Zmeny vo výrobe budú mať vplyv aj na transformáciu v samotnej štruktúre spoločnosti. Napríklad vo vzdelávacej sfére sa zvýši dôraz na informačnú gramotnosť, prácu s počítačovými technológiami či programovanie. Pracujúci z IT sféry momentálne profitujú hlavne z konkurenčnej výhody oproti iným pracujúcim, keďže z hľadiska svojej špecializácie nasadli na ten správny vlak. V budúcnosti sa však ich počet prudko zvýši, čím sa ich „výnimočnosť“ zníži a teda aj cena ich práce.
Práve v stúpajúcom dopyte po IT odborníkoch vidia optimisti nádej na zachovanie zamestnanosti. Okrem toho predpokladajú, že časť uvoľnenej pracovnej sily bude postupne migrovať do sféry služieb alebo iných, novovytvorených sektorov. Realistickejšie scenáre však hovoria o tom, že novovytvorené miesta ani zďaleka nedokážu absorbovať ponuku práce.
Lawrence Summers, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky a niekdajší minister financií USA: „Existuje veľa dôvodov myslieť si, že táto softvérová revolúcia bude mať ešte ďalekosiahlejšie následky ako kedysi neolitická. Zmena príde rýchlo a prinesie obrovský posun v celej ekonomike. Vo väčšine sektorov pracovné miesta zaniknú a nové ich v dostatočnej miere nenahradia. Navyše, aj časť novovytvorených miest bude iba dočasná.“
Základný príjem
Pochopiteľne, nikto nebude chcieť riskovať hnev obrovskej masy nezamestnaných a hladných ľudí. Preto sa dnes reálne diskutuje o scenároch, považovaných ešte pred niekoľkými rokmi za utopické. Základný nepodmienený príjem uvádzajú ako možné riešenie na oboch stranách politického spektra. Ide o peňažné dávky, ktoré by štát mesačne vyplácal každému občanovi bez ohľadu na to, či pracuje, alebo nie.
Na mnohých miestach sveta sa už prehupli do fázy testovania. Od januára minulého roka prebieha vo Fínsku pilotný projekt za účasti dvoch tisícok náhodne vybraných ľudí. O spustení konkrétneho projektu informovali aj zástupcovia francúzskeho regiónu Aquitaine ako aj niekoľko holandských regiónov. Vo Švajčiarsku bola táto otázka už aj predmetom referenda, občania však zavedenie základného príjmu odmietli. Experiment chystajú aj v kanadskom Ontariu či škótskom Glasgowe. Seriózny výskum so zaujímavými výsledkami priniesli aj africké krajiny Namíbia, Uganda a Keňa. Nádejné výsledky dosiahli v indickom štáte Madhya Pradesh ako aj talianskom meste Livorno.
Daň pre robotov?
Riešenie problému s nedostatkom financií v štátnej kase (menej zamestnaných bude znamenať menej odvedených daní) vidí OSN v zdaňovaní robotov – podľa tohto scenára by každá firma, investujúca do robotizácie, mala platiť vyššie dane ako kompenzáciu za prepúšťanie. V Južnej Kórei, krajine s momentálne najvyššou mierou robotizácie (na 19 pracujúcich pripadá 1 robot), už s podobnými opatreniami začali.
Súhlasí s nimi aj zakladateľ Microsoftu Bill Gates. Z jeho rozhovoru pre Quartz z februára minulého roka: „Svet volá po tom, aby sme využili túto príležitosť ponechať si prístup k existujúcim tovarom a službám, ale zároveň aj oslobodiť pracovnú silu. Snažme sa viac pomáhať starším, skvalitnime vyučovanie zmenšením tried, pomôžme deťom so špeciálnymi potrebami. Viete, všetky tie oblasti, v ktorých sa ľudská empatia a pochopenie vyskytujú ešte stále veľmi zriedkavo. Pritom stále čelíme nedostatku pracovných síl v týchto oblastiach,“ tvrdí a hneď aj konkretizuje: „Mali by sme byť ochotní zvýšiť dane a znížiť tempo robotizácie, aby sme sa mohli samých seba spýtať, v akom stave sú komunity, na ktoré tieto zmeny najviac doliehajú.“
Samozrejme, lobisti z Medzinárodnej federácie robotiky (IFR) zakontrovali s otrepanou fázou: „Veríme, že nápad zaviesť daň pre robotov by mal veľmi negatívny dopad na súťaživosť a zamestnanosť.“ Ako však chcú vyriešiť problém s uvoľnenou pracovnou silou, už neuviedli…
Yanis Varoufakis, bývalý grécky minister financií za stranu SYRIZA a zakladateľ projektu DiEM25 (Democracy in Europe Movement 2025), poukázal vo svojom článku z februára 2017 na niekoľko zásadných praktických problémov so zdaňovaním, aké navrhuje Gates, a navrhol vlastný ambiciózny koncept. Ten namiesto základného príjmu ráta s tzv. „univerzálnou základnou dividendou“ (Universal Basic Dividend).
