Minule som si šla znovu sadnúť do bistra na rohu rušnej obchodnej ulice, kde sa večer schádzajú vyhladnutí pracujúci a cez deň sa cestou na metro zastavia pri bare na kávu. Okolo mosadzného baru sa krútia útržky rozhovorov, tu dvoch starších dám na káve, tam zlatej mládeže v rozpuku.
Najlepšie je sedieť pri okne, cez zelené art nouveau vitríny sa dobre sleduje uličný frmol, a na hostí je tiež dobrý výhľad. Objednávam si teda Malbec a rozhliadam sa okolo seba. Medzi staršími dámami a pánom s pivom nesmelo a skoro nábožne sedí mladý pár Japoncov. S miernym výrazom nepatričnosti si zo stredu miestnosti fotia interiér, ale zároveň sedia v strehu, s príborom po pravici.
Vlastne nie sú jediní, náhodou sedí podobný pár o kúsok ďalej. A ďalší za rohom. Štamgasti nerušene pokračujú v nacvičených pohyboch a japonskí návštevníci, ktorých tu predtým človek nevídal, usrkujú víno s nepotlačiteľným výrazom spokojnosti, že sú nepochybne na správnom mieste. O pár minút sa z kuchyne vynorí servírka s nákladom konfitovaných kačíc. Všetky končia na stoloch japonských návštevníkov. A vzápätí ďalšie, aj tí za rohom majú kačku.
Keď sa servírky pýtam, či sú tu známi kačicou, lakonicky odpovie, že nijak obzvlášť. Ale že asi pred pol rokom o nich v istom japonskom sprievodcovi po Paríži napísali, že majú najlepšiu konfitovanú kačku v meste a odvtedy sa kačky varia skoro nonstop.
A vskutku, ak možno povedať, že sa na rôzne rebríčky reštaurácií, kaviarní a barov dívame stále častejšie, keď máme vyskúšať niečo nové vo vlastnom meste, platí to stokrát viac, keď sme na cestách. Kam sa teda vlastne dostaneme, keď ideme za „najlepšou zmrzlinou vo Florencii“ či „najpravejším bagelom v New Yorku“? A kto tam vlastne chodí na bagel? Prípad najlepšej kačice v Paríži vlastne patrí medzi tie skôr malebné.
Veľké turistické destinácie dnes v mnohých prípadoch, medzi ktorými sa vyníma Praha, žijú vlastným životom, s vlastnými miestami, trasami a zaručene autentickými zážitkami mimo život mesta. Už vás počujem a súhlasím, ani mesto nie je jedno, je viac či menej podareným prelínaním sa svetov v ako-tak vymedzených súradniciach. Lenže ani k tejto nesúrodej Prahe či nesúrodému Parížu sa dnes často návštevník turistickej destinácie nedostane.
V lietadle z Prahy do Paríža som si náhodou vypočula rozhovor dvoch párov v strednom veku a dobrej nálade, ktorí sa vracali z mestskej víkendovej dovolenky. „A jedli ste niečo dobrého? My sme boli včera na skvelej večeri, v takej reštaurácii pri Opere, polievka, paráda, no a kačica s kapustou, nič ľahké, ale fajn,“ čo druhý pár ihneď rozpoznal, „Tam kúsok nad Operou, tá väčšia reštaurácia? Tam sme tiež boli, dali sme si tiež kačku, knedlíky, nemohla som potom zaspať!“, sťažuje sa pani trochu nezbedne.
Možno len nemám tie správne zdroje, ale keby o tom podniku rozprávala mne, nemala by som ani tušenie a na kačku by som ju určite vzala inam. V centre Prahy v posledných rokoch vznikla hromada podnikov, ktoré v podstate miestnych návštevníkov nepotrebujú. Pre mňa sú v „zakázanej zóne“, nepočítam s nimi, ani oni so mnou. Variácia na špecializáciu na určitú klientelu?
Nepočítajú so mnou predsa ani herne vo Vršoviciach, inak by rozlievali lepšie červené. No a napokon, čo sa paprčím, veď komu kedy ublížili makrónky od Pierrea Hermé, na ktoré stoja japonskí turisti v rade či kúsok trdelníka na Staromestskom námestí? Nabudúce, až sa neudržím a budem si prezerať rebríčky zaručene najlepších cukrární vo Viedni, si však na kačku určite spomeniem.
Foto: Ilustračná snímka. Autor: Jana Vargovčíková
