Na stránkach Poleblog.sk boli v dňoch pred francúzskymi voľbami publikované dva články zaoberajúce sa s dilemou ľavice – či podporiť centristu Emmanuela Macrona ako menšie zlo v porovnaní s krajne pravicovou Marine Le Penovou, alebo voľby naopak bojkotovať ako prejav nesúhlasu s falošnou voľbou medzi fašizmom a neoliberalizmom. V prvom článku Eduard Chmelár argumentoval v prospech neúčasti vo voľbách, druhý príspevok Michaela Augustína sa zase pokúšal o akési všeobecné zhrnutie tejto problematiky a mediáciu medzi menovanými dvoma postojmi, pričom obidve argumentácie vyhlasuje za legitímne a relevantné. Dnes už je nebezpečenstvo zažehnané a do Elyzejského paláca sa krajná pravica (zatiaľ) nesťahuje. Napriek tomu by som týmto textom rád zdôvodnil, prečo mala ľavica vo francúzskych voľbách z môjho pohľadu dokonca povinnosť preniesť sa cez všetku oprávnenú nechuť voči neoliberalizmu a hlasovať zaň s úmyslom zabrániť nástupu extrémnej pravice.
Na úvod sa bližšie pozrime na pozíciu akceleracionistov reprezentovaných v ľavicovom „mainstreame“ najmä Žižekom. Ich hlavný argument pre bojkot volieb spočíva v domnení, že zvolenie Macrona len nevyhnutne predĺži utrpenie ľudí pod súčasnými štruktúrami, zatiaľ čo výhra Le Penovej by mohla zmobilizovať progresívne sily tým, že odhalí „pravú tvár kapitalizmu“, čo ľudí vytrhne z apatie a „zakceleruje“ tak prechod k socializmu. Zástancovia tohto prístupu sú teda ochotní podstúpiť risk v podobe uchopenia moci krajnou pravicou, pretože toto riziko môžu následne pretaviť v zisk v podobe rozkladu dnešného kapitalistického systému, čo v ich mysli automaticky povedie k lepším zajtrajškom. Iný názor zastávajú ľavičiari ako napríklad Yanis Varoufakis, ktorí tento risk ochotní podstúpiť nie sú, aj keď im predstava určitej systematickej zmeny tiež nie je proti srsti. Za správnejší postoj považujem práve ten druhý menovaný, a vysvetlím prečo.
Napriek mätúcej formulácii v predchádzajúcich vetách ani Žižek, ani náhodný biely francúzsky radikál takmer žiadne riziko sám nepodstupoval. Prípadná výhra Front National sa bielych ľavičiarov vo Francúzsku vôbec nemusela citeľne dotknúť, naopak sa pre nich mohla aspoň v krátkodobom horizonte dokonca ukázať ako výhodná, veď Le Penová zbierala hlasy aj obhajobou francúzskeho štátu blahobytu a kritikou politiky šetrenia. Ešte menej možno hovoriť o nejakom riziku pre Žižeka premýšľajúceho o „pure ideology“ v ľubľanskej kaviarni. Vieme ale veľmi presne, koho Macronova prehra mohla zabolieť najviac. Boli to početné francúzske etnické a náboženské menšiny, ktoré sa pochopiteľne triasli pred predstavou prezidentky Le Penovej, lebo dobre vedeli, čo by to pre nich znamenalo. Abstencia vo voľbách bola pre väčšinu z nich jednoducho luxus, ktorý si nemohli dovoliť, pretože si uvedomovali, aké potenciálne katastrofické dôsledky by s tým pre nich boli spojené.
