Martin Makara reaguje na článok Martina M. Šimečku s názvom Zmätok pani Vinczeovej, ktorý bol uverejnený v v Denníku N (13.04.2018). Odkaz na pôvodný článok Martina M. Šimečku môžete nájsť tu.
V piatok 13. apríla vyšiel v Denníku N komentár Martina M. Šimečku s názvom Zmätok pani Vinczeovej. Autor sa v nej zameriava na kritiku vyjadrení známej moderátorky, spomedzi ktorých hneď v úvode cituje toto: „Problém je v tom, že si každý myslí, že je správny a slušný, takže by to asi mal niekto určiť,“ pričom neskôr doplnila, že niekedy už nemá „celkom jasno v tom, čo dnes vlastne znamená demokracia.“ Šimečka reaguje, že „na Slovensku mnohí – podobne ako pani Vinczeová – nemajú jasno v tom, čo dnes vlastne znamená demokracia, a možno pochybujú o jej prednostiach,“ a dodáva, že „v skutočnosti je veľmi ľahké rozoznať, čo je slušné a čo nie, je ľahké zhodnúť sa na spoločenskej predstave morálky. Nie je slušné nadávať novinárom (a nikomu) do špinavých prostitútok, rovnako ako nie je slušné priviesť si do úradu milenku mafiána, ako to robil expremiér Robert Fico.“ S príkladmi, ktoré uvádza, možno súhlasiť. Čo so zvyškom?
Argumentácia, ktorú Šimečka v texte využíva, je zradná na viacerých miestach a z viacerých dôvodov. Článok je uvedený konštatovaním, že predstava o slušnosti nie je vecou osobného vkusu. Hoci sa toto tvrdenie javí byť zrejmým, problémom sú jeho implikácie prítomné ďalej v texte. Ak nechceme prijať, že každý môže mať vlastnú morálku a slušnosť, musíme v tejto oblasti hľadať celospoločenský konsenzus. Autor tak hierarchiu spoločenských jednotiek redukuje na najmenšiu (jednotlivec) a najväčšiu (spoločnosť) časť, popri individuálnej a globálnej morálke/slušnosti zanedbávajúc možnosť napr. samostatnej triednej morálky. Už len letmý pohľad do slovenskej či akejkoľvek inej európskej literatúry spred niekoľkých desaťročí stačí na to, aby sme pochopili, že sa predstavy o slušnosti a morálke medzi rôznymi spoločenskými vrstvami nielen líšia, ale dokonca veľmi výrazne.
Morálka ako propaganda
Jednou z pragmatických funkcií britskej viktoriánskej literatúry bola prezentácia a propagácia hodnôt vtedajších spoločenských elít, šlo o pokus o zvnútornenie morálneho a etického systému pracujúcou triedou. Tá ho však vzhľadom na materiálnu realitu svojich všedných dní alebo aplikovať vôbec nemohla, alebo bolo výsledkom trpkosmiešne malomeštiactvo vytvárajúce napätie na nižších stupienkoch spoločenského rebríčka. Akonáhle by sa spoločenskej elite podarilo presvedčiť spoločnosť o správnosti a nespochybniteľnosti vlastnej morálky, získala by mravnú hegemóniu, legitimitu rozdeľovať a panovať v súlade s prirodzeným poriadkom vecí. Formálna možnosť kritiky ostáva zachovaná, ale sprivatizovaním pojmov vplyvnou elitou sú rámce diskurzu nastavené dostatočne bezpečne na to, aby sa nevymkol spod kontroly a neohrozil tak svojich strážcov. „Súčasťou západnej morálky je naopak [v porovnaní s Ruskom] priznávanie si chýb a zločinov, sila demokracie spočíva v jej sebaspytovaní a v slobode ju kritizovať,“ konštatuje Šimečka s neochvejnou istotou, ktorý kultúrny priestor je nositeľom dobra a ktorý zla.
