Progresívne Slovensko predstavuje slovenský príklad nového politického smeru, ktorý prehlbuje rozpory liberálnej ideológie a taktiež rozpory medzi nominálnou rovnosťou a realitou triednej spoločnosti do absurdnosti a cynickosti.
O zakázaných slovách a trende
Jeden z dôsledkov stalinistického režimu je, že marxistickú teóriu opakoval tak často, v mechanických a scholastických poučkách a vyhláseniach, že dnes je marxistická terminológia identifikovaná len s touto pokrivenou, pokryteckou a kariéristickou formou. Slovo buržoázia je jedným z najlepších príkladov. Napriek tomu, že ide o pojem s objektívnymi kritériami, ktorý označuje reálne existujúcu triedu, teda triedu vlastníkov kapitálu, nehnuteľností, pôdy a pozemkov (pričom kapitalistická trieda označuje len vlastníkov industriálneho alebo inak „produktívneho“ kapitálu), vyvoláva v ľuďoch primárne veľmi negatívny pocit. Okrem iného, stalinizmus, ako aj iné prúdy leninizmu ho používali príliš často ako nadávku na označenie nepriateľa. Buržoázia ale v skutočnosti nie je vôbec homogénna skupina; rovnako kapitalizmus nie je systém, ktorý je motivovaný zlým úmyslom. Čo skôr buržoáziu v jej motivácii charakterizuje, je veľmi špecifický typ pragmatizmu a orientácie na racionálny cieľ svojej činnosti, t.j. akumulácia kapitálu. Preto by bolo najspravodlivejšie definovať ju ako ambivalentnú voči vykorisťovaniu a utrpeniu pracujúcej triedy. Predpokladom k jej existencii a k prežitiu je vykorisťovanie pracovnej sily pracujúcej triedy, nie je to však jej skutočný cieľ. Z toho dôvodu nie je protirečivý fakt, že v buržoázii existuje „frakcia“, ktorá chce popritom aj pracujúcim uľahčiť život, nakoľko im to trh a zákony kapitalizmu dovolia. Táto benevolentná buržoázia je vyjadrením špecifického rozporu medzi racionalizmom systému a osobnou morálkou príslušníkov vládnucej triedy. Prejavuje sa v iniciatívach ako Inclusive Capitalism alebo v centristických stranách ako En Marche, či vo väčšine sociálnodemokratických stranách západu a teraz rovnako aj na Slovensku. Slovenským príkladom je vznik Progresívneho Slovenska (ďalej PS). Zjednodušene by sme ho mohli nazvať „ľavým krídlom“ buržoázie. Problém s týmto ľavým krídlom spočíva v tom, že ukazuje inherentný rozpor medzi potrebami a želaniami spoločnosti a jej spoločenským poriadkom. Akokoľvek benevolentný jednotlivý kapitalista môže byť, v konečnom dôsledku o jeho prežití ako príslušníka tejto triedy rozhoduje to, či je ochotný vykorisťovať svojich zamestnancov. Ochota vykorisťovať je preto priamo úmerná úspechu na trhu. Ak kapitalista chce zlepšiť životné podmienky pracujúcich vyššou odmenou, bojuje proti samotnému princípu svojej existencie a proti svojmu postaveniu na trhu, ktoré je závislé od konkurencieschopnej ceny tovarov a služieb, ktoré ponúka. Toto je tiež základný paradox PS a iných strán, ktoré sa snažia stavať na logike stredu, nie ľavice, nie pravice alebo na korporativizme. Je to utópia triednej spolupráce a neschopnosť vidieť, že záujmy oboch tried si priamo protirečia.
Čo je ľavica?
