Musíme si priznať, že otázka spravodlivosti ľudstvo od svojich počiatkov fascinuje – napríklad spolu s otázkami po večnosti, nesmrteľnosti, ale aj smrti samotnej, lásky či úzkosti – je to jedna z najzaujímavejších otázok. Podobne ako rôzne náboženstvá odpovedajú na to, čo asi po smrti nastane – aj jednotlivé filozofické prúdy a myslitelia sa zaoberajú tým, aký obsah má mať ideálna forma spravodlivosti. „Čo nastane po tom, ako sa spoločnosť stane skutočne spravodlivou?“ Čo je spravodlivé – a čo ak to „spravodlivé“ v skutočnosti spravodlivým nie je? Je možné sprostredkovať niečo ako raj na zemi – v analógii raja, ktorí popisujú rôzne cirkvi a náboženské prúdy? A ak by to bolo možné, nepotrebujeme k tomu počinu nejakého „diktátora“, ktorý je podobný Bohu? Takýto diktátor by jednoducho rozhodol, čo je možné považovať za spravodlivé – spravodlivé pre všetkých, a nastolil by spomínaný raj. Osvietený človek, intelektuál, filozof alebo osvietená filozofická škola.
Z princípu však odmietam, že by jeden človek alebo jeden filozofický smer mohol mať absolútnu pravdu, ktorú by aplikoval násilím alebo iným spôsobom. Prečo však tieto úvahy? Vďaka nim sa jednoducho dostávame do bodu postmoderného „štiepenia identít“. Nie jedna identita je tým smerodajným bodom úvah a predstáv – ale nekonečné množstvo identít a názorov smeruje k tomu istému nestabilnému bodu. Rovnako ako sú nestabilné všetky teórie a prístupy, ktoré často v praxi vedú k totalitným zriadeniam či siahajú na ľudské práva.
Prax spravodlivosti
V pochmúrnej psychologickej dráme Expres na západ, hovorí jedna z dvoch hlavných a zároveň jediných postáv v celom filme, že všetko to, čo v živote miloval, bolo krehké a zraniteľné – myslel tým kultúru, knihy, maľby… „Starý svet stability – ten nezničiteľný svet – sa stal zrazu krehkým a nestabilným.“ Opisuje tlak nestability – tlak sveta, ktorý je možné cítiť nielen počiatkom 21. storočia. Tento tlak popísal už v roku 1839 Edgar Allan Poe v poviedke Zánik domu usherovského. „Po celý chmúrny, šerý, mĺkvy jesenný deň, keď mraky ťaživo viseli z nízkej oblohy, uberal som sa na koni celkom sám neobyčajne smutnými končinami a keď sa už kládli tiene večera, došiel som konečne na dohľad melancholickému Domu usherovskému. Neviem prečo, no len čo som budovu zazrel, zaľahla mi na dušu neznesiteľná tieseň.“[1] Hlavný hrdina nepopisoval len pocity viažuce sa k starému domu ku ktorému sa blížil – reflektoval stav bytia, ktorý sa ukrýva v metafore domu usherovského. Tlak zmätku v otázke toho, čo by sme mali pokladať za správne. Hoci projekcia „správneho“ je nám v rôznorodých interpretáciách predkladaná – strácame sa v spletitosti a komplikovanosti reality sveta.
Lenin pri analýze Marxa, konkrétne jeho pohľadu na prvú fázu komunistickej spoločnosti, hovorí o predstave niektorých aspektov sociálnej spravodlivosti ako v skutočnosti o nespravodlivých. „Každé právo je použitie rovnakého meradla na rôznych ľudí, ktorí v skutočnosti nie sú rovnakí, nie sú si rovní; a preto rovné právo je porušením rovnosti a je to nespravodlivosť.“[2] Jednoducho, ak sa snažíme zredukovať sociálnu spravodlivosť na „jednotný meter“ rovného práva (vymerania), dopúšťame sa v skutočnosti nespravodlivosti. Toto je jeden pohľad na nespravodlivosť spojenú s nerovnakosťou ľudí.
Ak by sme sa presunuli na pravú časť politického spektra, pričom sa zastavíme u Hayeka, tento prináša úplne iný pohľad. Hayekov pohľad je determinujúci v tom zmysle, že človek sám ako jediný rozhoduje o svojom šťastí a spravodlivosti, ktorá sa mu dostane. Snaha a nadanie, v rámci konkurenčného priestoru, sú jedinými determinantmi, ktoré rozhodujú o úspechu či neúspechu jedinca – a tým aj o jeho spravodlivo vybudovanom postavení v spoločnosti. Napríklad v oblasti zamestnania sa jedinci „môžu rozhodnúť, či vyhliadky, ktoré skrýva určité zamestnanie, môžu vyvážiť nevýhody a riziká s ním spojené.“[3] Jednoducho to znamená, že jedinec by mal byť schopný úspešne korigovať svoj život v každej oblasti – tým je determinová aj miera sociálnej spravodlivosti (oslobodená od zásahov štátu).
