Opäť je tu deň, ktorý si mnohí spájajú s bývalým režimom a ktorý jedni z toho dôvodu ignorujú zatiaľ čo druhí na staré spôsoby jeho osláv spomínajú s nostalgiou, prípadne ich napodobňujú aj dnes. Rastie však aj skupina ľudí, ktorá si uvedomuje, že Medzinárodný deň žien netreba oslavovať ani ignorovať, že je to deň, kedy je v prvom rade potrebné vyzdvihnúť dôležitosť stále prebiehajúceho zápasu za rovnosť. Súčasťou tohto zápasu sú aj ženy v Palestíne, z ktorých sa mnohé pasujú s prekážkami a ťažkými životnými podmienkami.
Napriek mediálnemu obrazu spájajúcemu Gazu s negatívnymi informáciami, pravda je taká, že aj tam žijú normálni ľudia, ktorí chcú iba žiť ako ľudia kdekoľvek inde. Aj v strašných podmienkach vyše desať rokov trvajúcej izraelskej blokády sa snažia vytvoriť si kúsok normálneho sveta. Pre ženy to niekedy znamená prekonať prekážku navyše v podobe striktných predstáv o tom, čo je pre ne vhodné a čo nie. Pre tieto mladé ženy je oázou pokoja tréning baseballu.
Pre sedemnásťročnú Hibatulláh (v preklade Boží dar, teda Božidara) z Gazy, je to jazda na koni. S podporou mamy sa stala prvou jednonohou jazdkyňou v krajine.
Aj v Palestíne ako kdekoľvek inde sú šikovní mladí ľudia, dychtiví po vedomostiach a s chuťou vytvoriť niečo pozitívne. Dve stredoškolské žiačky v okupovanom Jerichu v školskom projekte vymysleli vylepšenú palicu pre nevidiacich.
V Palestíne sa mnoho žien venuje činnostiam, ktoré sú v konzervatívnej spoločnosti pre ženy netypické. Zoznámte sa so Samou, prvou techno DJ-kou v Palestíne.
Kým väčšina ľudí si ľahko predstaví ťažkosti, aké pre ženy vyplývajú zo života v spoločnosti, v ktorej tradície hrajú veľkú úlohu, mnohých môže prekvapiť, že jeden z veľkých zdrojov ich útlaku býva prezentovaný prívlastkami “západný”, “európsky” či “demokratický”. Miliónom Palestínčaniek spôsobuje obrovské problémy Izrael svojou vyše pol storočia trvajúcou vojenskou okupáciou Palestíny.
Pre Samu, alias DJ SkyWalker, je hudba aj spôsobom odporu voči okupácii, podobne ako pre dievčatá z utečeneckého tábora Dheiša pri Betleheme. Rapom nielen nabúravajú rodové stereotypy ale aj hovoria svetu o tom, čo to pre ne znamená žiť pod okupáciou.
Ženy z Údolia Jordánu sa stretli s nedôverou zo strany mužov, keď začali pracovať ako DJ-ky na svadbách a oslavách. No nenechali sa odradiť a darí sa im. Pre Ibtisám to je splnený sen. Je šťastná, že už nemusí pracovať na poliach v izraelských ilegálnych osadách, kde 25 rokov drela a ticho znášala ponižovanie, bitie či krátenie mzdy zo strany zamestnávateľov.
Zaujímavý je tiež klip palestínskeho speváka Muráda Bašára, ktorý príkladmi reálnych žien a mužov z Palestíny nabúrava rodové stereotypy. Popri už spomenutej DJ-ke Same v ňom vystupuje vodička nákladného auta, model, automobilová pretekárka, športovkyne a tanečník baletu.
Obrovským problémom v Gaze je nedostatok stavebného materiálu spôsobený blokádou. Ten znemožňuje nielen výstavbu dostatku bytov pre rastúci počet obyvateľov, ale aj obnovu tisícov domov zničených či poškodených izraelským bombardovaním. V riešení tohto problému hrajú úlohu aj ženy. Tím okolo inžinierky Mažd Al-Mašaráwi našiel spôsob ako vyrábať eko-tehly z popola ruín.
