Michaela Pašteková, ktorá publikuje na blogu Pole, včera (7. júl 2016) zverejnila článok s názvom „Kto je tu headliner?“. V texte sa pokúša glosovať o tom, prečo jej prebiehajúce protivládne, resp. protikorupčné demonštrácie s podporou médií v tejto krajine pripomínajú skôr letné festivaly ako autentické protestné akcie proti súčasnému politickému establišmentu. Autorka v úvode textu férovo a celkom otvorene priznáva, že „pred bytovým komplexom Bonaparte splynula s davom, mávala červenou kartou a kričala spolu s ostatnými“. Neskôr však konštatuje, že „frázy zaznievajúce z pódia“ pôsobili nepresvedčivo a neautenticky.
Autorka; pravdepodobne v akomsi „záchvate uchopenia politickej reality“ okolo nás, si teda uvedomuje, že zmienené protikorupčné akcie veľmi dobre zorganizované opozičnými politikmi, síce nie sú ako súhrn udalostí autentickým politickým aktom „zdola“ – či „udalosťou Pravdy“ – ako by povedal francúzsky filozof Alain Badiou – ale mali by sme ich podporovať, pretože, napriek všetkému, sme to „my“, ktorí sme v tejto situácii politickej neistoty akýmisi „headlinermi“, a nie „tí na pódiu“.
S najväčšou pravdepodobnosťou však v tomto prípade ide len o autorkine zbožné prianie, resp. „wishful thinking“. To, čoho sme totiž v súčasnosti svedkami na politickej scéne, nie je vytváranie žiadneho „grassroots hnutia“, ktoré by spoločnosti ponúkalo akúkoľvek pozitívnu zmenu a nástroje riešení, teda hnutia s jasným politickým či sociálnym programom. Nevytvára sa tu žiadna – slovami Michaela Hardta a Toniho Negriho – „kolektivita“ (multitude).
Dokonca sa ani nevytvára priestor pre diskusiu či realizáciu politických ideí. Autorka sa tak chtiac alebo nechtiac stala súčasťou komparzu či panoptika, súčasťou dobre režírovaného mocenského „divadla na ulici“, ktoré pripravili „tí na pódiu“, tí, ktorým ona (a mnoho ďalších) tlieska za ich heroické výkony pri odhaľovaní korupcie v tejto krajine.
Pri všetkej úcte, účasť na týchto protestoch organizovaných časťou vládnucej triedy či ich podpora je cestou do slepej uličky. Pripomeňme si najprv v tejto súvislosti diktum českého liberálneho filozofa Václava Bělohradského, ktorý konštatuje, že akýkoľvek boj proti korupcii je „morálnym gýčom“. Korupcia je totiž integrálnou súčasťou liberálno-demokratického rámca/usporiadania a súčasťou neo-liberálneho kapitalizmu, podobne ako vykorisťovanie, drancovanie prírody či pohŕdanie vylúčenými triedami.
Korupcia je totiž neoddeliteľnou súčasťou kapitalistického systému, je len „druhou stranou mince“ takzvaného „slobodného podnikania“ v našich post-materiálnych spoločenských formáciách. Nejde teda o problém etiky, ale o defekt systému per se. Ak teda chceme odstrániť korupciu, musíme žiadať zmenu systému, v ktorom žijeme (nech si ho už pre naše potreby pomenujeme akokoľvek), nie po zmene konkrétnych ľudí na „najvyšších priečkach politickej hierarchie“.
Na zmenu systému a pravidiel hry nepotrebujeme pouličné divadelné inscenácie, lacný marketing, politickú manipuláciu či naivný boj o moc v parlamente, ale narušenie alebo prelomenie etablovaného politicko-ekonomického usporiadania. Snáď predsa nikto príčetný neverí tomu, že riešením vzniknutej situácie, resp. alternatívou k súčasnej vládnej konštelácii je Igor Matovič. Alebo – nedajbože – Richard Sulík. Navyše, spojenectvo liberálov a konzervatívcov v dejinách nikdy nič autentické neprinieslo, okrem „lži v maske autenticity“.
Autor je filozof a politológ. Je členom pražského združenia SOK – Sdružení pro levicovou teorii.
Foto: Ilustračné foto, Autor: Sandra Mihalecová.