Na tomto mieste sa nám otvára otázka, čo patrí alebo nepatrí do ľavice. Bez okolkov a snahy o „reaktivitu“ a „prinicipiálnu radikálnosť“ treba povedať, že za ľavičiara sa môže označiť hocikto. Napriek tomu by sme mali stáť za tým, že ide o objektívny pojem a nielen o samooznačenie či cudzie označenie. Srdcom každého programu, ako aj rozhodujúcim kritériom rozhodujúcim o tom, kto je ľavičiar a kto nie, je ekonomický program. Fakt, že sa PS a jej členovia označili za ľavičiarov ešte predtým, než došlo k vytvoreniu akéhokoľvek ekonomickému programu a k jasným vyjadreniam od jej členov k jednotlivým bodom a návrhom, je viac než len nepodstatný detail. Racionálne treba predpokladať, že ide o taktický ťah a súčasť rétoriky, ktorá má zlákať ľavicových voličov bez toho, aby konkretizovala, čo si pod „ľavicou“ PS predstavuje. Po vzore centrizmu Macrona a Trudeaua, ktorých viacerí sympatizanti a členovia PS označovali za vzor „ľavice“ a „progresivizmu“ sa zatiaľ zdá, že pôjde v prvej rade o sériu ústupkov a snahu o opustenie tvrdého neoliberalizmu, ktoré prezentujú ako ľavicové myslenie. Vzhľadom na prostredie, v akom sa nachádzajú a taktiež vzhľadom k tomu, že ide o ľavé krídlo buržoázie, pre ktoré je všetko okrem odvodového bonusu, škrtania, znižovania daní a triednej vojny netypické, je to pochopiteľné. Problematickým ale začína byť to, ak prezentujú niečo ako “ľavicu” len ako politické myslenie, ktoré nie je stotožnené s neoliberalizmom a taktiež ak je naľavo od neoliberalizmu. Ďalším nedorozumením alebo odlišnou koncepciou ľavice je, že európsku sociálnu demokraciu typu Španielska, Francúzska (v ktorej veľká časť dezertovala k Macronovi) a Rakúska, považuje PS za ľavicovú. Teda, stačí doplniť súčasnú slovenskú „ľavicu“ o liberálny komponent, ktorý mu chýba a stane sa z nej ľavica. Problémom je, že súčasná európska sociálna demokracia je z veľkej časti ešte stále uväznená v tretej ceste a vo veľkej miere z nej degeneruje doprava. Dôkazom toho sú, okrem iného, časté koalície s neoliberálnymi stranami, rovnaká liberalizačná politika ako tá pravicová a väčšia ideologická afinita s pravicou, než s „tvrdou ľavicou“, čo spôsobuje jej úpadok vo verejnej podpore. Ľavicoví voliči sú pritom veľmi jasne vo všetkých krajinách, možno s výnimkou Nemecka, v ekonomickej politike ľavicovejší než tieto sociálnodemokratické strany. Byť antikapitalistom automaticky neznamená, že je niekto ľavičiar, pretože môže byť taktiež rovnako reakčný. Definovať ľavičiarov a pravičiarov je potrebné nie na základe postoja k majetkovej nerovnosti, ale podľa navrhovaných riešení tohto problému. Skutočné jadro ľavicovej politiky ale, ako ukazujú veľmi jasné dejiny a tradície, je ekonomická a fiškálna politika pre pracujúcu triedu na úkor buržoázie a to v miere, ktorá tvorí základ programu. Je to logika, z ktorej sociálna demokracia vznikla a v ktorej má svoju celú demografickú základňu. Progresívne ju ale opúšťala. Napriek tomu sa mi nezdá, že PS nadobudne podobu Rakúskej sociálnej demokracie a už vôbec to nevyzerá tak, že si bude zakladať na odboroch, triednej rétorike a pochodoch na 1. mája. Vyjadrenia jej členov napovedajú, že nebude presadzovať jadro progresivizmu, progresívne zdanenie, ale bude sa snažiť dosiahnuť rovnováhu v triednych záujmoch. Jej doterajšie „diskusné eseje“, ktoré môžeme chápať ako predbežné programové návrhy, sa nesú práve v duchu úzkej cesty medzi neoliberalizmom a sociálnou demokraciou.
K železu a „odbornej“ diskusii
Doteraz uverejnené „diskusné eseje“ ukazujú hranice a charakter riešení, ktoré PS ponúka.
