Ľudia, ktorí chápu dôležitosť ľudských práv nezvyknú hľadať racionalizácie pre ich porušovanie. Naopak, neváhajú sa jasne ozvať, odsúdiť ich pošliapavanie a žiadať ochranu poškodených, potrestanie páchateľov, či zmenu nedemokratických zákonov. Kým rôzni autokrati, diktátori a ich priaznivci nemajú problém tu v mene národa, tam v mene bezpečnosti riešiť reálne či domnelé problémy tvrdou rukou na úkor slabších, priaznivci demokratických hodnôt celkom správne dávajú na prvé miesto človeka a bránia jeho autonómiu pred útokmi vládnej moci. Sú hlasnými kritikmi Orbána, Trumpa, Putina, Duterta, Erdogana, Bolsonara a podobných, ich vlád a ich typu politiky. Často sa pritom opierajú o zistenia miestnych alebo medzinárodných ľudskoprávnych organizácií ako sú Amnesty International či Human Rights Watch. Z tohto pravidla však existuje jedna výnimka: Izrael.
Z čiastočne známych a čiastočne pochopiteľných dôvodov mnohým z nich padne zaťažko vnímať tento štát rovnako kriticky ako hociktorý iný a reflektovať, že ako mocenská inštitúcia môže mať sklon moc zneužívať a páchať podobnú násilnú či xenofóbnu politiku ako štáty vedené vyššie menovanými pánmi. Pri kritike Izraela im akoby automaticky naskakujú reminiscencie na antisemitské útoky na Židov a inštinktívna potreba ich chrániť. Keďže Izrael vnímajú predovšetkým ako štát Židov – stáročia prenasledovanej komunity – kritika Izraela im zaváňa tradičnou nenávisťou voči nim, kritikov Izraela hneď podozrievajú z antisemitských motívov a voči Izraelu sa v nich aktivizuje rovnaký ochranársky inštinkt ako voči Židom.
Na Slovensku je táto asociácia posilnená faktom, že kritikmi Izraela sú kotlebovci. Takýto toxický kontext zvádza k vnímaniu každého kritika Izraela ako “podobného kotlebovcom”. Strach pred prisúdenim blízkosti k nim potom môže tlačiť i tých, ktorí by sa proti porušovaniu ľudských práv Palestínčanov aj ozvali, ostať radšej ticho.
A tak sa roztáča divná dynamika, v ktorej čím viac si do úst Izrael berú fašisti, tým menej ho majú chuť kritizovať mainstreamoví zástancovia ľudských práv. Čím viac zástancovia ľudských práv mlčia o ich porušovaní Izraelom, tým viac sa fašisti cítia posmelení obsadiť uvoľnený priestor, hrať sa na ochrancov utláčaných a vyhadzovať na oči demokratickému táboru, aký je pokrytecký (akoby oni sami takými neboli). Výsledok je kultúra nedotknuteľnosti Izraela v radoch demokratických politikov a príčetného mainstreamu. Z inokedy odvážnych a principiálnych obhajcov ponižovaných a prenasledovaných proti autoritárskym či diktátorským politikom a xenofóbnej politike rôznych štátov sa pri tejto téme obratom stávajú mlčanliví mnísi, ak nie rovno obhajcovia jedného z najkrutejších režimov priraďovaných k Západu.
Pritom to tak vôbec nemusí byť. Stačí sa trochu poobzerať na západ od našej kotliny a zistíme, že značná časť kritiky Izraela je zakotvená práve v ľudských právach a vychádza z rovnakých hodnôt ako kritika namierená proti Orbánovi, Trumpovi či Putinovi. A zistíme tiež, že medzi hlasnými kritikmi Izraela sú tie isté renomované organizácie, o ktoré sa opierame pri kritike hocakej inej vlády či režimu.
Medzinárodné ľudskoprávne organizácie
Len toť nedávno Amnesty International vydala správu, v ktorej vyčíta svetovým on-line cestovkám ako TripAdvisor a Booking, že pomáhajú Izraelu upevňovať politiku budovania osád na okupovanom palestínskom území ponúkaním dovolenkových destinácií v nich. AI vyzvala tieto spoločnosti (aj v petícii), aby stiahli tieto ponuky a prestali tak zarábať na porušovaní ľudských práv Palestínčanov. Vládam adresovala výzvu, aby týmto firmam zabránili v ponúkaní týchto destinácií.