V Gaze nájdeme aj IT špecialistky a vedkyne. Aj im blokáda znepríjemňuje život. Tri z nich získali v roku 2016 jedinečnú možnosť zúčastniť sa programu TechWomen v San Franciscu. Izrael im však povolenie na vycestovanie z najväčšieho geta sveta odmietol udeliť. Jedna z nich napokon vycestovať mohla, ďalšie dve v čase, keď program začínal, povolenie stále nemali.
Izraelská vojenská okupácia útočí na všetkých palestínskych civilistov – na ženy rovnako ako na mužov. Aj ženám búra domy, ničí sady, konfiškuje pôdu, aj im znemožňuje prechod cez múr, aj do nich bezhlavo strieľa a aj ich bezdôvodne väzní. Ako napríklad Línu Chattáb, osemnásťročnú folklórnu tanečnicu a študentku žurnalistiky. Zúčastnila sa demonštrácie proti okupačnému režimu, keď bola na návšteve u kamarátky. Vojaci ju chytili a obvinili z hádzania kameňov. Vo svete prebehla kampaň za jej prepustenie, no bez výsledku. Vo väzení si odsedela šesť mesiacov. Takto sa na slobode zvítala s rodinou:
Palestínske politické väzenkyne izraelskí dozorcovia či vojaci bežne bijú, držia ich na samotkách, budia ich v noci, nútia ich dlho sedieť v nepríjemných polohách, v zime na nich púšťajú chladnú klimatizáciu, vyhrážajú sa im a nútia ich podpisovať priznania v hebrejčine.
Aktuálne najznámejšou palestínskou väzenkyňou je Ahed, dievča, ktoré sa preslávilo fackou vojakovi. Minulý mesiac vo väzení oslávila sedemnáste narodeniny. V tom istom väzení sedí aj jej mama Nariman. Vojaci, ktorí pol storočia okupujú ich dedinu a konfiškujú ich pôdu, môžu palestínskych civilistov, aj ženy, biť, strieľať a zabíjať, bez toho, že by za to strávili vo väzení čo i len jeden deň. No mladé palestínske dievča je za facku ozbrojenému vojakovi väznené už niekoľko mesiacov a hrozí jej až desať rokov straty slobody. Na jej prepustenie vyzvali Izrael Amnesty International, Human Rights Watch, EÚ, afroamerickí umelci aj židovské osobnosti a organizácie.
Aj ženy v malej odľahlej dedine Žubbet Al-Dhib v regióne Betlehema sú príkladom prekonávania prekážok a predsudkov. V obci so 160 obyvateľmi nebola elektrina ani obchod s potravinami a deti museli do najbližšej školy chodiť hodinu peši. Keďže takmer všetci muži sú zamestnaní v Izraeli, ženy pred tromi rokmi vytvorili vlastnú samosprávu. Za ten čas sa im podarilo opraviť studne, otvoriť predajňu potravín, založiť v dedine krajčírstvo, vybudovať školu v bližšej lokalite a v spolupráci s neziskovými organizáciami nainštalovať solárne panely dodávajúce elektrickú energiu. V pláne majú otvoriť zdravotné centrum so všeobecným lekárom a gynekológom. Muži sa na aktivity žien pozerajú s nevôľou.
Aj tu je však veľkým problémom okupácia. Už pôvodný žalostný stav bol spôsobený izraelskými úradmi, ktoré stavebné povolenia Palestínčanom odmietajú vydávať. Väčšina aktivít žien je teda podľa Izraela nelegálna. Stavebný materiál na zdravotné centrum Izrael skonfiškoval. Rekonštrukcia budov, kde má sídliť, je preto zastavená. Novú školu úrady zbúrali deň pred začiatkom školského roka, no Palestínčania ju vzápätí znovu vybudovali. Solárne panely boli skonfiškované a až izraelský právnik, ktorého si obyvatelia najali, vymohol na súdoch ich vrátenie. Je tu tiež obava, že kvôli odvážnym aktivitám žien muži prídu o povolenia pracovať v Izraeli, hoci dedina nevedie žiadne násilné aktivity, ba ani pokojné demonštrácie proti okupácii. Obyvatelia žijú v strachu iba preto, že si chcú zabezpečiť svoje základné životné potreby ako plnohodnotní ľudia. Z nejakého dôvodu to Izraelu nevyhovuje.