Dokumenty o zamestnanosti a korupcii sú založené na liberálne principiálnom prístupe k politike, ktorým je politika lepšieho štátu, lepších, efektívnejších štátnych služieb s dôrazom na riešenia s odborníkmi. Nejde ani tak o postoj k týmto princípom, ako o fakt, že hrajú primárnu úlohu, čo z týchto dokumentov robí dokumenty, ktoré idú v tradícii liberalizmu 19. storočia a nie sociálnej demokracie. Oba dokumenty, rovnako ako všetky vyhlásenia PS, sú inak charakterizované jasnou absenciou triednej problematiky a liberálneho pohľadu na ňu, ktorá ignoruje jej dopad na otázky demokracie a rovnosti práv.
Dokument “Progresívne proti nezamestnanosti” je v prvom rade riadený jasným fiškálnym konzervatizmom, teda pokusom riešiť tento problém racionálnejšou alokáciou existujúcich zdrojov. Veľmi jasne sa vyhýba zjavnej otázke, či je existujúca úroveň podpory adekvátna pre zabezpečenie ústavného práva dôstojného života a to zo zjavných fiškálnych dôvodov, ktoré by ju museli nasmerovať buď smerom k zvyšovaniu príjmov alebo prerozdeľovaniu bohatstva pomocou progresívneho zdanenia. Hneď prvý návrh sumarizuje ich celkovú triednu pozíciu – ide o návrh odťaženia „zamestnávateľov“. V línii centristickej logiky ide o pokus riešiť nedostatky kapitalizmu bez adresovania jeho príčin, teda v tomto prípade, s ohľadom na zisky kapitalistov, pričom nie je vôbec jasné, prečo by sa toto odťaženie malo odraziť vo vyšších mzdách. Aj druhý návrh udáva celkový tón dokumentu. Tento návrh by som charakterizoval ako jasnú politiku triedneho boja, ktorý je zároveň blízky neoliberálnemu mysleniu. Podobne reflektuje neoliberálnu predstavu o „lenivých chudobných“. Opakovane sa objavujú rôzne návrhy sankcií. Utilitaristické zdôvodnenie tohto návrhu neneguje jeho ideologický komponent a iné dopady, ktoré môže mať. Typicky pre centrizmus sú tieto návrhy kombinované s ústupkami, teda určitými rozšíreniami v sociálnych službách, ktoré sú prezentované ako pokrok voči neoliberalizmu, zostávajú však v logike realokácie zdrojov. Nasledujú mnohé návrhy, ktoré sa orientujú na výkonnostnú logiku sociálnych služieb, teda podporujú kontrolované činnosti. Rovnaká logika kombinácie ústupkov a ziskov je aplikovaná na problém regionálnej nerovnosti. Ústupkom má byť priznanie úlohy verejnej výstavby, príspevkov na bývanie a presťahovanie, zatiaľ čo tie sú „vyrovnané“ návrhmi v záujme „podnikateľov“ a „investorov“. Nasleduje rétorická časť, v ktorej je opätovne zdôrazňovaný charakter celej strany, ktorá je „naľavo“ od neoliberalizmu. „Liberalizácia nie je riešenie“ a „pomoc v hmotnej núdzi je skúpa“. Dokument je vo výbere slov pritom charakteristický typickým paternalistickým liberálnym prístupom, potenciálne triedne šovinistickým, ktorý chudobných označuje za „najslabšie a najzraniteľnejšie skupiny“, teda za ľudí, ktorých zodpovednosť v ich nepriaznivej situácii leží výlučne na ich pleciach pričom sociálna pomoc je ekvivalentom charity. V aktívnej politike trhu práce ide pritom znovu o realokáciu zdrojov.
