Tento týždeň vstupuje do kín americký hraný film vychádzajúci z univerza Ghost in the Shell a o niekoľko týždňov sa v našich kníhkupectvách objaví aj pôvodná manga v českom preklade. Preto by som rád prostredníctvom tohto článku pripomenul anime z roku 1995 a predovšetkým niektoré témy, ktoré toto dielo otvorilo a vnieslo do popkultúry.
Nasledujúca interpretácia čerpá primárne zo slávneho kyberfeministického manifestu Donny Haraway Cyborg manifesto, ktorá v ňom reagovala na ekofeministické holistické prepojenie ženy a prírody a ženskú „Bohyňu Matku“. Pre kyberfeminizmus je, naopak, dôležitá pluralita, stieranie telesných obmedzení a podvratnosť. Kyborg a kyberpriestor sa stávajú prísľubom zotretia hraníc medzi mužským (dualistickým, patriarchálnym, ľudským, duchovným, civilizačným) a ženským (pluralistickým, podriadeným, neľudským – pretože odvodeným od muža, telesným, prírodným). Vďaka tomu kyborg predstavuje historickú možnosť popretia dualizmu, rozdielov a z toho vyplývajúcej pohlavnej nadradenosti.
Ghost in the Shell (Kōkaku Kidōtai) je manga Masamuneho Shirowa z roku 1989, ktorá vyšla v seinen časopise Shūkan Yangu Magajin. Kľúčové dielo japonského kyberpunku sleduje prácu Sekcie 9 zameranej na boj s kyberzločinom. Jej veliteľkou je majorka Motoko Kusanagi, ktorá po zranení v rannom detstve získala titanový skelet. Jedinými organickými časťami tela, ktoré zostali zachované, sú mozog a miecha. Manga i anime zobrazuje patriarchálnu víziu budúcnosti, v ktorej spoločnosť ovládajú mocné korporácie, skorumpovaní politici, ale aj najrôznejší kyberzločinci. V nasledujúcej interpretácii sa zameriam výsostne na animovanú verziu z roku 1995 v réžii Mamoru Oshiiho, keďže sa mi zdá najpodnetnejšia pre kyberfeministické úvahy.
Zdroj: www.judging.it
Centrálnym prvkom v rámci kyberfeministického výkladu je hlavná postava – kyborg – majorka Motoko Kusanagi. Hneď v úvode sledujeme presný postup laboratórneho vytvárania skeletu pre jej „ducha“, v ktorom je nám ukázaná ako bezpohlavná bytosť, hoci s vyvinutými sekundárnymi pohlavnými znakmi. Tým pádom je Motoko v podstate hneď v úvode filmu oderotizovaná. Jej svalnaté maskulínne telo, oproti pôvodnej mange genderovo ešte viac nevyhranené, tak vzniklo najmä s cieľom maximalizovať jej výkon a čo najlepšie slúžiť štátu. Zaujímavé je v tomto ohľade porovnanie s jedným z jej mužských partnerov v Sekcii 9, ktorým je Togusa. Jeho telo je až na pár kybernetických implantátov, kvôli prístupu do kybepriestoru, takmer úplne ľudské. Majorka dokáže prostredníctvom svojho tela vykonať veci, ktorých Togusa nie je schopný. Zároveň je aj jeho nadriadená a samotné rozprávanie ho odsúva do sekundárnej role. Motoko Kusanagi je najaktívnejšou postavou príbehu, čím taktiež napĺňa diskurz krízy mužskej identity, možnosti prepojenia žien a technológií v kyberfeministickom diskurze a súčasne i poukazuje na emancipáciu žien.
Situáciu však komplikuje viacero okolností. V úvode počujeme napríklad narážku na menštruáciu. Keď Motoko oznámia, že je príliš nestabilná, odpovie: „Mám svoje dni,“ čo nás nenápadne upozorňuje na problematiku reprodukcie. Kyborg v podobe majorky navyše nie je ani utopickým víťazstvom žien a ukončením dualizmu. Motoko i ostatné postavy sú stále pyšní na svoju ľudskosť a domnievajú sa, že „duch“ je jediná vec, ktorá odlišuje kyborga od androida. Majorka tak síce prekonala dualizmus žena a muž, ale kyberfeministickej utópii a dokonalej slobode od mužského dualizmu a patriarchálnej spoločnosti sa stále nepriblížila. Stále je len maskulínnou a mocnou „ženou“ v službách patriarchátu, reprezentovanom ministrami, ešte maskulínnejšími mužskými kyborgami a všadeprítomnými vládnymi úradníkmi.
Vnímanie seba ako subjektu sa začne u Motoko meniť až v priebehu pátrania po kyberzločincovi Bábkarovi. Motoko sleduje ako Bábkar implantuje do vedomia ľudí fiktívne spomienky na ich manželov, deti a celý minulý život. Jej viera v jedinečný subjekt sa začína otriasať. Keďže hardvér a softwér jej dodáva štátna organizácia, je otázne, nakoľko sú jej predstavy o sebe reálne. V tomto novom spoločenskom usporiadaní už nemôže byť jednotlivec definovaný ako jedinečný subjekt s akýmsi skutočným „ja“.
Zdroj: www.shojopower.com
Východisko ponúka práve Bábkar – vládny projekt s názvom Projekt 2051. Ten predstavuje plne technologický, posthumanistický objekt s kybernetickým vedomím. V tomto ohľade ide skutočne o bytosť bez akejkoľvek známky pohlavia, ktorá sa však presunula do tela ženského robota. Ešte viac relativizujúce je následné označenie Bábkara zo strany vedkyne zámenom „on“, čo vytvára kontrast ku ženskému, hoci od pása dole zničenému, robotickému telu. Výborne to tak poukazuje na nedôležitosť pohlavia a stereotypov v kybernetickom veku. Pokiaľ sa však pozrieme na tradičné delenie na mužské-duchovné a ženské-telesné, predstavuje Bábkar stelesnenie mužskej podstaty.
To získava význam predovšetkým na konci, kde sledujeme mimoriadne netradičný „reprodukčný“ akt vykonaný prostredníctvom sieťového kábla medzi nahým „ženským“ torzom rozstrieľanej Motoko a nahým „ženským“ torzom, do ktorého sa preniesol Projekt 2051. Výsledná entita má schopnosť voľne cestovať po sieti ako Bábkar a súčasne si zachováva organickú podstatu vedomia Motoko. Výsledok tak predstavuje symbolický akt spojenia mužského-duchovného a ženského-telesného do novej bytosti. Tá je zároveň v podstate konečným štádiom kybernetickej evolúcie a prepojenia človeka a stroja. Táto nová entita sa navyše preniesla do schránky získanej z čierneho trhu, vďaka čomu si Motoko môže byť istá, že jej nie sú nanucované spomienky zo strany štátneho aparátu, tzn. patriarchátu. Tým toto anime prekonáva i dominantne patriarchálnu rétoriku žánru seinen. Dualizmus medzi subjektom a objektom, mužom a ženou a človekom a strojom bol zrušený a utopická vízia Donny Haraway zavŕšená. Bude zaujímavé pozorovať, ako sa s týmto popasujú tvorcovia hollywoodskeho remaku.
Autor je študentom Audiovizuálnych štúdií VŠMU a recenzentom magazínu kinema.sk.
