„Na írsku spisovateľku Sally Rooney už zaznelo toľko chvály, až sa človek pod návalom očakávaní môže udusiť,“ napísala Heler McAlpin v recenzii románu Normálni ľudia. Slovenské vydanie sa už na obale pýši ocenením Costa Book Awards za najlepší román roka 2018 aj širšou nomináciou na Man Bookerovu cenu. Ohlasy v anglickojazyčnej tlači sú oslavné, autorku dokonca považujú za „Salingera snapchatovej generácie,“ hlavným marketingovým kanálom pre tento román sú sociálne siete. Možno sa vôbec pustiť do kritiky takto takmer jednomyseľne pozitívne prijímaného literárneho diela? Možno – stačí si pozrieť kritiky v slovenskej tlači. Narazil som na dve a ani jedna nezdieľa zahraničné opojenie.
Oprávnene: recenzenti Michal Hvorecký v Denníku N a Katarína Szulényiová v Knižnej revue prejavili vo svojich textoch triezvejší úsudok a navzdory môjmu pozitívnemu predsudku voči knihe sa pri jej hodnotení po prečítaní dá prikloniť skôr na ich stranu.
Normálni ľudia vyšli len rok po debute nazvanom Konverzácie s priateľmi mladej Írky Sally Rooney. Tá je označovaná za hlas dospievajúcich a najmladšej generácie dospelých a pozornosť púta nielen svojim literárnym dielom, ale aj politickými názormi: sama sa označuje za marxistku, ktorá svojim postavám dáva do úst vety ako: „Nech je revolúcia rýchla a krvavá.“ (s. 118). Na jednej strane by sme mohli uvítať medzinárodnú popularitu a vplyv ľavicovo vyhranenej autorky, na strane druhej tým jej texty nenadobúdajú výnimku z kritického hodnotenia a starostlivého preskúmania, či majú aj radikálny obsah alebo len autorskú nálepku, prípadne sú jej knihy skôr módnym doplnkom: práve takto totiž magazín Vanity Fair odprezentoval Normálnych ľudí s kabelkou za takmer šesťsto dolárov.
Sally Rooney vo svojom románe mapuje štyri roky komplikovaného vzťahu medzi Connellom a Marianne, mladými ľuďmi z malomesta v západnom Írsku. Zachytáva ich v období prechodu zo strednej školy na univerzitu a v kontraste ich spoločenského pozadia: kým Connell je predstaviteľom pracujúcej triedy, býva sám s ťažko pracujúcou matkou a v škole je obľúbeným futbalistom, Marianne býva v luxusnej vile s matkou-právničkou a rozmaznaným bratom, „[o]tvorene pohŕda ľuďmi v škole, […] nemá kamarátov a obedové prestávky trávi osamote čítaním románov.“ (s. 10). Práve láska prekračujúca hranice triedy býva vyzdvihovaná ako ústredná téma knihy, spôsob jej spracovania však má nemálo nedostatkov.
Začnime tými, ktoré by boli zanedbateľné v prípade vyváženia obsahovou hodnotou. Rooney chaoticky strieda niekoľko časových rovín a používa rozprávača, pri ktorom nie je jasné, za koho hovorí. Príbeh je formálne rozprávaný primárne v prítomnom čase a v 3. osobe, rozprávač však nie je neutrálny – nesystematicky využíva subštandardné slová (v slovenskom preklade vrátane bohemizmov a infantilných výrazov: „Aj tak si vždy myslel, že je šiši.“ s. 174) a prezentuje názory, o ktorých nie je jasné, či náležia spisovateľke samotnej, niektorej z postáv alebo spoločnosti: „Jej telo je len kus majetku a napriek tomu, že obišlo viacerých, ktorí ho rôznymi spôsobmi zneužívali, vždy patrilo len jemu.“ (s. 220). Autorka formálne nesignalizuje priamu reč, repliky sú preto zmätočné a bez porovnania s originálom nemožno určiť, či významové nejasnosti kvôli chybným gramatickým konexiám sú prejavom nedokonalého prekladu alebo pôvodného textu.
