Chcel by som sa poďakovať Mikulášovi Hubovi za jeho láskavé i kritické slová na moju adresu. Ohradil sa proti môjmu tvrdeniu, že nevystupuje proti hospodárskemu rastu. Naopak, údajne je jeho celoživotným kritikom. Zároveň mi vyčíta argument z titulku môjho článku, týkajúci sa taktiky boja proti zmene klímy.
Dovolím si zareagovať na oba. Kľúčovým prvkom reakcie dlhoročného ochranára je, že vôbec nie je podporovateľom „zeleného“ či udržateľného rastu. Pri každej príležitosti podľa vlastných slov zdôrazňuje, že ide o logický nezmysel. Nie je to celkom tak. V júni 2012 vystúpil v rozprave počas rokovania o návrhu vládneho zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach. Príjmy zaistené vďaka tomuto zákonu mali financovať projekty na naštartovanie hospodárskeho rastu. Exposlanec vo svojom príspevku skutočne spochybnil zmysluplnosť rastu, avšak zároveň povedal nasledujúce: „A preto navrhujem, aby sme schválenie tohto návrhu zákona podmienili tým, že prioritne sa zo zdrojov, ktoré sa ním plánujú vygenerovať, budú podporovať práve takéto projekty a takýto typ inkluzívneho zeleného rozvoja alebo rastu.“
Zdá sa mi, že tým podporil zelený hospodársky rast. Mohol predsa povedať, že navrhuje, aby sa schválenie návrhu zákona podmienilo podporou rast znižujúcim projektom. To by však išiel proti programu strany, za ktorú v parlamentných voľbách v roku 2012 kandidoval na piatom mieste. Prioritou OĽaNO bolo okrem iného zlepšovať podnikateľské prostredie „s cieľom zabezpečiť hospodársky rast.“
Je samozrejme možné, že Mikuláš Huba odvtedy zmenil názor a ja som vo svojom článku použil nesprávny gramatický čas. V takom prípade sa veľmi rád pánovi Hubovi ospravedlňujem, ale zároveň sa pýtam, ako dôsledný je vo svojej radikálnej kritike.
Nedávno totižto napísal článok týkajúci sa jeho druhej výhrady – voči titulke môjho textu, ktorú vytvoril kreatívny tím denníka SME. Pôvodný názov môjho článku bol: „Piatky, médiá a politika“, nový znel: „Proti zmene klímy sa nebojuje triedením odpadu a vegánstvom“. Podľa Hubu sú oboje potrebné a deti je nevyhnutné vychovávať v šetrnom duchu. Súhlasím. Kde je problém?
Mikuláš Huba vo svojom staršom článku k Piatkom pre budúcnosť nabáda protestujúcich, aby obmedzili svoje pohodlie. Napríklad, aby žiadali rodičov, aby im nedávali jesť mäso častejšie ako dvakrát za týždeň. Odhliadnuc od skutočnosti, že väčšina ľudstva musí prejsť na vegánstvo, ak máme naozaj bojovať proti klimatickej zmene, kľúčový je tu chýbajúci systémový prvok.
Budem vychádzať z osobnej skúsenosti. Rád by som bol vegánom, ale v systéme bratislavských reštaurácií je niečo také extrémne náročné. Ak ste vegetariánom, pravidelne si ničíte zdravie vyprážaným syrom, alebo pizzou so štyrmi druhmi syra. Špagety aglio olio alebo rizoto sa tiež nedajú jesť každý deň, takže ak chcete byť vegánom, musíte investovať množstvo času do prípravy vlastného jedla. Takáto individuálna voľba ide proti dominantne mäso ponúkajúcemu reštauračnému systému, ktorý reaguje na dopyt veľkej časti zamestnanej spoločnosti. Ten zas odráža našu mäsožrútsku kultúru ako aj asymetriu v environmentálnych nákladoch na výrobu sto gramov mäsa a sto gramov napríklad strukovín. Za šalát zaplatíte rovnako ako za kura s ryžou.
Iste, je treba, aby sa naša kultúra stravovania zmenila smerom k bezmäsitej strave. Ale niečo také sa nedocieli individuálnou voľbou bezmocných konzumentov stratených medzi Obchodnou a Dunajskou. Potrebujeme, aby politické strany zrušili dotačné politiky znižujúce cenu mäsa a naopak, aby jeho cena odrážala záťaž, ktorú predstavuje pre životné prostredie, prípadne aby sa konzumácia mäsa zakázala úplne. Niečo také ale nie je dôsledkom konania izolovaného jednotlivca. Takýto systémový krok môžu presadiť politické strany a hnutia. Proti zmene klímy sa teda naozaj nebojuje iba individuálnym vegánstvom, ale v prvom rade zmenou systému, ktorá vegánstvo uľahčí vo všeobecnosti. A na to treba klásť vo verejnej diskusii dôraz.
Kým regulácia (cenovej) dostupnosti mäsa je voličsky náročná, ale presaditeľná politika, zastavenie hospodárskeho rastu si vyžaduje radikálnu zmenu ekonomického systému. Tu sa pýtam, ako dôsledný je Mikuláš Huba v jeho radikálnej kritike. Je ochotný kritizovať svojich priateľov – Hojsíka z Progresívneho Slovenska a Baláža zo Spolu – za prorastové postoje ich strán? Dokáže byť realistom a žiadať od nich nemožné, ako na to v marci vyzýval na bratislavskom Námestí SNP?
Mierne upravená verzia článku vyšla v denníku SME.