Ako upresňuje AI, “TripAdvisor ponúka vyše 70 rôznych nehnuteľností, aktivít a atrakcií v ilegálnych izraelských osadách na okupovaných palestínskych územiach, čím pomáha ekonomike osád rásť a prispieva k rozširovaniu osád. Propagácia osád ako turistickej destinácie pomáha “normalizovať” a legitimizovať ich v očiach verejnosti. Osady sú nelegálne podľa medzinárodného práva – ich budovanie predstavuje vojnový zločin. Osady sú na ukradnutej palestínskej pôde. Nemali by byť turistickými destináciami.”
Pred niekoľkými mesiacmi Amnesty kritizovala rozhodnutie izraelského najvyššieho súdu, ktorý odobril plán zbúrať palestínsku dedinu Chán Al-Ahmar neďaleko Jeruzalema (vrátane mešity, lekárskej ambulancie, základnej školy, ktorá slúži deťom z niekoľkých okolitých dedín) a vyhnanie jej necelých 200 obyvateľov na lokalitu vedľa skládky odpadu. Izrael “potrebuje” tento priestor, aby mohol rozšíriť svoju neďalekú nelegálnu osadu na úkor ľudí, ktorí tu žili ešte pred začiatkom izraelskej okupácie. V dedine so 160 budovami izraelské úrady za ostatných 10 rokov zbúrali vyše 25 stavieb. V stanovisku AI sa píše:
“Pokračovanie v demolácii Chán Al-Ahmar nie je iba ohromne kruté, jednalo by sa aj o nútený odsun obyvateľstva, čo je vojnový zločin. Izrael treba brať na zodpovednosť za tak vážne porušenie Štvrtej ženevskej konvencie – štandardu, ku ktorému sa Izrael prihlásil a ktorý je vyžadovaný aj od ostatných štátov. Medzinárodné spoločenstvo má zodpovednosť zabezpečiť rešpektovanie Ženevských konvencií. Demolácia Chán Al-Ahmar musí byť zastavená.”
Vďaka veľkému medzinárodnému tlaku, prítomnosti množstva aktivistov z Palestíny, Izraela a zo zahraničia priamo na mieste a nezlomnosti miestnych obyvateľov, sa hroziacemu zločinu podarilo zabrániť. Aspoň na čas. Izraelský premiér totiž uistil, že plán zničiť dedinu nebol zrušený, iba odložený.
Podobnému osudu dlhodobo čelí aj dedina Um Al-Chair. Izrael ju chce zbúrať a obyvateľov vyhnať z ich súkromne vlastnenej pôdy, na ktorej majú postavené domy, aby mohol rozšíriť osadu pre Izraelčanov postavenú ilegálne na okupovanom palestínskom území. Aj tunajší obyvatelia sú permanentne terorizovaní opakujúcimi sa demoláciami domov. Aj na ich obranu pred krutosťou izraelskej vlády sa postavila Amnesty International.
AI tiež žiada zrušenie blokády uvalenej na 2 milióny civilistov v Gaze, postavenie zodpovedných za vojnové zločiny počas masakra roku 2014 pred trestný tribunál (jeden z najničivejších útokov počas masakra dopodrobna zdokumentovali s pomocou forenzných architektov). Odsudzuje strieľanie demonštrantov na hraniciach Gazy s Izraelom, ako aj pol storočia trvajúcu vojenskú okupáciu palestínskych území a vyzýva na bojkot izraelského tovaru z osád. Vymenovávanie všetkých stanovísk kritických k Izraelskej politike voči Palestínčanom by nemalo konca kraja.
Human Rights Watch je ďalšou renomovanou organizáciou, ktorá pravidelne kritizuje izraelskú vládu. Aj ona odsudzuje streľbu na ľudí v Gaze, pol storočia trvajúcu vojenskú okupáciu a ničenie palestínskych škôl (zbúranie hrozí okolo päťdesiatim).