Odhliadnuc od ochrany menšín, táto pozícia bagatelizuje, či dokonca ignoruje aj iné nebezpečia spojené s prípadným triumfom francúzskej krajnej pravice. Môžeme sa hádať o presnom rozsahu podpory Kremľa pre Národný front, ale pôžičky ruských bánk a existenciu vzájomných sympatií medzi Putinom a Le Penovou popierať nemožno. Časť ľavičiarov je na môj vkus až príliš ochotná odpísať každé varovanie pred Putinovými motívmi ako „liberálnu hystériu“ alebo „odpútavanie pozornosti od vlastných problémov“. Za svojho hlavného nepriateľa považujú západný liberalizmus, pričom Putinov režim šíriaci v Európe chaos a svoju hlboko reakčnú ideológiu prostredníctvom rôznych politických strán či dezinformačných kampaní ich necháva chladnými. Le Penová sa netajila svojím plánom vyviesť Francúzsko z Európskej únie, ak by sa jej nepodarilo vyjednať nové pravidlá pre cezhraničné cestovanie a príspevky do rozpočtu. Projekt európskej integrácie bezpochyby potrebuje radikálne reformy ako soľ, ale predstava rozpadu EÚ pod réžiou Le Penovej a za spokojného úsmevu Putina by mala byť pre ľavicu nočnou morou, a nie niečím, nad čím sa reálne uvažuje v mene akéhosi urýchlenia procesu revolúcie.
Tu sa dostávame k Chmelárovmu textu, v ktorom argumentoval, že Macron už mal výhru istú, tým pádom neexistovalo žiadne nebezpečenstvo pre demokraciu a ľavica teda vlastne nijakú dilemu riešiť nemusela. Následne obhajoval aj Mélenchonovo rozhodnutie nepodporiť Macrona tvrdením, že Mélenchon si potreboval pred nastávajúcimi parlamentnými voľbami udržať tvár. Ani jeden z týchto argumentov žiaľ neobstojí.
Mnoho ľudí bolo ešte pár dní pred americkými voľbami rovnako presvedčených o výhre Hillary Clintonovej, pričom dnes už máme za sebou prvých sto dní prezidenta Donalda Trumpa. Macron mal síce v prieskumoch nad Le Penovou oveľa väčší náskok, ako mala v novembri Clintonová pred Trumpom, no napriek tomu sa našli kvalifikované hlasy, ktoré varovali, že nič nemusí byť také isté ako sa zdá. Aj keby bol ale človek voči týmto varovaniam skeptický a veril, že Macron s prehľadom vyhrá, stále nie je celkom jasné, čo presne sa malo dosiahnuť abstenciou. Skutočne nerozumiem, o čo viac si Mélenchon „zachoval tvár“ v porovnaní s iným ľavičiarom a lídrom celoeurópskeho progresívneho hnutia DiEM25 Yanisom Varoufakisom, ktorý Macrona bez okolkov podporil.
Rovnako nevedno, čo volaním po bojkote dosiahli radikálni intelektuáli ako Žižek a jeho slovenské či francúzske ekvivalenty. Z ich pohľadu to zrejme vnímali ako akési preukázanie ideologickej čistoty, odmietnutie skompromitovania svojich princípov a ukázanie stredného prsta „establišmentu“. Abstenciu zdanlivo považovali za fundament pre vytvorenie nového sociálneho hnutia, ale už bližšie nevysvetlili, prečo by toto hnutie nemohlo vzniknúť aj na základe (i keď neochotného) hlasu pre Macrona, čím by sa ľavica jednou ranou jasne prihlásila k antirasistickej tradícii a zároveň si umožnila „preskúmavať legitimitu prijímaných politík“ hnutia En Marche!, ako píše Augustín. Odpoveď na otázku, ako veľmi by ľavici bolo dovolené skúmať legitimitu prezidentky Le Penovej, prenechávam fantázii čitateľov.
V závere článku sa Chmelár odvoláva na talianskeho profesora ekonómie, ktorý ľudí odhovára od účasti vo voľbách z dôvodu, že „menšie zlo“ reprezentované Macronom je príčinou „väčšieho zla“ Le Penovej. Do akej miery je skutočne neoliberalizmus zodpovedný za nárast extrémnej pravice je téma na iný článok, ale pre potreby textu akceptujme túto východiskovú pozíciu. Priznám sa, že opäť nerozumiem, prečo by mala skutočnosť, že Macronova forma kapitalizmu spôsobuje nárast extrémistických nálad v spoločnosti, slúžiť ako argument pre legitimitu bojkotu volieb. V parlamentných voľbách so širokým spektrom kandidujúcich strán je veľmi jednoduché hlasovať za tú, ktorá najlepšie reprezentuje moje názory a postoje, ale v tejto situácii sa francúzski voliči v nedeľu 7. mája nenachádzali. Stáli pred binárnou voľbou: buď Macron, alebo Le Pen. Mélenchon aj Hamon už boli mimo hry. Celá podstata druhého kola s možnosťou výberu medzi dvoma kandidátmi spočíva vo zvolení „menšieho zla“. Menšie zlo síce môže spôsobovať väčšie zlo, ale ak je pre talianskeho profesora cieľom ľavice v prvom rade zabrániť nástupu toho väčšieho zla v podobe krajnej pravice, abstencia by predsa iba zbytočne zvýšila šance extrémistov už vo voľbách 2017.
