Menová politika Európskej centrálnej banky (ECB) je systematicky spracovaná v mnohých mienkotvorných denníkoch na Slovensku. Autori článkov informujú o rozhodnutiach, ale zabúdajú na dôsledky, ktoré prichádzajú s touto politikou. Konanie bánk je už akoby samozrejmosť, ktorá prichádza s politikou ECB a netreba ho už ďalej opisovať. Nevšímajú si, čo musia banky podstúpiť, aby napĺňali menovú politiku stanovenú ECB.
Na väčšinu populácie vplýva reklama predovšetkým nepriamo. Zvykneme hovoriť, že ľudia, ktorí dennodenne sledujú televíziu, sú zahltení reklamami. Nesledujú to, čo sa za reklamou v bankovom alebo finančnom sektore odohráva, čo podnecuje banku k tomu, ako sa správa a aký je jej zámer. Buď si neuvedomujú, čo v reklame spoločnosť (v tomto prípade banka) ponúka alebo ak si to uvedomia, nepostrehnú rozdiel v zmene ponuky. Všetky banky sa v súčasnosti sústreďujú na to isté: ponúkajú lacné úvery. Ekonomickí analytici a redaktori to už berú ako fakt a ďalej ho nerozvádzajú.
Čo sa v skutočnosti deje? ECB sa snaží dostať peniaze do obehu. Nerobí však nič preto, aby ľudia videli jej zásah a zámer. Necháva celú prácu na komerčných bankách. Tie sú donútené konať a tak musia hľadať spôsoby, ako zasiahnuť cieľovú skupinu. Robia tak cestou reklamy, ktoré idú v tomto predvianočnom čase v televízií alebo v rádiách naozaj nepretržite.
Dookola počuť slogany ktoré (ne)znejú dobre, rýchlo si ich zapamätáte a dlho sa ich nezbavíte. ECB však nezaujíma to, že nie každý sa po rokoch finančnej nestability a neistoty chce ihneď a opäť zadlžovať, aby si kúpil nový televízor, práčku, chladničku. V reklamách sú totiž často ponúkané spotrebné úvery alebo úvery na darčeky, vianočné pôžičky. Spotrebný úver môže spotrebiteľ využiť na akékoľvek tovary a služby. Nemusí uvádzať, na čo požičané peniaze spotrebuje. Spotrebitelia sú vovádzaní do veľmi výhodných a lacných úverov, ktoré, ak sa nakopia, nemusí byť jednoduché splatiť.
Za množstvo pôžičiek môže politika eurozóny tlačenia lacných peňazí do obehu, kombinácia nízkych úrokov a jednoduchý prechod z jednej banky do druhej, pričom banky už netrápia klienta veľkou administratívou. Niektorí však tvrdia, že už o dva roky môže byť všetko inak. Ak príde kríza, je lepšie „vstúpiť“ do nej s kladnými číslami na účte, ako s dlhom vo svojom rozpočte.
ECB nakupuje štátne dlhopisy mesačne za 80 milárd eur, čím chce stimulovať väčšiu spotrebu. Národné centrálne banky potom dostanú peniaze od ECB z nákupu dlhopisov. Cez automatické operácie ponúkajú centrálne banky komerčným bankám tri operácie.
- Jednodňová refinančná operácia ponúka klientovi – komerčnej banke získať likviditu od národnej centrálnej banky na jeden deň. Aktuálne je na úrovni 0,25%.
- Jednodňová sterilizačná operácia ponúka klientovi – komerčnej banke uložiť si nadbytočnú likviditu na jeden deň. Aktuálne na úrovni – 0,4%
- Hlavná refinančná operácia ponúka klientovi – komerčnej banke likviditu na týždeň. Je na úrovni 0 %.
Ak si chce banka požičať peniaze napríklad na týždeň, nemusí nič vrátiť centrálnej banke. Ak by si však chcela uložiť peniaze na účte centrálnej banky, tak by musela ešte zaplatiť úrok. To je politika ktorú presadzuje ECB. Klienti majú potom vysoké náklady na vedenie účtu a rôzne poplatky, pretože ich peniaze komerčné banky nemajú kam uložiť. Ani komerčné banky z tohto stavu nie sú nadšené. Potrebujú peniaze klientov bezpečne uložiť bez toho, aby museli platiť vysoký úrok. Podobne ako klient chce mať svoje peniaze bezpečne uložené a ideálne s dobrým úrokom. Postupne môžeme sledovať ako sa z ponúk bánk vytrácajú termínované vklady s aspoň trošku vyšším úročením a aj sporiace účty k osobným účtom majú veľmi nízke úroky. Banky sa dnes skôr orientujú na rôzne výhody za platby kartou. Vyvíjajú tak na klienta tlak, aby nevyberal peniaze, nechodil ich vkladať na pobočku, pretože takto banky znižujú náklady na prevádzku.
