanizácie slovenskej alebo iných postsocialistických spoločností.
Väčšinová kolektívna nespokojnosť s turbokapitalistickými štruktúrami rástla od prvej polovice 90. rokov, historicky však dokázala vyprodukovať iba opakovanie spoločenského vývoja prvej polovice 20. storočia.
Alternatíva k turbokapitalizmu v postsocialistických spoločnostiach neexistovala, lepšie povedané nebola umožnená. Na začiatku 21. storočia sa touto “alternatívou” globálneho neoliberálneho kapitalizmu stáva rasizmus/antiislamizmus, ktorých najtupšie formy sa v rámci demokracie stávajú salónnymi.
Nereflektovaná skúsenosť s tranformáciou
Samozrejme, nejde o exkluzívne východoeurópske trendy, tie sú však na rozdiel od západných spoločností posilnené opakovaným diskontinuálnym vývojom v 20. storočí, dodatočne s opakujúcimi sa totalitnými tendenciami.
Paradoxom súčasnej situácie však je, že postsocialistický rasizmus a antiislamizmus doslovne vrátili východnú Európu na politickú mapu Európy.
Jednotná, respektíve zjednotená Európa znamenala politické vymazanie a ekonomické vsunutie jej východnej časti do západných ekonomík a firemných rozpočtov. Zjednotená Európa v kontexte postsocialistických štruktúr znamenala opakovanie západnej koloniálnej mentality a dozoru nad „novými“ demokraciami.
Súčasťou bola a je ignorancia východoeurópskej tranzičnej skúsenosti, ktorá najmä v 90. rokoch prebiehala brutálne, bezohľadne a traumaticky. Rozložila dovtedy existujúce sociálne a ekonomické štruktúry, obrala o úspory a zneistila minulosť a budúcnosť celých skupín obyvateľstva.
Individualizácia a hierarchizácia spoločnosti potom už len zminimalizovala pocit vzájomnej solidarity. Priemerný postsocialistický občan sa stal akousi zmätenou existenciou bez základu a bez minulosti.
Na jednej strane sa na Slovensku praktizuje názor, že si za všetko môžeme sami, na strane druhej boli tranzičné procesy vedené a diktované záujmami západného kapitálu v spolupráci s miestnou ekonomickou elitou.
Alternatíva k turbokapitalizmu nebola možná alebo bola znemožnená.
Kritika zo Západu nie je nevinná
V tomto zmysle vyznieva kritika Západu na adresu východnej Európy pokrytecky, pretože, či vedome, alebo nie, ostáva jednodimenzionálna, ignoruje úlohu neoliberálneho kapitálu v procesoch vytvárania sociálnej a spoločenskej nerovnosti a – ďalej upevňuje vlastný obraz globálnej koloniálno-mentorskej pozície.
Postkoloniálna teória tieto procesy analyzuje ako (umelé) vytváranie koloniálneho rozdielu, ktorý je potom – znova s nasadením miestnych elít – zneužívaný ako ďalší inštrument ovládania, vykorenenia a privlastnenia si území a obyvateľov.
Utečenecká otázka premení zmýšľanie o národe
Utečenecká kríza posúva koloniálnu históriu späť do pôvodu jej vzniku, do bielej kresťanskej Európy. Podobný stret sa v postkoloniálnych západných spoločnostiach konal už v 60. rokoch.
Vyvrcholil okolo roku 1968 masívnymi občianskymi hnutiami, ktorým predchádzali dlhé roky formovania a prepájania ľavicových, antifašitických, antirasistických a antikoloniálnych štruktúr, ako aj prepájania miestnych elít s miestnymi diaspórami.
Západné demokracie v rámci kapitalistických nerovností disponujú sekulárnymi reálne-politickými organizovanými štruktúrami, ktoré sa vyvíjajú neprerušene, kontinuálne a stavajú na istej tradícii.
Na základe už zmienených myšlienok však v 21. storočí v kontexte postsocialistických štruktúr vyvstáva zásadná otázka, kto, kde a ako má prebrať podobné úlohy, ktoré by tieto spoločnosti vytiahli zo zovretia populistických elít snívajúcich sen vlastnej obľúbenosti modernistických záchrancov národa.
Pre tieto elity je osobnou urážkou už len existencia „tých iných/druhých“, bojujúc v tomto zmysle všetkými možnými prostriedkami za zachovanie a pokračovanie koloniálnych otrokárskych štruktúr.
Utečenecká kríza zrejme bude tvoriť jadro európskych politík na dlhé roky a pretvárať obraz a modernistickú predstavu národa.
Východ sa chce podieľať na nadvláde
Príliv utečencov nie je možné zastaviť, tak ako si to predstavuje biele panstvo, ani nie je riešením zamykať ľudí do oplotených rezervácií. Takáto prax vyprodukuje už len katastrofálnejšie dôsledky na oboch stranách plota.
Diskusia o povinných utečeneckých kvótach pre východnú EÚ je zásadná, pretože je zároveň diskusiou o tradičnej dominancii Západu nad Východom. Tak ako sa v súčasnosti vedie, však neotvára diškurz o kapitalizme a kolonializme, ktorý sa bytostne dotýka aj histórie a súčasnosti východnej Európy, ale iba ďalej prehlbuje koloniálny rozdiel.
A v neposlednej rade kryštalizuje neukojené východoeurópske túžby koloniálnej nadvlády nad „tými inými/druhými”. Ponížená východná Európa nie je Západ, ale je súčasťou európskej predstavy civilizácie.