Dokument s názvom “Dá sa bojovať s korupciou na Slovensku? Dá!” je písaný naopak v duchu fiškálneho liberalizmu a oportunizmu voči populizmu SaS a OĽaNO, ktoré celú svoju kariéru a program stavajú na opozícii voči korupcii vládnej strany Smer. Rovnako ako predošlý dokument, tiež zdieľa liberálny pohľad na tento problém, ktorý je daný prostredníctvom „DNA“ určitej strany, zlými ľuďmi, nie politickým a hospodárskym systémom. Na úvod k tejto téme treba spomenúť, a to bez ohľadu na akékoľvek stranícke sympatie, že problém korupcie je na Slovensku v politickej diskusii rovnako ako v politickom boji neproporčne reprezentovaný vzhľadom na jeho skutočný rozsah. Opäť bez ohľadu na stranícke sympatie, ide v prieskumoch zaoberajúcich sa korupciou, o vnímanie korupcie a nie o skutočný rozsah korupcie, pretože ten je veľmi ťažké zmerať. Napriek tomu nie je dôvod si myslieť, že toto vnímanie musí byť presné. Ďalej je prezentácia príčin, riešení a celkový framing korupcie na Slovensku vysoko problematický, stranícky a kontrafaktuálny. Klientelizmus a korupcia, napriek mediálnej prezentácii a tvrdeniam pravice, vôbec nie sú pre Slovensko endemickými faktormi. Tvrdenie, že sú spôsobené jednou stranou a zmiznú akonáhle táto zanikne, je jednoducho výmysel. Klientelizmus je v susednom Rakúsku na porovnateľnej alebo vyššej úrovni, najmä v oblasti obsadzovania verejných úradov, zamestnancov, ako aj v štátnych firmách, zákazkách a pri iných možných privilégiách. Ako sám dokument spomína, ku korupčným škandálom dochádza (Hypo bol pritom škandál v rozmere miliárd eur) a taktiež nedochádza k trestaniu vinníkov, ak existujú rozdiely, sú to skôr rozdiely v politickej kultúre, teda rezignácia ministrov je omnoho častejšia. Napokon nemožno z jasných dôvodov porovnávať Slovensko a Rakúsko, a taktiež nemožno chcieť dospieť na rovnakú úroveň vo verejnej transparentnosti ako v krajine, ktorá má trojnásobnú kúpnu silu a úplne inú minulosť. Slovensko má veľmi silnú „tradíciu“ korupcie zdedenú zo stalinistického režimu, kedy bola nevyhnutná k fungovaniu hospodárstva. Rovnako je korupcia úplne pochopiteľná pre úradníkov a zamestnancov, ktorých platy sa pohybujú na úrovni 400 alebo 500 eur. Spôsob, akým je korupcia ako téma na Slovensku chápaná a spracovávaná, má viac čo do činenia s hystériou určitých pravicových strán a ich veľkou túžbou po prístupe ku „korytu“, než s objektívnou realitou. Rovnako je typ riešenia, ktorý tvrdí, že „stačí iba nahradiť ľudí“ rovnako problematický a človek sa musí pýtať: „prečo by ste to isté nerobili aj vy?“ Je to vyjadrenie hlbokého liberalizmu, keď priznáva rozhodujúcu úlohu v riešení politickej kultúre a dobrovoľnej kontrole. Veľký dôraz dostáva úloha odborníkov a garancii prostredníctvom „nestraníckych“ nominácií. Tento dokument zahŕňa veľké množstvo návrhov, ktoré, predpokladám, nebudú zadarmo, pričom je otázne, či budú mať za následok potrebný „zisk“. Samozrejme, obsahuje tiež veľa rozumných návrhov, no je kombinovaný s jasnými ústupkami voči buržoázii akými sú napríklad postoje k lobingu, no týka sa najmä zjavnej absencie poukazovania na hlboké spojenie korupcie so štrukturálnymi vlastnosťami kapitalistickej spoločnosti a parlamentného politického systému. Oligarchia je nevyhnutným výsledkom rýchlej ponovembrovej kapitalistickej reštaurácie a ak západné spoločnosti nie sú označované ako oligarchie, je to spôsobené odlišnou politickou loajalitu kultúrnych inštitúcií a politických strán, ktoré tento pojem používajú. Oligarchia je iné označenie pre triednu spoločnosť.
Progresívni alebo nie?