Problém spravodlivosti je však hlbší…
Hayek napríklad neustále prízvukuje prvok konkurencie ako bodu, ktorý jedincov poháňa k súťaživosti a tým aj k vyššej produktivite/zvyšovaniu pracovných výkonov. Toto však platí len pre jedincov s určitým nadaním. Na druhej strane vyrovnávanie sociálnych podmienok pôsobí do značnej mieri, práve pre nadaných jedincov podľa jeho tézy demotivujúco. Nie je však možné zabúdať ani na menej nadaných jedincov, ktorí si absenciu nadania na vykonávanie určitej činnosti neprivodili sami.
Realita je však oveľa komplikovanejšia. Mnoho ľudí je v trhovom prostredí donútených vziať akúkoľvek prácu z dôvodu potreby holého prežitia alebo zabezpečenia rodiny. V rámci týchto okolností je Hayekov prístup možné považovať za priveľmi zjednodušený. Aj jedinec, ktorý sa narodí s určitým špecifickým talentom je pri jeho rozvíjaní determinovaný sociálnym prostredím. Ak sa takýto jedinec narodí do chudobného prostredia, kde je potrebné si vydobyť aspoň minimálne materiálne zabezpečenie na každodenné prežitie, talent samozrejme rozvíjať nijako nemôže – je determinovaný snahou o zabezpečovanie primárnych potrieb seba a svojej rodiny.
V takomto prípade môžeme hovoriť nielen o absencii možnosti rozvíjania individuálnych talentov, ale aj o absencii možnosti politickej participácie. Nie je možné od človeka, ktorý je nútený každodenne bojovať o strechu nad hlavou či jedlo, očakávať, že bude hlbšie participovať napríklad na chode občianskej spoločnosti. Politické záujmy a rozvažovanie o spoločenských problémoch (a ich možných riešeniach) sa z tohto dôvodu stávajú druhoradými.
Ekonomické zabezpečenie, práca a ľudské práva
Ľudské práva sú pre každého jedinca neodňateľné a nie je možné ich vymeniť za blaho celej spoločnosti. Pre zabezpečenie ako individuálnych ľudských práv tak aj snahy o sociálnu spravodlivosť, je potrebné snažiť sa o rovnosť. Syntéza individuálnych ľudských práv a ideí sociálnej spravodlivosti sa nachádza v bode, kde sa oba aspekty pretínajú. (1) Je potrebné zabezpečiť, aby ku každému jedincovi, pri realizácii ľudských práv, bolo pristupované rovnako (politická a sociálna rovnosť). (2) Toto je však zároveň možné dosiahnuť len v prípade, ak je v spoločnosti aplikovaná aj idea sociálnej spravodlivosti. Jednoducho, sociálna spravodlivosť nielenže berie individuálne práva do úvahy, ale v konečnom dôsledku sa snaží o ich zabezpečenie prostredníctvom samotného presadenia idei sociálnej spravodlivosti. Sociálny celok teda nie je možné rozbiť na atomárne časti a rovnako nie je možné rozumieť celku bez jeho jednotlivých častí.
Ekonomické zabezpečenie prispieva k rozvíjaniu slobody, demokracie a ľudských práv v tom zmysle, že občanom umožňuje plnohodnotnú participáciu na politickom živote. Čo sa demokracie týka, jej prehlbovanie v spoločenskej realite je dôsledne možné napríklad prostredníctvom ekonomickej demokracie. V konečnom dôsledku ide o aplikáciu demokratických zásad v oblasti práce.
Pri ekonomickej demokracii ide v konečnom dôsledku rovnako o zabezpečenie slobody. Keďže jedinec trávi podstatnú časť svojho času v práci, jeho prežívanie je podmienené aj samotným pracovným prostredím. Hoci má možnosť politického rozhodovania v oblasti verejného života, táto možnosť mu je upieraná v pracovnej oblasti. V oboch týchto častiach života jedinca by však autokracia, ktorá slobode a rozvoju bráni, mala absentovať. V tomto bode sa dostávame k viditeľnému prepojeniu prehlbovania demokracie – demokratického rozvoja aj do sféry ekonomickej – s povahou spravodlivosti a požiadavkou po reálnej aplikácii hodnôt ľudských práv. Ani jeden z týchto prvkov nie je možné od seba oddeliť či ho úplne vylúčiť.
[1] POE, E., A. 2006. Zánik domu usherovského. Bratislava: Petit Press, 2006, s. 226
[2] LENIN, V., I. 2000. Stát a revoluce. Praha: Michal Zítko – Otakar II. , 2000, s. 108
[3] HAYEK, F., A. 2004. Cesta do otroctví. Brno: Barrister & Principal, 2004, s. 48
Foto: Ilustračná snímka. Zdroj: flickr.com