V rámci každej úrovne spoločenskej jednotky sa musíme zhodnúť na pravidlách umožňujúcich bezpečnú koexistenciu a spoluprácu, čo však neznamená, že jednotlivé skupiny v rámci tej istej hierarchickej jednotky musia mať tieto pravidlá rovnaké. Transspoločenský morálny konsenzus je chimérou, súčasťou ódy na dialóg, ktorý ale nenecháva priestor pre dialektickú konfrontáciu a odhaľovanie asymetrie moci. Mediálne, politické a ekonomické elity narábajú s jazykom sebavedomo, aby nevznikla pochybnosť o inej interpretácii abstraktných pojmov, než je tá ich. Kontrola jazyka je jednou z podmienok ich moci. Pripomína rané privatizačné praktiky v deväťdesiatych rokoch, destilované do schémy ovládnuť podnik – vytunelovať, vyprázdniť ho. Vďaka morálnemu kreditu nekonečne napájanému z prameňa novembra 89 si vplyvní mienkotvorcovia prisvojili slová, ich význam okresali na vlastnú interpretáciu, a vsádzajúc ich do morálneho gýča a verejného sentimentu ich takmer vyprázdnili.
Rozbiehavosť slušnosti
Čo sa teda za emblematickou slušnosťou skrýva? Ak je jadrom požiadaviek protestujúcich aj novovznikajúcej občianskej platformy, žiadala by sa jej definícia. Slušnosť sa prezentuje ako atribút spájajúci ľudí a schopný preklenúť názorové rozdiely, ibaže akonáhle sa slušnosť pokúsime rozobrať na drobné, narazíme na problém. Chápu v dave na proteste slušnosť rovnako podnikateľ dožadujúci sa úcty od podriadených a spoločnosti za to, že tvorí pracovné miesta, a zamestnanec dožadujúci sa rešpektu a dôstojných pracovných podmienok? Aké styčné body má slušnosť v predstavách zástupcov LGBTQ komunity a konzervatívnych katolíkov? A ako chápe slušnosť denník, na ktorého stránkach Šimečkov komentár vyšiel, keď v minulosti publikoval výzvu na dokumentovanie gramatických chýb v komentároch priaznivcov ĽSNS za účelom ich zábavy a zosmiešnenia? Pohľad na detaily a konkrétnosti v sebe rozpúšťa idylku vzletného a nejasného pojmu.
Aby boli elity ochotné viesť dialóg (obzvlášť vo vlastných médiách, ktorého rámec odmietajú prekročiť), o demokracii možno uvažovať v rozmedzí diskusie, či je lepší parlamentný alebo prezidentský systém. Otázky typu alternatívy k parlamentnej demokracii, spoločensko-ekonomickému systému či spochybnenia právnych maxím sú v lepšom prípade zaradené do víkendovej prílohy kurióznych a utopických myšlienok, v horšom neprípustné a prezentované ako radikálne a extrémistické, teda nebezpečné. Ak predstavivosť začiatkom leta 1968 siahala na triumf, dnes leží v agónii v hospici. Nevytratila sa, nezabili sme ju my všetci, ale konkrétne skupiny ľudí, pre ktorých je široko rozšírená radikálna predstavivosť možného tým, čím sú pre svet červené gombíky na Trumpovom, Putinovom a Kimovom stole.
Ak sa zaváhanie nad tým, čo je demokracia, slušnosť či morálka suverénne prezentuje ako „hodnotový zmätok“, všetci by sme mali byť na pozore. Je totiž rozdiel, keď o svojej podobe demokracie hovoria fašisti s pálkou v ruke, a keď alternatívu navrhujú akademici a intelektuáli nebojaci sa dôsledne myslieť či jednoducho ktokoľvek, kto demokraciu nevníma ako zásterku svojich mocenských chúťok, ale ako spoločenský princíp dávajúci reálnu moc ľuďom spravovať si miesto, kde žijú a pracujú. Morálka a slušnosť by tiež nemali byť čírou esenciou národných a kresťanských tradícií, ani etiketou a reakčnou praxou nepísaného uchovávania hierarchie moci, ale nástrojmi rešpektu, dôstojnosti a emancipácie človeka.
Predstava demokracie, slušnosti a morálky tak síce naozaj nie je vecou osobného vkusu, ale toho triedneho už azda trochu áno. Možno dokonca nielen vkusu, ale nevyhnutného záujmu.
Foto zdroj: https://psmag.com