Už niekoľko rokov kritizuje nielen budovanie izraelských osád na palestínskom okupovanom území, ale aj úlohu, ktorú v tom hrajú obchodné spoločnosti (napríklad najväčšia medzinárodná realitná agentúra RE/MAX) či využívanie palestínskych mladistvých ako lacnej pracovnej sily v osadách (napríklad na prácu s chemickými postrekmi bez ochranného odevu). HRW tiež nalieha na OSN, aby zverejnila zoznam firiem, ktoré profitujú z biznisu v osadách (Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva jeho zverejnenie začiatkom marca opäť odročila) a posvietila si na izraelské banky, ktoré ich rozmach financujú. Na videu ilustruje zmenu terénu okupovaného územia ich budovaním a ich dopad na konkrétnu palestínsku rodinu.
O izraelskom väzenskom systéme sa predstaviteľka HRW vyjadrila, že “s palestínskymi deťmi zaobchádza spôsobom, ktorý by vydesil a traumatizoval aj dospelých.Krik, vyhrážky a bitky nie sú spôsob, ako jednať s dieťaťom alebo ako od neho získať presné informácie.”
Kruté podmienky väznenia a zatýkania palestínskych detí kritizovala aj azda najrešpektovanejšia svetová organizácia na ochranu detí, UNICEF. V správe z roku 2013 konštatuje, že “zlé zaobchádzanie s palestínskymi deťmi v izraelskom vojenskom súdnom systéme sa zdá byť veľmi rozšírené, systematické a inštitucionalizované.“ Niektoré prípady, s ktorými sa jej výskumníci oboznámili podľa nej možno označiť za „kruté, nehumánne a degradujúce zaobchádzanie alebo trest podľa Dohovoru o právach dieťaťa a Dohovoru proti mučeniu.“
UNICEF okrem toho kritizoval bombardovanie škôl plných utečencov v Gaze počas masakra roku 2014 (v troch školách izraelská armáda zabila 45 civilistov, z toho 17 detí) ako aj infraštruktúry zásobujúcej obyvateľstvo vodou, upozornila na žalostnú situáciu detí, ktorým izraelské útoky zničili domovy – niektorým aj zabili rodičov – (aj tu) a len pred pár týždňami tiež kritizovala zabíjanie palestínskych detí pri protestoch na hraniciach Gazy s Izraelom.
Aj jedna z najznámejších charitatívnych organizácií, ktorej každoročné správy o stave nerovnosti vo svete citujú mienkotvorní komentátori, sa ozýva na obranu Palestínčanov pred následkami izraelskej okupačnej politiky. Ako upozorňuje jeden z hovorcov OXFAM, izraelská vláda odopiera palestínskym obyvateľom prístup k vode a úrodnej pôde, zatiaľčo obyvatelia izraelských osád vybudovaných ilegálne na okupovanom území majú prístup k 80% vody. V roku 2014 OXFAM tiež zorganizoval demonštráciu v Londýne, na ktorej 150 ľudí natlačených do malých kociek žiadalo zrušenie blokády Gazy. Svoj apel zopakoval o dva roky neskôr vo videu.
Vo všetkých uvedených prípadoch ide o veľmi rešpektované organizácie, ktoré nemajú skrytý cieľ škodiť Izraelu či Židom. Len naznačiť opak by bolo na smiech. Tieto organizácie kritizujú akýkoľvek štát, pokiaľ pošľapáva ľudské práva. Kritizujú tak Rusko ako i USA, Čínu podobne ako Indiu, Orbánovu rovnako ako Ficovu vládu. A neváhajú kritizovať aj Izrael a aj palestínske vlády vedené Fatahom či Hamasom. Ak tieto organizácie hovoria o bombardovaní škol plných civilistov, odopierani vody ľuďom na základe národnej príslušnosti a o vojnových zločinoch, nie je to maličkosť.
Izraelské ľudskoprávne organizácie
Ešte absurdnejšie by zneli obvinenia z účelovej antisemitskej zaujatosti voči izraelským ľudskoprávnym organizáciám – zvlášť ak si uvedomíme, že mnohé z nich financuje George Soros. Slovenskému čitateľovi zvyknutému uvažovať o tomto finančníkovi/filantropovi a Izraeli ako o súčastiach toho istého tábora, to môže znieť mätúco, ale Soros nie je podporovateľ izraelskej politiky, práve naopak. Ním financované izraelské organizácie kritizujú nedemokratickú politiku vlastnej vlády rovnako tvrdo ako medzinárodné organizácie. A izraelská vláda proti ním vedie podobný boj ako vedú Putin a Orbán proti ľudskoprávnym organizáciám v Rusku a Maďarsku.