Táto argumentácia teda ignoruje reálnu, aktuálnu hrozbu Le Penovej a miesto toho nepochopiteľne sústreďuje celú svoju pozornosť na potenciálnu hrozbu v budúcnosti. Prívrženci tohto postoja vymenili rozvážnu analýzu súčasnej situácie za veštenie z krištáľovej gule. Ich argumenty sa dali zhrnúť do vety: „Nechoďte voliť, lebo víťazstvo En Marche! povedie k triumfu Front National 2022.“ Možno áno, ale čo takto zamyslieť sa nad možnosťou, že Macronova prehra dnes by viedla k výhre Le Penovej v roku 2017? Ak sa obávame eventuálneho rastu popularity Národného frontu v prípade Macronovho zlyhania v budúcnosti, nemali by sme sa o to viac triasť pred alternatívou, že Le Penová získa moc už dnes? Nevidím žiadny dôvod na fantazírovanie o hypotetických scenároch volieb o ďalekých päť rokov, keď rasisti klopú na bránu Elyzejského paláca práve teraz.
Našťastie, prehltnutím svojej hrdosti ako aj nechuti voči súčasnému systému veľká časť ľavičiarov v druhom kole hlasovaním za Emmanuela Macrona správne zaistila, že Le Penová zostane (aspoň zatiaľ) mimo dosahu na páky moci. Teraz môže ľavica okamžite začať formulovať požiadavky a vytvárať vlastné politiky, ktorými bude Macrona počas jeho funkčného obdobia tlačiť doľava a zároveň kradnúť vietor z plachiet Národnému frontu, pričom poctivým organizovaním a uzatváraním spojenectiev môže vytvoriť hnutie schopné v roku 2022 ponúknuť voličom alternatívu, ktorá Macrona porazí. Áno, táto cesta je spojená s množstvom neistôt, ale takí progresívni aktivisti v USA by svoje momentálne starosti bezpochyby radi vymenili za nastávajúce problémy ich francúzskych kolegov.
S Michaelom Augustínom, ktorý aj Chmelárovo a Žižekovo odmietanie voľby menšieho zla považuje za legitímne, sa dá súhlasiť len čiastočne. Legitímne možno, ale správne rozhodne nie. Verím, že obaja menovaní to myslia dobre, ale pre mňa sú tieto postoje len obsahovo prázdny „radikalizmus za každú cenu“ súvisiaci s potrebou neustále dokazovať sebe a iným svoju nekonvenčnosť. Je za tým nutkanie vždy stáť na presne opačnej strane ako centristický mainstream, bez ohľadu na opatrnú analýzu konkrétnej situácie a bez dostatočného zváženia možných negatívnych dôsledkov. Je za tým tiež relativizovanie alebo neuvedomovanie si jedinečného nebezpečenstva, ktoré pre našu spoločnosť predstavuje krajná pravica, ako aj implicitné akceptovanie potenciálneho utrpenia menšín v prípade výhry reakčných síl. Je to riziko, ktoré si títo ľudia síce zo svojej relatívne privilegovanej pozície dovoliť môžu, ale nie je to primárne ich život a ich blahobyt, s ktorým tu hazardujú v mene bezmyšlienkovitého strúhania radikálnych póz. Bojkot volieb jednoducho okrem zvýšenia šancí úspechu nacionalistov a rasistov nič nevyrieši. Pravicovým ekonomickým politikám sa po voľbách dá čeliť aj bez tohto prázdneho gesta.
Do budúcna by som sa teda rád obrátil na ľavicu s jemne upravenými slovami Yanisa Varoufakisa, ktoré vo svojom článku spomenul už Augustín: Hlasujte za menšie zlo. S rovnakou energiou a rovnakým entuziazmom, s ktorými proti nemu budete bojovať deň po tom, čo sa chopí moci.
Foto: Macron & Le Pen. Zdroj: Wikimedia Commons