V knihe je evidentné úsilie o zmyslovú evokáciu telesnosti, to však na úkor štýlu: tajomstvo tu nezanecháva len ťaživý pocit, ale „pri chôdzi tlačí na panvovú dutinu.“ (s. 23). Pleonazmy ako „obojstranná konverzácia“ či „nič nehovoriace: Hm“ nie sú raritou; na pol strane sa objaví niekoľko hlbokých nádychov (s. 57), o presnosti vyjadrenia a logiky možno hovoriť len pri prižmúrení oboch očí. Je zvláštne, že Heller McAlpin píše v súvislosti s Normálnymi ľuďmi o „laserovej sústredenosti“ a „verbálnej dokonalosti“, keď Connell v aute preraďuje rýchlosť ráznym „gestom“, nie pohybom, alebo keď v kaviarni „chrstne kvapku mlieka“ do kávy; dokonca aj stierače sa hýbu „mechanicky“, akoby bol ich pohyb výnimkou z fyzikálnej zákonitosti.
Ak by bolo potrebné charakterizovať postavy románu ich činnosťou, nebolo by to ani ich neustále schádzanie a rozchádzanie sa, ani sex (ktorému sa budeme venovať ďalej), ale chichotanie sa. Neexistuje situácia, ktorá by pre smiech nebola vhodná: postavy sa zabávajú pri Komunistickom manifeste, keď si náhodou pri pozdrave silnejšie stlačia ruku alebo hoci aj pri vyznaní sa, že ich partner mláti. „Marianne sa začne chichotať, čo jej ani trochu nepristane,“ (s. 127) a knihe tobôž nie. Nejde však len o také zobrazenie vážnych situácií, ktoré dávajú základ pozorovaniu o zľahčovaní násilia, ako ho formuluje Michal Hvorecký; reakcie ľudí obývajúcich fikčný svet Sally Rooney sú všeobecne bizarné. Aj v posteli.
Podľa kritika New York Times Dwighta Garnera píše Rooney o sexe „vášnivo a živelne“ a recenzie sa všeobecne zhodujú vo význame sexuality pre vzťah dvoch protagonistov. A naozaj: o erotiku v knihe nieto núdze, len akejsi vlažnej – nie je ani naznačená decentne, ani rozvitá naturalisticky, pošteklí, ale nerozvinie sa, je toporná ako rozhovor, v ktorom „mu oznámila, že sa o chvíľu urobí. To je dobre, podotkol.“ (s. 30). Autorka robí, čo môže, aby nás k postavám priblížila, aby nám vnútila záujem o ne, ponúka paletu situácií, ktoré by azda mohli viesť k stotožneniu sa čitateľa s modelovanými postavami, no jednako od celého diania cítime dištanc. „Namiesto postáv, do ktorých by sa mohli mladí ľudia vcítiť, sú hlavní protagonisti vykreslení jednorozmerne a ani k jednému si nevieme vytvoriť citový vzťah. Ich chaotické konanie v nás tak nevzbudzuje nijaké hmatateľné pocity a len pasívne sledujeme, ako sa tieto papierové makety ľudí navzájom približujú a odďaľujú bez akejkoľvek schopnosti otvorene sa rozprávať o svojich pocitoch a učiť sa z predošlých chýb,“ píše Katarína Szulényiová a vec vystihuje presne.
Aj keď je text sústredený na Connella a Marianne, počas sledovaných piatich rokov im sprievod robia aj vedľajšie postavy a antagonisti, nie sú ale viac než kulisami, ťažko si na nich možno vybaviť konkrétnu spomienku. Connellova matka žije celý život v chudobe, bez muža, pracuje ako upratovačka a syna mala ako veľmi mladá, no nič z toho ju, zdá sa, neovplyvňuje; Mariannina matka je k dcére z neznámeho dôvodu chladná a brat sa k nej správa agresívne bez toho, že by boli čo i len naznačené príčiny týchto toxických vzťahov. Paradoxne tak hlavnej dvojici najvýraznejšie sekunduje Rob, spolužiak zo strednej školy, ktorý sa v texte len mihne a neskôr spácha samovraždu. Osud chlapca nevyjadruje len ľudskú, ale aj spoločenskú tragédiu ľudí z malomesta, ktoré sa vyprázdňuje a prichádza o akékoľvek perspektívy spolu s tými, ktorí v ňom zotrvali. Tento potenciál ale ostáva nerozvitý, no Rooney sa darí vyťažiť ho aspoň tak, že Robovu samovraždu artikuluje ako spúšťač Connellových vážnych psychických problémov.
