Azda žiadna iná krajina si nenesie takú traumu z 2. svetovej vojny, ako práve Japonsko. V atómovom pekle prebiehali hrôzostrašné metamorfózy ľudských tiel a radiáciou spôsobené nádorové ochorenia dodnes prenasledujú viaceré rodiny. Trvalo ovplyvnená zostala aj japonská popkultúra, ktorá je plná desivých monštier (kaidžu), mutujúcich tiel a zničených megapolí. Priame odkazy na 2. svetovú vojnu v sebe obsahuje aj komiks Ryby – Útok z hlubin japonského “majstra hororu” Džundžiho Itóa, ktorý zobrazuje celosvetovú apokalypsu meniacu ľudí na zásobárne plynu. Hneď na úvod by som chcel potenciálnych čitateľov varovať, že nasledujúci text obsahuje spoilery.
Dej sleduje zamilovanú dvojicu – Tadašiho a Kaori, ktorí v malom prímorskom mestečku na Okinawe natrafia na niečo zvláštne – nechutne zapáchajúce ryby schopné pohybu, vďaka zvláštnym mechanickým nohám. Jedna z týchto rýb Kaori napadne a tým sa začína jej desivá mutácia. Z krásneho dievčaťa sa postupne stáva zapľuzgierovaná a nafúknutá hromada plynu, ktorý sa z nej derie von všetkými otvormi. Medzitým sa z mora vyrútia milióny rýb a útočia na ľudí po celom svete. Tadaši, voči nákaze imúnny, sa snaží nájsť spôsob, ako Kaori vyliečiť a popritom sleduje, ako ostatní okolo neho umierajú, alebo sa menia na desivé príšery, ktoré svojimi plynmi poháňajú mechanické zariadenie.
Čo je zdrojom tejto nákazy? Je ním samotný plyn spôsobený neznámou baktériou. Tá bola vyvinutá Japoncami za 2. svetovej vojny, ako biologická zbraň. Tento plyn je však živou bytosťou tvorenou množstvom duší mŕtvych. Telá zvierat a ľudí sú len hostiteľmi, prostredníctvom ktorých sa môže nákaza šíriť. V kontexte 2. svetovej vojny by tak malo ísť o vyjadrenie postoja, že Japonci si za svoj osud môžu v podstate sami. U nás na západe ide o pomerne rozšírený názor, ale japonské politické špičky dlhodobo odmietajú účasť Japonska na vojnových zverstvách. Z tohto pohľadu by sme tiež mohli komiks interpretovať aj ako návrat nákazy-fašizmu do japonského verejného života (cirkus by bol v takomto výklade symbolom parlamentu), prostredníctvom rôznych pravicových hnutí i vládnucej strany LDP. To by dokladala aj ochota vojakov strieľať do nakazených ľudí, neochota vlády priznať pred ľuďmi pandémiu či fanatizmus vedcov.
V mange je teda explicitne obsiahnutý aj strach zo samotnej vedy. Biologické zbrane i vedecký fanatizmus naberajú v diele až monštruózne rozmery. Desivé metamorfózy majú na svedomí, podobne ako v prípade atómovej bomby, z veľkej časti práve vedci, pre ktorých je progres podstatnejší, ako človek a humanita. Je v podstate novou dogmou a náboženstvom.
Vyššie zmienenú interpretáciu o karmickej “spravodlivosti” potvrdzujú aj samotné postavy. Tadaši, jediná hlavná postava, ktorá je voči nákaze imúnna, nemá žiadne skryté obsesie. Kaori, naopak, trpí žiarlivosťou a mimoriadne sa zaujíma o svoj zovňajšok a z Tadašiho strýka, vedca, sa pri skúmaní vírusu stáva fanatik, posadnutý jeho možnosťami. Obaja sa pri konfrontácii s nákazou menia na neľudské monštrá – strýko spočiatku len psychicky. Aj z tohto pohľadu je tak manga predovšetkým príbehom o vine a treste.
V súvislosti s tým je zaujímavá predovšetkým romantická línia. Kaori síce prechádza metamorfózou a stáva sa obludou na mechanických nohách, ale Tadašiho láska ju udržiava pri živote. Na Tadašiho nezaútočí a v najvypätejšom momente deja dokonca prejaví emóciu (hoci ide o žiarlivosť). Táto scéna je podľa mňa mimoriadne dojímavá, keďže aj v neľudsky pôsobiacom “kuse mäsa” sa ešte ukrýva náznak citu. Azda kvôli tomu ju ostatné obludy medzi seba neprijmú a zaútočia na ňu.
Komiks je zaujímavý aj po formálnej stránke. Cítiť z neho epizodickú výstavbu (ako to už býva zvykom, pôvodne vychádzal v časopise na pokračovanie), ktorá však v tomto prípade funkčne odhaľuje vždy nové a nové informácie, ktoré menia náš pohľad na celú nákazu. Spočiatku sú nepriateľom ryby, potom zisťujeme, že ide o nákazu, ktorá postihuje všetky živé tvory a nakoniec je skutočným, živým nepriateľom samotný plyn. Hlavný dôraz je však kladený predovšetkým na štýl. Ten je dokonalou obrazovou manifestáciou smradu. Jeho prítomnosť imitujú všadeprítomné čiary, ale na čitateľa ho prenášajú aj výjavy vypúšťania rôznorodých plynov a mutujúcich či hnijúcich tiel. Obrazy na mňa mali priam až fyzický efekt.
Autor sa vyžíva v detailoch, obvykle nechutných. Tieto sú, na rozdiel od veľmi štylizovaného prostredia, väčšinou veľmi presné a realistické. Celkovo je však kresba pomerne sivá a “špinavá”, čím dotvára atmosféru zmaru. Itó skrátka vytvoril dokonalý apokalyptický svet, v ktorom sa všetko nachádza v štádiu rozkladu. Rozhodne ide o jeden z najdesivejších a najnechutnejších obrazov apokalypsy, aký som kedy videl.
Mimoriadne zaujímavé sú aj ďalšie dve poviedky obsiahnuté v tomto vydaní. Prvá je svojím spôsobom vtipným komentárom ku nutnosti zadĺžiť sa kvôli kúpe nehnuteľnosti a následne niesť na svojich bedrách túto strašnú ťarchu a tiež výsmechom nad ľpením na hmotných statkoch. Súčasne si táto poviedka uťahuje aj z japonskej schopnosti obetovať svoj život v prospech “väčšieho celku”, čo však v realite často znamená “v prospech firmy a rôznych serepetičiek”. Druhá poviedka je omnoho temnejšia. Psychoanalytik by v nej objavil “túžbu človeka vrátiť sa do lona matky”, čo by najmä v prípade Japonska nabralo pomerne slušnú dávku interpretačnej presnosti. Na druhú stranu je však snímka aj perfektným stvárnením pocitov klaustrofóbie a ľudskej posadnutosti skúmaním vlastnej existencie.
Itó je skrátka majstrom v prenášaní nepríjemných pocitov na čitateľov a dokáže vytvárať mimoriadne znepokojivé výjavy, ktoré mnohí z nás “poznajú” zo svojich najhorších snov. České vydavateľstvo Crew pred pár rokmi uverejnilo aj jeho staršie a slávnejšie dielo s názvom Špirála.
Ryby – Útok z hlubin. Scenár: Džundži Itó, kresba: Džundži Itó, počet strán: 404, vydanie: prvé, rok vydania: 2017, vydavateľ: Crew.
Ilustrácie: Crew.