Základom doterajšej rétoriky PS je stredový populizmus podľa vzoru Macrona a Trudeaua, ktorý sleduje liberálnu taktiku afektívnych argumentov do extrému. Je to práve aplikácia logiky predaja tovarov najväčšieho spoločného menovateľa, ktorá má osloviť a presvedčiť čo najväčší počet spotrebiteľov. Základnými dvoma správami ich doterajšej kampane sú preto pojmy pozitívny a nový. Ostatné, stará ľavica a tí druhí, sú negatívni a starí. V najčistejších dávkach tento populizmus podľa mňa naberá, prepáčte za výraz, smer hysterického optimizmu a najbanálnejšiu formu marketingu. Obe charakteristiky sú pritom typické pre internú ideológiu buržoázie, ktorá tieto princípy internalizovala, vďaka podnikateľskej činnosti, v ktorej ide o pozitívny prístup a kreativitu. Aplikované na politiku, takáto ideológia má veľmi nebezpečné potenciálne riziko premotivovanosti, nadmerných sľubov, nadmernej bezobsahovosti a neschopnosti interpretovať a reagovať na hlboko konfliktný a negatívny rozmer politiky. Dúfam, že chápu, že politická strana nie je tovar, ktorý sa predáva na trhu. Prílišný optimizmus mi okrem toho evokuje veľmi nepríjemné asociácie s totalitnými režimami.
Praktická funkcia tejto taktiky, ak to je taktika a zámerná, je, že odzbrojuje každú kritiku, keďže každá kritika je vnímaná ako „negatívna“ a „demotivujúca“, skrátka ako nevhodná reakcia, v ktorej je všetko staré onálepkované ako zlé a po dátume spotreby. Ide o podobnú taktiku ako nový trend v kapitalistickej sfére „milého šéfa“, teda niekoho, kto je kamarát a priateľský, ale súčasne si ponecháva všetku autoritu a svojvôľu šéfa. Na priateľský prístup je ťažké reagovať inak ako priateľsky a teda ide o veľmi efektívnu taktiku, ktorá slúži na presadenie svojej vôle. Z hľadiska „radikála“ alebo „marxistu“ mi sú ale milší kapitalisti a diskusní oponenti typu Miltona Friedmana a Richarda Sulíka, ktorí sú veľmi jasní a „praví“ vo svojich postojoch ku kapitalizmu a „plebsu“.
Z dokumentov a doterajších vyjadrení skôr vyplýva, že ide prinajlepšom o centristickú stranu po vzore Macrona, teda takú, ktorá kombinuje ústupky a opustenie neoliberalizmu s jasnou triednou lojalitou a neochotou siahnuť na mieru zisku. Ideologicky je do kosti liberálna, niečo, čo by som označil ako SaS bez Sulíka, ale s Poliačikom. V rétorike ide najmä o maximalizáciu liberálneho pokrytectva a optimizmu, ktorý sa nedokáže rozhodnúť, na ktorej strane stojí. Iba zdôrazňuje, že strany neexistujú. Ide o prenesenie PR oddelenia kapitalistických spoločností do politiky, o verziu feel-good economy vo verejnom priestore, komodifikáciu „dobrých pocitov“ a nádeje. Starbucks politických strán: v cene tovaru je už zahrnutý boj proti nedostatkom systému a bonus je úsmev. Ak ide v prípade rétoriky a použitých taktík o úmysel, ide o psychologickú manipuláciu a pokus presunúť politickú diskusiu na úroveň čistých emócií a detinskej logiky. Ak ide o úmysel, ide o triedny boj vykonávaný inou cestou, cestou predstieraného priateľstva. Ak ide o úmysel, ide nie o kompromis a ústup, ale o útok na ľavicu, ak nejaká vôbec existuje. V širšom kontexte novej ľavice ide o úpadok sociálnej demokracie o pokus tento priestor obsadiť a posunúť doprava. V najbanálnejšej verzii ide možno len o to, aby bol v ďalších voľbách konečne porazený SMER. Časté spomienky investorov a taktiež návrhy, ktoré sa na nich orientujú, hovoria o triednej lojalite tejto strany. O lesklý obal v rovnakom obsahu. Napriek tomu je jej názov z veľkej časti presný. Progresívna pravica je progresívna vo všetkom až na kapitalizmus. Vtedy sa z nich stávajú najzarytejší konzervatívci. Potenciálne je však reakčná v situácii, v ktorej ľudia zoberú odvahu pozerať sa za obzor a limity súčasného systému a rozhodnú sa pre ukončenie vykorisťovania a neslobody v triednej spoločnosti.
Foto: Logo – Progresívne Slovensko. Zdroj: progresivne.sk
