V minulosti slúžila kuchyňa ako priestor stretávania rodiny a prípravy jedla. Spoločný obed upevňoval pokrvné väzby, vytváral teplú atmosféru vzájomnosti a domova. Starým časom už odzvonilo. Moderná kuchyňa je miestom viditeľnej neprítomnosti človeka a jeho nebytia, stala sa estetickou scenériou.
Práve rozpor medzi prezentovaným vzhľadom a plánovanou funkcionalitou definuje modernú kuchyňu. Priamo úmerne k triumfu dizajnu a straty útulnosti sa moderná kuchyňa stáva znakom oddeleným od označovaného. Vyslobodila sa z obmedzení fyzického sveta, vzlietla do sféry umeleckého diela a preto podlieha odlišným kritériám. Naoko drží fazónu prvoradosti účelu, akoby forma nasledovala funkcionalitu. Je to však len krycí manéver, prefíkaná maniera, aby prostredníctvom predstierania účelnosti nechala vyniknúť estetickému. Pretože nedochádza k jednoduchému stotožneniu požiadavky maximálnej funkcionality s ideálom krásy, ale k potláčaniu ergonómie a ovládateľnosti na úkor čistých tvarov a pravých uhlov. Všetko musí predovšetkým fascinovať geometrickosťou a farebnou kompozíciou, až po splnení imperatívu vizuálnej úhľadnosti prichádza k slovu spotrebiteľský komfort. Všetky tie dohora otvárateľné skrinky, na údržbu náročné lesklé materiály, zapustené ovládacie prvky či chýbajúce úchytky manifestujú ústup účelu v prospech dizajnu.
Podobne ako sa nepatrí dotýkať vystavených exponátov v múzeách, v modernej kuchyni neradno variť. Samozrejme, všetky najmodernejšie zariadenia kuchtenie racionalizujú a urýchľujú, ale nedajme sa zmiasť. Neboli inštalované preto, aby sa používali. Dôležitá je výhradne ich potencionalita, vedomie možnosti zdravo a efektívne variť, piecť, dusiť. Nevkusné znaky používania kuchyňu poškvrňujú, táto stráca neoceniteľné panenské kvality, nablýskanú auru. Dochádza k transformácii estetického objektu v úžitkový predmet. To nemožno dopustiť! Preto na fotografiách kuchyne systematicky absentuje človek. Iba by špatil podmanivý zjav, svojimi oblými telesnými proporciami by narúšal premyslenú abstraktnú krásu. Prezenciou by narúšal aplikovateľnosť estetických kategórií pri posudzovaní kuchyne, bol by nežiadúcim spojovateľom medzi sférou strnulej krásy a defektným pohybom varenia, medzi slabosťou človeka a naprojektovanou odolnosťou materiálov.
Podobne ako sa kurtoázny básnik umáral túžbou získať srdce čarokrásnej dámy, ale pre vedomie svojej nedokonalosti sa k nej nikdy neodvážil ani priblížiť, súčasný človek nevstupuje do modernej kuchyne. Nemá tam čo robiť, jedine ak by chcel zhmotniť juxtapozíciu dokonalosti a perfídnosti. Preto ostáva bokom, obchádza ju, neopováži sa vpadnúť do posvätného priestoru chrámu dizajnu a pôsobivo usporiadaného pracovného priestoru. Tvorcovia fotografií však naveľa umožňujú človeku vstúpiť do neporušiteľných útrob kuchyne, za použitia dlhšie času expozície. Človek sa však týmto umeleckým postupom premieňa, sublimuje do nehmotného stavu prízraku. Prostredníctvom obrazu je nám tak komunikovaná hlboká myšlienka. Jestvuje nádej, človek môže preniknúť do obrazu modernej kuchyne, ale až po svojej fyzickej smrti. Po opustení tela sa môže ako bludná duša prechádzať pomedzi umývačku riadu, sporák, naleštený dres a stredový ostrovček. Jednak nezanecháva nevzhľadné a rušivé otlačky, tak viditeľné na lesklých plochách, no zároveň ruší antagonizmus formy a obsahu kuchyne (duša ako forma bez potreby funkčnosti kuchyne), dichotómiu dokonalosti a amortizácie.
Niekto by mohol kriticky namietať voči predostretej interpretácii, poukázaním na odbojný prúd organizovania kuchyne. Tento zdôrazňuje domácky ráz prostredníctvom mäkkej bielej, vodných batérií imitujúcich formy z 19. storočia a všadeprítomnej levandule. Prefabrikovaná a vyumelkovaná domáckosť však nie je kontradikciou industriálneho vzhľadu, pretože svojou morfológiou afirmuje uplatňovanie estetických kategórií. Kuchyňa tak ostáva začarovaná v neživý obraz, namiesto útlaku geometrickej utópie nastupuje teror vizuálnej útulnosti.
Foto: Ilustračné. Zdroj: Maxpixel.