Financie na tento príspevok, ktorý by obyvatelia celého sveta dostávali každý mesiac, by sa zhromažďovali v „spoločenskom kapitálovom depozitári“ (Commons Capital Depositary). Zdrojom týchto peňazí by boli určité percentá z predaja akcií firiem, využívajúcich roboty, na burze. Podobný model funguje – pravda, v menšom meradle – už od roku 1976 na Aljaške, kde každý občan dostáva istú časť dividend z ropného priemyslu.
Túto myšlienku pritom Varoufakis podopiera skutočnosťou, že korporácie profitujú čiastočne aj z výsledkov štátnych výskumov, financovaných zo spoločenských zdrojov (napríklad v prípade štátnych programov na implementáciu Industry 4.0). Tým pádom sa vlastne (ako občania jednotlivých štátov) všetci spolupodieľame na investíciách do firiem, čo podľa neho vytvára oprávnený nárok na časť ich profitu.
„V podstate by sa občania stali akcionármi v každej korporácii a časť dividend by sa rozdeľovala rovnomerne medzi nich,“ približuje svoj návrh a pokračuje: „Spoločnosť by sa na benefitoch podieľala v takej istej istej miere, v akej by automatizácia zlepšovala produktivitu a ziskovosť.“
Alternatívy
Existuje ešte ďalšia, avšak často opomínaná možnosť: rovnomerne rozdeliť nevyhnutný spoločenský pracovný čas medzi disponibilnú pracovnú silu tak, aby mal možnosť pracovať každý. Pracovný týždeň by sa tak mohol skrátiť trebárs na štyri dni, časom aj na menej. So skráteným šesťhodinovým pracovným dňom už dnes experimentujú vo Švédsku a prvé výsledky hovoria o zvýšenej motivácii a lepšej výkonnosti oddýchnutých pracujúcich.
Podľa iných návrhov (jeden z nich formuloval napr. David Schweickart vo svojej knihe „Ekonomická demokracia“) by zas samotní pracujúci mali mať možnosť rozhodnúť sa, či uprednostnia vyššiu spotrebu (teda viac práce a vyšší plat), alebo väčšiu porciu voľného času (menej práce, nižší plat).
Netreba zabúdať ani na hybridný prístup: základný príjem by nemusel byť poskytovaný „za nič“, ako sa bežne navrhuje, ale mohol by byť viazaný napríklad na sociálnu alebo inú verejnoprospešnú prácu. Má zmysel uvažovať nad vytvorením silného sociálneho sektora, v rámci ktorého by sa príjemcovia „prácou podmieneného príjmu“ venovali užitočnej komunitnej práci napríklad v prospech svojich starších spoluobčanov, marginalizovaných komunít, bezdomovcov, obyvateľov detských domovov, prisťahovalcov, telesne či mentálne zaostalých, atď. Časť týchto dávok by sa mohla vyplácať vo forme rekvalifikačných školení, najmä v prípade náročnejších pozícií.
Veď napokon, stále platí heslo, ktoré znelo Nemeckom krátko po vojne a odrážalo paradoxnú situáciu ekonomického úpadku – „Keine Arbeit und so viel zu tun“ (žiadna práca a pritom tak veľa toho treba spraviť). Voľné prostriedky by sa mali namiesto neustáleho umelého vyvolávania nových a nových „potrieb“ investovať do najpotrebnejších oblastí, odrážajúcich reálne ľudské potreby.
