Notre-Dame, ako aj ostatné historicko-kultúrne pamiatky Francúzska dlhodobo upadajú v dôsledku neustálych škrtov a neoliberálnych politík vlád podobných tej Macronovej.
Vo svojej okamžitej reakcii, všetky svetové médiá rámcovali pohľad na horiacu strechu katedrály ako tragédiu nevyčísliteľných rozmerov. Ľudia v napätí očakávali najhoršie, a hoci notoricky známa vežička sa zrútila a strecha kompletne vyhorela, katedrálu sa podarilo zachrániť. Treba povedať, že predovšetkým vďaka životnému nasadeniu hasičov či mnohých dobrovoľníkov.
Vyhorenie veľkej časti Katedrály Notre-Dame v Paríži v sebe ukrýva toľko rovín, že by samo o sebe mohlo pôsobiť ako metafora súčasného sveta. Ide o udalosť, ktorej význam si síce uvedomujeme, ale jej skutočný dopad na našu spoločnosť budeme schopní vysvetliť až neskôr. Prečo bol celý svet v šoku a čo to vlastne znamená, že sme takmer prišli o tento majestátny symbol? Predovšetkým sa musíme pýtať, bez známok cynizmu, či vôbec ide o tragédiu.
Český filozof Michael Hauser v minulosti poukázal na skutočnosť, že keď vyhorí nejaká inštitúcia, ľudia sú ochotní vyzbierať sa na jej obnovu. Naproti tomu, ak sa tá istá inštitúcia ocitne v existenčnom ohrození v dôsledku nedostatku zdrojov a postupne chátra a upadá, ľudia majú tendenciu vnímať tento proces ako prirodzený stav. Len ťažko by sme hľadali lepšie zhmotnenie tejto tézy, než samotný osud parížskej katedrály. Notre-Dame, ako aj ostatné historicko-kultúrne pamiatky Francúzska dlhodobo upadajú v dôsledku neustálych škrtov a neoliberálnych politík vlád podobných tej Macronovej. Otázka ochrany kultúrneho dedičstva vo „fiškálne zodpovednom“ štáte si zaslúži vlastný priestor. Keď však hovoríme o Notre-Dame ako o symbole Francúzska, ako je možné, že pred požiarom bolo nanajvýš problematické vyzbierať či alokovať prostriedky na jeho „záchranu“, ale po ňom sa doslova v priebehu dní vyzbierala viac ako miliarda eur?
A tu sa dostávame k ďalšej rovine, ktorú možno pokojne označiť marxistickou terminológiou ako triedny konflikt. Náhle a externé ohrozenie významného symbolu vytvorilo novú situáciu. Spolu so slovinským filozofom Slavojom Žižkom ju označíme jednoducho za „udalosť“, ktorá nám ukazuje, že ani zďaleka nežijeme v post-ideologickom svete. Naopak, všetko je doménou politického boja, akurát, že ten môže byť často maskovaný kultúrnymi otázkami. Obrovské finančné prostriedky, ktoré sa rôzni miliardári a veľké korporácie ako ropný gigant Total či americký Apple rozhodli venovať preto musíme vnímať ako politicky uvedomelý a premyslený čin. Rétorika francúzskeho prezidenta a nevyhnutnosti obnovy katedrály je len poskytnutie vhodného rámca pre pozitívne vnímanie týchto darcov.
Zámer bohatých donorov a Macronova súčinnosť vyvolali okamžitú vlnu nevôle zo strany stále politicky aktívnych „žltých viest“ protestujúcich proti prezidentovým reformám. Tí sa pýtajú, ako je možné, že bohatí uprednostnia jednu budovu pred ich životmi. Iní zase poukazujú na to, že tieto peniaze sa mohli radšej použiť na boj s globálnym otepľovaním. Oba protiargumenty sú do značnej miery legitímne, ale vo svojej podstate len inou stránkou tej istej mince. A keďže drvivú väčšinu kostolov vo Francúzsku vlastní na základe zákona z roku 1905 štát a nie cirkev, volanie po príspevku zo strany cirkvi je síce lákavé, no takisto odpútava od ideologického konfliktu, ktorý požiar najznámejšej katedrály odhaľuje.
Charitu totiž nesmieme vnímať ako politicky neutrálnu. Ešte predtým ako sa začali ozývať jednotliví miliardári so svojimi štedrými darmi, bývalý francúzsky minister kultúry a poradca jedného z donorov Françoise-Henriho Pinaulta, Jean Jacques Aillagon, navrhol, aby bola Notre-Dame vyhlásená za národné bohatstvo a príspevky na jeho záchranu podliehali 90% daňovým úľavám. Stojí za zmienku, že jednotliví darcovia vyhlásili, že si daňové úľavy nebudú nárokovať až po vlne odporu. Okrem toho, prečo sme neboli svedkami podobnej formy solidarity keď vyhorelo minulý rok brazílske Národné múzeum, nehovoriac o požiari bytového domu Grenfell Tower v Londýne, kde dokonca zahynulo 72 ľudí a mnohí prišli ubytovanie? Oba prípady pritom rovnako stelesňovali roky chátrania a finančného poddimenzovania.
Ostáva nám teda otázka, prečo potom neprivítať štedré príspevky, keď jednoducho chcú pomôcť aj bez nároku na daňové úľavy. Veď predsa to, že si urobia dobré meno v nás nemôže vzbudzovať nenávisť voči bohatým. Presne tak, nemôže. Akurát, že o to vôbec nejde. Rovnako, ako nejde o to, že tieto peniaze by mali dať radšej pomoc sociálne vylúčeným či na boj proti klimatickej zmene. Opäť musíme upriamiť pozornosť na príčinu, ktorá vyvolala preteky v darovaní na záchranu katedrály, a tou nie je zničenie, ale externý a náhly charakter tohto zničenia. Forma predchádza obsah.
Americká filozofka Naomi Kleinová, ktorá sa dlhodobo venuje neoliberálnym politikám zdôrazňuje, že sú to práve katastrofy a násilné činy, ktorá nás robia náchylnými lepšie prijať opatrenia, ktoré smerujú proti záujmom spoločnosti. Nie je ale záujmom spoločnosti obnoviť Notre-Dame? Nepochybne je. Ako by sa to malo udiať, to prenechám architektom, pamiatkarom a iným odborníkom. Isté však je, že náhle vyhorenie by nás nemalo nútiť konať bez posúdenia dlhodobých dopadov. Našim záujmom by mala byť zmena myslenia tak, aby naše kultúrne dedičstvo, nielen európske, nebolo odkázané na miliardárov, ktorí systematicky neplatia dane. Rovnako je to v otázke klimatickej zmeny či v otázke dôstojnosti pracujúcich, zdravotníctva a školstva.
Zdroj foto: Wikimedia.