Ženy z Žubbet Al-Dhib nie sú jediné feministky šikanované Izraelom. Najprominentnejšou väzenkyňou je poslankyňa palestínskeho parlamentu známa svojimi aktivitami aj za práva žien Chálida Žarrár. Jej väznenie začalo roku 2015 šesťmesačnou administratívnou väzbou, ktorú Izrael môže aj bez usvedčenia v riadnom súdnom procese predlžovať donekonečna. Uväznili ju kvôli jej politickej práci, no zámienkou bolo neuposlúchnutie nelegitímneho vojenského rozkazu, aby sa vysťahovala z Ramalláhu do Jericha. Na jej prepustenie (alebo riadne obvinenie v spravodlivom súdnom procese) a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, ktorú potrebovala, vtedy Izrael vyzvala aj Amnesty International.
(Chálida Žarrár po prepustení z väzenia a pred druhým uväznením. Foto: Wikipedia/Zaher333)
Po medzinárodnom nátlaku ju Izrael oficiálne obvinil a začal s ňou súdny proces – treba podotknúť, že v prípade palestínskych civilistov to znamená vojenský súd. A ako vo väčšine podobných prípadov, išlo o politický proces s vopred známym výsledkom. Vzniesli proti nej 12 obvinení, vrátane účasti na nepovolenej demonštrácii; pre Izrael sú však všetky palestínske zhromaždenia proti okupácii ilegálne. Úroveň súdneho procesu ilustruje aj moment, kedy obžaloba predložila sedem fotiek, spomedzi ktorých mal svedok označiť Chálidu Žarrár, pričom na šiestich fotografiách boli muži. V editoriáli sa jej zastal aj najrešpektovanejší izraelský denník Haárec: “Na základe predložených dôkazov a obvinenia možno konštatovať, že Žarrár nie je teroristka. Je nenásilnou a rozhodnou aktivistkou, ktorá vyvíja činnosť na oslobodenie svojho ľudu od okupácie. Izrael nemá právo ju za to trestať.” Po ôsmych mesiacoch väzenia ju odsúdili na jeden a pol roka. Prepustená bola po odsedení si štrnástich mesiacov.
Jej prenasledovanie tým však nekončí. Pobyt vo väzení iba posilnil jej odhodlanie a po prepustení pokračovala v práci s ešte väčším nasadením. Po niekoľkých mesiacoch ju preto okupačná armáda v polovici minulého roka znovu uväznila. Prvých šesť mesiacov administratívnej väzby (teda bez obvinenia, bez riadneho súdneho procesu a na základe “tajných dôkazov”) jej koncom decembra predĺžili o ďalších šesť mesiacov. Aj tentokrát Amnesty International vyzýva Izrael na jej prepustenie alebo na súdny proces podľa medzinárodne uznávaných štandardov, ktoré však vojenské súdy z definície nespĺňajú.
Politicky motivované väznenie palestínskych žien a násilie voči väzenkyniam je integrálnou súčasťou izraelskej okupácie. Aj bývalé väzenkýne Chaula Al-Azrak, Širín Issawi, Chitám Saafin či Sahar Francis, riaditeľka organizácie na ochranu práv väzňov Addamír, hovoria o bití, pobytoch na samotkách, neposkytovaní prikrývok v zime, tesnom priväzovaní pút či dlhom držaní v určitých polohách ale aj o nedostatočnej hygiene počas menštruácie, sexuálnom obťažovaní a v niektorých prípadoch aj znásilnení.
Okupačné násilie a kreativita v jeho uplatňovaní sa prejavuje aj voči veľmi mladým dievčatám-deťom. Štrnásťročnú Ghadu, ktorá trpí epilepsiou, Izrael pred dvomi mesiacmi poslal do Gazy. Ghada sa narodila a celý život žila na Západnom brehu. V Gaze nebola ani jeden deň. Polícia ju zatkla za to, že bola navštíviť svoju tetu v Jeruzaleme bez oficiálneho povolenia. Namiesto toho, aby ju navrátili domov, ako prikázal izraelský súd, ju polícia bez vedomia rodičov poslala do Gazy. Predstavte si, že by okupačná armáda uniesla vašu 14-ročnú dcéru a poslala ju za trest na Sibír len za to, že bola navštíviť svoju tetu v susednom meste bez povolenia okupačného úradu.