Podobný problém sa týka aj poisťovní. V denníku Hospodárske noviny vyšiel nedávno rozhovor s Vladimírom Bakešom, generálnym riaditeľom Komunálnej poisťovne a Kooperativy. Okrem iného v rozhovore rozoberá to, že je málo Slovákov, ktorí sa dajú poistiť a nie je to len o cene poistenia. V Rakúsku zarobí pracujúci aj trikrát viac, ale aj za poistku zaplatí trikrát viac. V minulosti sa poistky, vrátane životných, predávali ľahšie. Dôvodom bolo aj to, že klient videl v poistení možnosť sporenia a výnosu: po skončení poistenia bol finančný obnos klientovi vyplatený aj s určitým bonusom. Systém je v súčasnosti nastavený tak, aby sa peniaze na účtoch v bankách nezhromažďovali. Tak poisťovne nedokážu vytvárať dostatočné množstvo zdrojov na sporenie pre klienta. Lepšie sa predávajú zasa rizikové poistky.
Funguje aj cross-selling, teda krížový predaj produktov. V spolupráci so Slovenskou sporiteľňou dojedná klient v banke aj životné či neživotné poistenie. Každý štvrtý klient si k hypotéke zoberie aj poistku. Na druhej strane si klient v poisťovni k poistke môže vybaviť aj hypotéku cez Slovenskú sporiteľňu. Viac ako tretina administratívy sa venuje práve hypotékam. Bankopoisťovníctvo, tento typ spolupráce medzi bankami a poisťovňami, sa stáva populárnym. Nejde o sústredenie sa na jeden produkt, ale o poskytovanie širokého spektra produktov, aby zaujali čo najväčšie množstvo ľudí a aby finančné inštitúcie prežili.
Nie všetky úvery sú také lacné. Klient má možnosť rozhodnúť sa využiť povolené prečerpanie na svojom účte. Takýto typ pôžičky by mohol byť veľmi nákladný. Podľa článku v denníku Pravda tri najväčšie banky účtujú klientom za povolené prečerpanie ročný úrok vo výške 18,9 percenta. Výška tohto úroku sa nemenila už niekoľko rokov, pretože ide o iný produkt, ktorý nie je porovnateľný napríklad so spotrebným úverom. Je rizikovejší a okamžite dostupný. Práve preto je jeho úrok vysoký v porovnaní s módou lacných úverov.
Najvyšší úrok na trhu ponúka v súčasnosti Poštová banka. A naopak najlacnejšie si možno požičať v mBank. „Ak má niekto nečakané vyššie výdavky, nemal by preto siahať po povolenom prečerpaní, ale mal by radšej využiť spotrebný úver,“ uvádza sa v článku v denníku Pravda.
Nie len, že klienti nemajú priestor, kde odkladať peniaze, ale navyše sú ešte aj vháňaní do spotrebných úverov. Je to dôsledok toho, že aj komerčné banky sú tlačené do podobnej situácie. Tento kolotoč by mal trvať ešte minimálne do jari 2017. Uvidíme, akú menovú politiku začne presadzovať ECB potom. Akým spôsobom budú na to banky reagovať a čo sa stane s úvermi. Či sa bude dať pokračovať v lacných úveroch alebo sa úroková miera začne postupne dvíhať, ak nebola už na začiatku fixovaná.
O menovej politike ECB sa dá nájsť veľa informácií v mnohých článkoch. O jej vplyve na komerčné banky v domácej krajine už menej. Malo by to však zaujímať autorov článkov mienkotvorných novín, aby ľudia boli informovaní o tom, čo stojí za konkrétnym správaním našich bánk.
Autorka je študentka aplikovanej ekonómie FSEV UK v Bratislave.
Foto: Ilustračné foto. Autor: BernardaSv, zdroj: istockphoto.com
