Zatiaľ čo sa obhájcovia vlád Ruska alebo Spojených štátov chcú zamerať na niektoré skutočnosti a iné zase vylúčiť, desivý militarizmus oboch krajín si zaslúži iba odpor. Naším skutočným nepriateľom je vojna. Prekladáme článok z portálu Common Dreams.
Ruskú vojnu na Ukrajine – podobne ako vojny USA v Afganistane a Iraku – treba chápať ako barbarské masové zabíjanie. Napriek vzájomnému nepriateľstvu sú Kremeľ a Biely dom ochotní spoliehať sa na rovnaké princípy: moc vytvára pravdu. Budete vychvaľovať medzinárodné právo vtedy, keď ho neporušujete. A doma rozbehnete nacionalizmus za plné obrátky, aby šiel ruka v ruke s militarizmom.
Zatiaľ čo svet zúfalo potrebuje dodržiavanie jednotného štandardu neútočenia a ľudských práv, pri snahe ospravedlniť neospravedlniteľné sú vždy k dispozícii nejaké spletité dôvody. Ideológie sú poprekrucované viac ako praclíky, keď niektorí ľudia nedokážu odolať pokušeniu vybrať si stranu medzi súperiacimi silami dopúšťajúcimi sa desivého násilia.
V Spojených štátoch, kde volení predstavitelia a masmédiá intenzívne odsudzujú ruské vraždenie, sa môže robiť zle ľuďom, ktorí si uvedomujú, že invázie do Afganistanu a Iraku spustili masívne a zdĺhavé krviprelievanie. Ale pokrytectvo USA v žiadnom prípade neospravedlňuje vražedné besnenie ruskej vojny proti Ukrajine.
Naskakovať do rozbehnutého vlaku americkej vlády ako mierovej sily je cestou fantázie. USA sú teraz v dvadsiatom prvom roku porušovania hraníc s raketami, bombardérmi a vojskami v mene „vojny proti terorizmu“. Pritom Spojené štáty míňajú na svoju armádu viac ako 10-násobok toho, čo Rusko.
Je dôležité zdôrazniť nedodržané sľuby vlády USA, že NATO sa po páde Berlínskeho múru nerozšíri ani „o jeden palec na východ“. Rozšírenie NATO k ruským hraniciam bolo systematickým zrádzaním vyhliadok na mierovú spoluprácu v Európe. A čo viac, NATO sa stalo ďalekosiahlym aparátom na vedenie vojny, od Juhoslávie v roku 1999 cez Afganistan o niekoľko rokov neskôr až po Líbyu v roku 2011.
Ponurá história NATO od rozpustenia vojenskej aliancie Varšavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu pred viac ako 30 rokmi je príbehom úhľadných lídrov v oblekoch, usilujúcich sa sprostredkovať predaj obrovského množstva zbraní – nielen dlhoročným členom NATO, ale aj krajinám východnej Európy, ktoré získali členstvo. Americké masmédiá sa neustále vyhýbajú zmienkam, a ešte menej vysvetleniam, o tom, ako oddanosť NATO voči vášnivému militarizmu neustále zvyšuje zisky obchodníkov so zbraňami. Na začiatku tohto desaťročia dosiahli celkové ročné vojenské výdavky krajín NATO 1 bilión dolárov, čo je asi 20-krát viac ako v Rusku.
Hoci by nám malo byť jasné a jednoznačné, že ruská vojna na Ukrajine je pokračujúcim, masívnym, neospravedlniteľným zločinom proti ľudskosti, za ktorý je výlučne zodpovedná ruská vláda, nemali by sme si robiť ilúzie o úlohe USA pri normalizácii rozsiahlych invázií a opovrhovaní medzinárodnou bezpečnosťou. A geopolitický prístup vlády USA v Európe bol predchodcom konfliktov a nešťastí, ktorým sa dalo predvídať.
Zamyslime sa nad prorockým listom adresovaným vtedajšiemu prezidentovi Billovi Clintonovi, ktorý bol publikovaný pred 25 rokmi, pri vyhliadke rozširovania NATO. Podpísaný 50 prominentnými osobnosťami zahraničnopolitického establishmentu – vrátane pol tuctu bývalých senátorov, bývalého ministra obrany Roberta McNamaru a takých osobností hlavného prúdu ako Susan Eisenhower, Townsend Hoopes, Fred Ikle, Edward Luttwak, Paul Nitze, Richard Pipes, Stansfield Turner a Paul Warnke – tento list je dnes mrazivým čítaním. Varovali v ňom, že „súčasné úsilie o rozšírenie NATO pod vedením USA“ bolo „politickou chybou historických rozmerov. Domnievame sa, že rozširovanie NATO zníži bezpečnosť spojencov a naruší európsku stabilitu.“
V liste sa ďalej zdôrazňovalo: „Rozširovanie NATO v Rusku, ktoré je naďalej proti skrz celé politické spektrum, posilní nedemokratickú opozíciu, podrazí tých, ktorí uprednostňujú reformy a spoluprácu so Západom, prinúti Rusov spochybniť celý politické usporiadanie po konci studenej vojny a podnieti v Dume odpor voči zmluvám START II a III. Rozširovanie NATO v Európe vytvorí novú deliacu líniu medzi „tými, čo sú vnútri“ a „tými, čo nie sú“, podporí nestabilitu a v konečnom dôsledku zníži pocit bezpečnosti tých krajín, ktoré v ňom nie sú zahrnuté.“
Zatiaľ čo sa obhájcovia vlád Ruska alebo Spojených štátov chcú zamerať na niektoré skutočnosti a iné zase vylúčiť, desivý militarizmus oboch krajín si zaslúži iba odpor. Naším skutočným nepriateľom je vojna.
(krátené)
Foto: Wikimedia.