Palestínske ženy, ako dokladajú aj dosiaľ uvedené prípady, sú jednak terčom izraelského násilia, ale sú aj bojovníčkami proti jeho okupačnej politike. Oba aspekty zobrazuje najnovší film brazílskej režisérky Julie Bacha, autorky staršieho oceneného filmu Budrus. V dokumente Naila a povstanie približuje úlohu žien v Prvej intifáde, ktorej 30. výročie sme si pripomenuli ostatnú jeseň. Ženské organizácie v Palestíne počas nej zohrávali významnú úlohu v organizovaní spoločenského života a zastupovaní neexistujúcich vládnych štruktúr. Cez príbeh Naily, ktorú zatkli, keď bola tehotná, a ktorej syn sa narodil vo väzení, film približuje priebeh násilne potlačovaného ľudového povstania Palestínčanov, ktorým si získali sympatie sveta.
Sama Awejdah, jedna z aktivistiek v Intifáde veľmi trefne zhŕňa dvojaký charakter zápasu za emancipáciu žien v Palestíne: “Môžeme byť ako ženy slobodné iba v oslobodenej krajine, ale nemôžeme skutočne okúsiť slobodu v krajine bez okupácie, kým zostaneme podrobené inými časťami našej spoločnosti.”
Kým feministky na Západe netreba presviedčať o druhej časti odkazu, mnohé z nich odmietajú vidieť, že rovnakým zdrojom útlaku žien v Palestíne ako samotná patriarchálna palestínska spoločnosť (alebo aj väčším) je Izrael a jeho rasistická politika vojenskej okupácie, kolonizácie a apartheidu. No tak ako sú ženy v zápase za dosiahnutie rovnosti odkázané na zmenu vlastnej spoločnosti, sú odkázané aj na zmenu postoja zahraničia vo vzťahu k Palestíne, Izraelu a úlohe okupácie v potláčaní ich emancipácie. Bez ochoty západných žien, feministiek a ľudskoprávnych aktivistov podať Palestínčankám pomocnú ruku v ich zápase proti násilnej vláde cudzieho štátu, cieľ rovnosti zostane v nedohľadne.
Ako dokladá rozhodnutie Národnej asociácie pre ženské štúdiá v USA nastáva na tomto poli zmena a rastie chápanie potreby intersekcionality ako aj solidarity vo vzťahu k palestínskym ženám. V novembri 2015 sa totiž toto združenie s vyše 2000 individuálnymi a 350 inštitucionálnymi členmi stalo prvou významnou organizáciou v oblasti feministických, rodových a ženských štúdií, ktorá podporila hnutie bojkotu Izraela (BDS). Rezolúciu vyzývajúcu na bojkot ekonomických, vojenských a kultúrnych subjektov a projektov sponzorovaných štátom Izrael podporilo takmer 90% zo 653 delegátov.
Medzi uvedenými dôvodmi je aj skutočnosť, že “v súčasnosti naši kolegovia a kolegyne v Palestíne čelia každodennému porušovaniu ich ľudských práv vrátane ich akademického práva na slobodu slova, zhromažďovania, združovania a pohybu, pričom izraelské inštitúcie vyššieho vzdelávania nekritizujú tento stav, ale naopak, izraelské porušovanie práv a politiku útlaku legitimizujú.”
Podľa Simony Sharon, profesorky rodových a ženských štúdií na State University of New York v Plattsburghu významné na tomto rozhodnutí je, že “explicitne uvádza BDS ako feministickú záležitosť, ktorá je vyjadrením nadnárodnej feministickej solidarity, a konštatuje, že človek nemôže byť feministom či feministkou a riešiť nerovnosti bez toho, aby zaujal stanovisko k tomu, čo sa deje v Palestíne.” Dodáva, že “hlasovanie akademikov na podporu BDS nie je radikálnym aktom – je to symbolické vyhlásenie, ktoré malo prísť už dávno.”
Ostáva veriť, že nepotrvá dlho a svedkami podobného uvedomenia a solidarity budeme aj medzi feministkami a feministami na Slovensku.
Súvisiace články
Ženy Palestíny
Dievča v ohrození
Aj toto je Palestína
Gaza chce žiť
Gaza v pohybe
Titulné foto: Hootenanny