Kapitola, v ktorej Connella sledujeme pri vypĺňaní psychologického dotazníka a čítame jeho úvahy nad otázkou o samovražde, patrí k tomu najlepšiemu, čo v knihe môžeme nájsť. V zobrazení psychického tlaku pričasto prerážajúceho do psychických ochorení sa Rooney približuje pocitom a skúsenosti mladých, digitálnych generácií. Možno práve týmito staťami možno vysvetliť rezonanciu diela medzi rovesníkmi Normálnych ľudí. Recenzentka Jacobinu Anastacia Baucina si správne všíma ďalšie relevantné motívy knihy dobre odpozorované zo skutočnosti, ako je napr. moderné vysťahovalectvo v rámci krajiny alebo mimo nej či problémy s bývaním vo veľkomestách, dej však väčšmi ozdobujú než tesajú. Ako môže byť napríklad smútok za domovom čo i len povrchne uveriteľným, keď Marianne žijúca v malom meste „[n]epozná názov znečistenej hnedastej rieky, ktorá sa vinie popri centre?“ (s. 36).
Ešte rozpačitejšie je to s politikou. Tá síce v románe je implicitne prítomná, ale keď sa už demonštruje, tak nezmyselne, nesystematicky: Connell odporučí Marianne čítať Komunistický manifest, ale nie je vôbec jasné prečo, čo si o ňom myslí sám a ako ho prijme jeho triedny náprotivok Marianne; na akademickej pôde zaznie debata o izraelsko-palestínskom konflikte, ale začujeme ju na pol ucha; stretneme sa s myšlienkou, že „v tejto krajine by nám trochu viac komunizmu neuškodilo,“ (s. 51) ale rýdzo na základe prečítaného nemáme dôvod domnievať sa, že by to na druhej strane niečomu prospelo. A silenosť narážok na aktuálne problémy – „Cíti sa vyčerpaná, rovnako ako prírodné zdroje.“ (s. 132) – pôsobí skôr ako povinnosť učiniť zadosť svojmu revolucionárskemu mediálnemu obrazu než ako úprimný pokus o sprostredkovanie hlbšieho poznania skutočnosti.
Britský The Guardian opísal Normálnych ľudí ako „budúcu klasiku,“ oveľa pravdepodobnejšie sa ale kniha javí ako trendové čítanie. Trhliny vo vnútornej logike, nezvládnutá štylistika (prekladu?), povrchná politickosť alebo neprekonateľný čitateľský dištanc od románových postáv a diania vôbec neumožňujú ani navzdory angažovanej rétorike autorky v rozhovoroch zaujať voči knihe kladné stanovisko. Medzi to lepšie z Normálnych ľudí patria hĺbavejšie pasáže sústredené najmä na Connella a jeho citové prežívanie odcudzenia sa od domova a pôvodného kolektívu, vzácne sa Rooney podarí vykresať nenápadný, ale pritom sociálne prierazný a vskutku poetický moment – „Pozoroval matku, ako skladala igelitku, aby ju nabudúce mohla použiť.“ (s. 53) – a v tom-ktorom čriepku príbehu sa nájdu mnohí, ktorí prechod zo strednej školy na univerzitu práve zažívajú alebo majú v pamäti, ale ani tieto hodnotnejšie aspekty prózy však nedokážu utiahnuť román korunovaný riskantným pátosom, ktorý tentoraz prepadol cez krehkú hranicu ku gýču a rozcítené slová: „Až príliš by si mi chýbala. Ochorel by som od žiaľu,“ tak pravdepodobne ostanú z poslednej strany knihy nepozdvihnuté.
Sally Rooney: Normálni ľudia Preložila Kristína Hečková Bratislava: Lindeni, 2020
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
