AD: Diskusia o umiernenej a radikálnej ľavici
Diskusia o budúcich podobách ľavice na Slovensku ukázala jedno. Fetišizovať si mladých ľudí, ktorí údajne prinesú čerstvý vzduch a nový pohľad na veci, sa nie vždy oplatí. Často totiž kráčajú v rovnakých šľapajách ako tí starí a naviac bez štipky invencie.
Michal Šimečka nevdojak zrástol s pózou svojho otca, ktorý bol i nebol značkou denníka SME. Keď ten kritizoval svoj bývalý domovský denník za to, že pravdu nehľadá, ale pozná, akoby pozabudol, že svojho času uveril falošným zámienkam pre útok na Irak, či ako škandalizoval a kádroval iniciátorov petície o vstupe do NATO. Podľa Šimečku mladšieho by sme zase nemali hovoriť, že alternatívy neexistujú. Nieže by si myslel opak, skôr nechce vyzerať ako totalitarista zapadajúci do Popperovej definície nepriateľov otvorenej spoločnosti.
Ústredný výbor Progresívneho Slovenska (o ktorom sa už na Poli písalo) vyslal do boja o charakter ne-smeráckej ľavice Martina Dubéciho. Ten sa už v dueli s milionárom Kollárom ukázal ako slabší diskutér, prosiaci prítomných o pochopenie.
Podľa Dubéciho, ktorý si pri prejave nevedel vybrať medzi časticami „akože“ a „naozaj“, politika nie je vecou sporu, ale ľudí, ktorí to vedia robiť. Pripomínal vtip, v ktorom príde na družstvo odborník, rozloží si mapy, založí okuliare a vyhlási, že zem treba hnojiť. Sú tu totiž oni, skryté talenty liberalizmu (popri SaS), ktoré Slovensko hľadá, aby im po celodennej drine v neistej práci zaspievali krajšie.
Vyštudovať politológiu s takouto predstavou o politike je rovnako zbytočné ako študovať ekonómiu na neoliberálne orientovanej vysokej škole. V oboch prípadoch ide o stratu času, po ktorej by mohli požiadať o vrátenie školného. Politické smery a ideologické spory sú z tohto pohľadu hádaním sa o niečom, čo sme už dávno prekonali. Im stačí spravovať to, čo majú a ostať tam, kam ich posadia.
Technokrati však nemajú nikdy núdzu o zamestnanie a uplatnia sa kdekoľvek. Každý možný svet je pre nich ten najlepší, len si naň potrebujú chvíľu zvyknúť. Starý socializmus by pomáhali poľudšťovať a reformovať, súčasný kapitalizmus uhladiť a zoštíhliť, a určite sa uplatnia aj pri správe budúcich päťročníc.
Na ich údržbárskych postojoch vidieť, že si napriek polčasu rozpadu SMER-SD neuvedomujú dramatickosť vývoja. Namiesto zásahu do ekonomickej nerovnosti ich hlavnou víziou ostáva ideologický naratív – tolerujme sa pri rovnakej mizérii. Akosi pritom ale opomínajú, že alternatíva sa nerodí z ľubovôle, ale vážnosti situácie, ktorej nástojčivosť mohli nepostrehnúť už iba nahluchlí liberáli.
Už sa nemožno spoliehať na občiansku spoločnosť, pretože, ako trefne poznamenal Tomáš Profant, je privatizovaná a jej agendu v istom zmysle nastavujú predovšetkým jej donori. (Čo následne vytvára paranoje pre ľudí ako Boris Koróni, sám produkt úplnej straty dôvery v inštitúcie, ktorej príčiny pomerne adekvátne opísal vo verejnoprávnej televízii) A doplnil, že čosi také ako všeobecný verejný záujem neexistuje a nemôže byť pre všetkých rovnaký, pretože ho rozdeľuje ekonomický konflikt, ak mladí odpustia, niektorými ešte stále nazývaný – triedny boj.
To, o čo sa v súčasnosti v politike snažíme naprieč celou Európou je hľadanie nových ciest, nie uviaznutie v tých starých. Všetci by sme asi radšej nehovorili o nepríjemných veciach a skandovali, že kto stojí na chodníku nemiluje republiku. Ničomu by to však nepomohlo a nikto by tomu neveril. A z úst liberálov ešte o to menej.
Foto: Diskusia o umiernenej a radikálnej ľavici, 13.3.2017, Satori Stage. Autor: Michael Augustín.