Najznámejšou z izraelských organizácii je Becélem, ktorá sa zameriava na dopad vojenskej okupácie na milióny palestínskych civilistov žijúcich pod ňou. Súčasťou ich práce je zverejňovanie videodokumentácie okupačného násilia, väčšinou nakrútenej jej vlastnými dobrovoľníkmi – palestínskymi civilistami, ktorým rozdali kamery v rámci projektu, oceneného One World Media Award.
S ich pomocou dokážu ľuďom aj na druhom konci sveta priblížiť reálnu podobu izraelského režimu v praxi: vojenské razie (väčšinou nočné) do domov palestínskych rodín, zatýkanie detí, násilie vojakov a osadníkov, ničenie olivových sadov či vodovodných potrubí, búranie palestínskych domov (ďalšie tu, tu, tu, tu…), škôl, či bežná každodenná šikana. Práve ich dobrovoľník nakrútil zastrelenie raneného Palestínčana (podľa armády útočníka) ležiaceho na zemi vojakom Elorom Azariom, ktorý si za vykonanú mimosúdnu popravu namiesto doživotia odsedel smiešnych deväť mesiacov.
Vďaka ich kamerám vieme, že izraelskí vojaci sú schopní narušiť pohreb a smútiacich rozohnať roztokom smrdiacim po výkaloch (tzv. skunk water) z ostrekovacieho vozu. Vieme o uliciach rozdelených plotom na arabskú a židovskú časť, o celých palestínskych štvrtiach oddelených plotom a pripomínajúcich dávne židovské getá v Európe, o používaní palestínskych civilistov vojakmi ako živých (a ich autá ako neživých) štítov, o hrôzostrašne vyzerajúcich izraelských kukláčoch s chyteným 7-ročným palestínskym chlapcom, či o násilnom zatknutí kameramana Becélem len za to, že si robil svoju prácu.
Za zmienku stojí aj platená reklama, ktorú chcela Becélem odvysielať v izraelskom verejnoprávnom rozhlase uprostred masakra v roku 2014 (spočívala iba z čítania niekoľkých mien a veku detí zabitých v Gaze), no ktorú rozhlas odmietol s odôvodnením, že je kontroverzná, či prejav jej riaditeľa pred Bezpečnostnou radou OSN.
Ďalšou organizáciou je Ješ Din, ktorá poskytuje právnu pomoc palestínskym obetiam izraelskej okupácie a zároveň sa usiluje o zmenu štrukturálnych príčin potláčania ich ľudských práv. Dlhodobo kritizuje izraelský súdny systém, ktorý vojakom zaručuje takmer úplnú beztrestnosť pri páchaní násilia voči Palestínčanom (miera obvinenia vojakov v začatých vyšetrovaniach sa blíži k nule), zatiaľčo čo palestínskych civilistov podrobuje drakonickému vojenskému súdnemu systému (miera ich usvedčenia sa blíži k 100%). Vyčíta tiež armáde, že kým voči palestínskym civilistom uplatňuje násilie často bezdôvodne, voči násilným izraelským osadníkom takmer vôbec nezasahuje, naopak slúži im ako ochranka aj pri ich nájazdoch na palestínske dediny. Palestínskych civilistov podľa Ješ Din nechráni ani izraelská polícia. Výsledkom je nárast útokov posmelených osadníkov.
Izraelských aj palestínskych organizácií financovaných Sorosovými nadáciami a bojujúcich proti agresívnej politike izraelskej vlády či podporujúcich Palestínčanov je mnoho. Okrem vyššie spomínaných je to Breaking the Silence, organizácia vojakov, ktorí verejne hovoria o tom čo počas služby na okupovaných územiach páchali alebo čoho boli svedkami zo strany ich kolegov či nadriadených. Medzi najväčších recipientov patria tiež Adalah, organizácia zastupujúca práva palestínskych občanov Izraela, ktorá vedie zoznam vyše 60 diskriminačných zákonov a podľa ktorej ústavné základy štátu spĺňajú charakteristiky apartheidu, Al-Haq so sídlom v Ramalláhu a The Al-Quds Bard College for Arts and Science vo východnom Jeruzaleme.