Ako zaujímavá alternatíva sa ukazuje aj koncept Inštitútu pre globálnu prosperitu, fungujúceho na pôde University College London. Jeho autori namiesto základného príjmu navrhujú poskytovanie balíčka základných verejných služieb – bývanie, časť potravín, doprava a internet by sa tak poskytovali bezplatne.
Samozrejme, podobné úvahy nevyhnutne narážajú na limity kapitalistickej spoločnosti – vládnuca trieda by totiž prišla o výhody, súvisiace s „rezervnou armádou nezamestnaných“, teda tou časťou pracujúcej triedy, ktorá je aktuálne bez práce. Tá jej už stáročia robí nenahraditeľnú službu – tlačí cenu práce smerom nadol a zvyšuje disciplínu zamestnaných pracujúcich.
Priemysel 4.0 – príležitosť alebo hrozba?
Priemysel 4.0 vzbudil v prostredí vysokého biznisu istú nádej na „napravenie“ ekonomiky, založenú na predpoklade, že vďaka inováciám a individualizácii výrobkov sa podarí rozhýbať stojaté vody svetovej ekonomiky. Za týmito snahami sa neskrýva nič iné, ako starý známy faktor – neukojiteľná túžba po zhodnocovaní kapitálu. Analytici a iní zástupcovia obslužného personálu vládnucej triedy tak donekonečna omieľajú staré mantry o hospodárskom raste a zvyšovaní spotreby. Majitelia chcú svoje akcie vidieť čo najviac zhodnotené a pre predstavenstvá firiem neexistuje iná možnosť okrem generovania profitu.
Táto honba za hospodárskym rastom však neustále prehlbuje azda najzásadnejší rozpor kapitalizmu: riešenie krízy z nadvýroby – zvýšenie spotreby – sa totiž priamo vylučuje s riešeniami ekologických problémov. Tie sa totiž, naopak, nezaobídu bez radikálnej racionalizácie spotreby. Tak, ako má svoje limity planéta, má ich aj „kreativita“ pri tvorbe finančných nástrojov, ktorá nebude môcť donekonečna simulovať „hospodársky rast“. Pokiaľ teda nebudeme chcieť pocítiť očistný hnev prírody, budeme sa musieť zbaviť devastačnej optiky, vidiacej vo výdobytkoch priemyslu 4.0 iba nové spôsoby akumulácie kapitálu.
Toto sú len niektoré z prejavov rozporu, existujúceho medzi stupňom rozvoja výrobných síl (vrátane nás ako nositeľov pracovnej sily) a výrobných vzťahov. Ak tento rozpor dosiahne svojho vrcholu, vznikne dejinná nevyhnutnosť rekonfigurácie výrobných vzťahov v záujme ich zosúladenia s novými podmienkami.
„Ekonomické epochy sa nelíšia tým, čo sa vyrába, ale tým, akými pracovnými prostriedkami sa vyrába,“ písal vo svojom magnum opus už Karl Marx.
Tak, ako na začiatku kapitalizmu stál parný stroj, dá sa predpokladať, že dejiny raz budú hodnotiť internet a priemysel 4.0 ako materiálne východisko vzniku novej, post-kapitalistickej spoločnosti, charakterizovanej odlišným výrobným modelom. Nesmieme však iba pasívne čakať, či sa pomyselný ľadovec materiálnej základne pohne skôr, ako sa roztopí ten skutočný. Závisí iba od nás, či dokážeme správne rozpoznať príležitosti i hrozby a do akej miery sa nám podarí zmierniť kontrakcie pri pôrode nového sveta.
Dobrým východiskom by pre globálnu masu vykorisťovaných mohlo byť pochopenie nevyhnutnosti demokratizovať vlastníctvo a prístup k priemyselnej infraštruktúre, vďaka čomu by sa nielenže oslobodili od námezdnej práce, ale časom azda aj od nevyhnutnosti pracovať vôbec. Prvýkrát v dejinách sa svet, umožňujúci plnohodnotný rozvoj všetkým ľudským bytostiam bez rozdielu, môže stať realitou. Jedinou prekážkou na ceste za naplnením tohto emancipačného potenciálu tak zostávajú existujúce mocenské monopoly, ktoré sa sotva budú chcieť zbaviť svojho privilegovaného postavenia…
Foto zdroj: ti.com