Obhajoba ľudských práv Palestínčanov na Slovensku
Nie že by na Slovensku kritika Izraela vychádzajúca z hodnôt ľudských práv nevyskytovala, v mainstreame však ide zatiaľ o výnimky. Jednou z nich je slovenská pobočka Amnesty International. Minulý rok sa zastala palestínskej tínedžerky Ahed Tamimi odsúdenej na 8 mesiacov väzenia za pár faciek a kopancov okupačnému vojakovi, žiadala ukončenie súdnych perzekúcií voči ľudskoprávnym aktivistom Ísovi Amrovi a právnikovi Farídovi Al-Atrašovi, a organizovala či pripojila sa k ďalším aktivitám kritickým k izraelskej politike. Tvrdenie, že AI Slovensko je antisemitská organizacia by znelo minimálne rovnako groteskne ako opačné konšpiračné tvrdenie, že ide o organizáciu sionistickú.
Spomeňme ešte aspoň dve výzvy z nie tak dávnej minulosti podpísané desiatkami známych aj menej známych osobností slovenského verejného života. Jedna vyzývala k odmietnutiu uznesenia z dielne Andreja Danka o kontroverznej definícii antisemitizmu podľa organizácie IHRA, druhá žiadala zrušenie návštevy izraelskej ministerky, ktorá šírila výzvu na genocídu Palestínčanov. Nepodpísali by ich, keby šlo o prejavy antisemitizmu.
Túto debatu by ani nemalo byť potrebné viesť. Ak je samozrejmé, že kritika režimu v Rusku vás nerobí rusofóbom, kritika režimu Číny vás nerobí sinofóbom a kritika režimu Saudskej Arábie vás nerobí islamofóbom (a mnohí kritici Izraela sú zároveň aj kritikmi všetkých menovaných štátov), potom musí byť samozrejmé, že kritika Izraela vás nerobí antisemitom. Antisemiti, islamofóbovia, sinofóbovia aj rusofóbovia sa za kritikou dotknutých štátov môžu schovávať, môžu ju zneužiť ako bezpečný spôsob ventilácie xenofóbnych postojov, ale samotná kritika štátov, ich vlád, politiky, režimov nie je ich indikátorom. Na ich identifikáciu treba hľadať (a nájsť) iné znaky.
Nie, kritika Izraela vychádzajúca z pozícií ľudských práv nie je zameniteľná s antisemitizmom, naopak, je s ním nezlučiteľná. Tie isté hodnoty, ktoré sú motiváciou zastať sa Palestínčanov pred nenávisťou, útokmi a bezprávím, sú motiváciou zastať sa pred nenávisťou, útokmi a bezprávím akejkoľvek skupiny, vrátane Židov.
Kritika Izraela vás nerobí podobných kotlebovcom; robí vás podobných Amnesty International, HRW, UNICEFu, OXFAMu a izraelským a palestínskym ľudskoprávnym organizáciám financovaným Sorosom (ktorého, ako je azda z kontextu zrejmé, nespomínam v negatívnom, ale skôr pozitívnom zmysle) a všetkým skutočným obhajcom ľudských práv, ktorí ich neaplikujú selektívne. Obhajoba Palestínčanov nepatrí do rúk kotlebovcom, ale do rúk politikov z Progresívneho Slovenska, ostatných demokratov a všetkých, ktorí na Slovensku presadzujú rodovú rovnosť, práva LGBT+, Rómov, či pomoc utečencom.
Súvisiace články:
Pocta zastrelenému novinárovi
Živé terče v Gaze
Diskusia Denníka N: demokracia alebo apartheid?
Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?
Štát, uplatňujúci vojenskú diktatúru, nie je demokraciou
Keď okupácia mizne v prejavoch, nie v realite
OSN zakazuje, Izrael ignoruje
Foto v titulke: ilustrčné. Zdroj: flickr. Autor: Ted McGrath.
