Reakčná ľavica

od Michal Andrej Molnár

Od vzniku modernej ľavice, teda socialistického hnutia v 18. a 19. storočí a robotníckeho hnutia, sa v ňom ukazovalo napätie medzi otvorene reakčnými, konzervatívnymi a pokrokovými prúdmi.

Napriek dnešným predstavám, sociálna demokracia a socialistické hnutie boli pri svojom zrode súčasne omnoho radikálnejšie aj omnoho reakčnejšie. Na jednej strane v ňom boli od začiatku dominantné a prevládajúce prúdy, ktoré si buď želali návrat do agrárnej ekonomiky, spolu so snahou o jej reorganizáciu na iných vlastníckych princípoch alebo ktoré obhajovali staré koncepty rodiny, postavenia ženy v jej rámci a ľudských a občianskych práv. Na druhej strane časť tých dominantných prúdov zastávala pozíciu, ktorá úplne ignorovala triedny aspekt. Žiadali alianciu s veľkými roľníkmi a maloburžoáziou pre zriadenie „trhového socializmu“ alebo advokovali elitistický koncept revolúcie. Odmietali demokraciu či centrálnu rolu proletariátu v novom kapitalistickom aj socialistickom systéme. Tieto reakčné a konzervatívne tendencie, ako je známe, boli prevládajúce v nemeckej a francúzskej ľavici ešte za Marxových čias. Boli reprezentované v osobách Lassalla a Blanquiho, čo na jednej strane prispelo k pádu Parížskej komúny a na druhej viedlo ku kritike programu Gotha nemeckej sociálnej demokracie. Marxistické a iné pokrokové tendencie boli v Nemeckej socialistickej strane (sociálne demokratické a socialistické strany boli v tom čase používané ako synonymá a to aj medzi revolučnými, reformnými a reakčnými prúdmi) dominantné len obmedzenú dobu. Od roku 1890 do obdobia približne pár rokov pred prvou svetovou vojnou.  Následnú zradu sociálnej demokracie, na základe súhlasu s vojnou a kontrarevolučnou politikou, treba preto vysvetlovať nielen ako postupnú korupciu, ale ako prevládanie vnútorných názorových rozdielov v rámci kontinuity 19. a 20. storočia.

V rámci tejto dynamiky treba tiež chápať súčasný stav a vývoj slovenskej ľavice a (ako aj jej zlyhanie) v 20. storočí. Tzv. „mináčovska ľavica“, ktorá bola zastúpená ako v „sociálnej demokracii“ tak aj v jej krajneľavicovej variante, ktorá si nezaslúži nálepku nacionalistická či konzervatívna, ale vo svojej politike aj pozíciách bola otvorene reakčná. V krajneľavicovej, čiastočne aj v „sociálnedemokratickej“ časti politického spektra, sa v skutočnosti len sleduje a vyvíja logika a ideologické jadro stalinizmu, ktorý po ošúpaní všetkých fráz a kvázimarxistickej rétoriky, bol oportunizmom voči všetkému len nie voči pokrokovej politike, a rovnako opustením akejkoľvek revolučnej a internacionalistickej ambície. Buržoázny obsah v kváziľavicovom a oportunistickom obale je najbližšia možná definícia tohto prúdu. Vo svojej podstate to je otočená hlava mince „trójskeho koňa“, teda zrady pracujúcej triedy za nominálneho hájenia jej záujmov: otočená strana fašizmu.

Politika sociálnej demokracie a stalinizmu sa od 20. storočia až dodnes stala rozhodujúcim faktorom pri záchrane kapitalistického systému od nevyhnutného pádu. Zatiaľ čo sociálna demokracia pri každej príležitosti zastávala pozície, ktoré boli smerované proti revolúcii a jej zástancom, jej reformy zaistili dlhodobú stabilizáciu triednej spoločnosti, zatiaľ čo jej byrokratický aparát mal pod kontrolou odborové hnutie a držal ho na uzde. Stalinizmus oproti tomu zaujal v konkrétnych prípadoch praktickú úlohu kontrarevolúcie so snahou o zničenie samostatných orgánov pracujúcej triedy, zatiaľ čo ho na každom kroku doháňal nacionalizmus a šovinizmus. Sociálna demokracia je dnes, okrem výnimiek, ktoré sú buď reformistické alebo reakčné (ako tá slovenská), jedinou skutočne konzervatívnou silou v politickom spektre, ktorá bráni všetky výdobytky posledného pol storočia, zatiaľ čo dnešný stalinizmus zaberá rolu novej reakčnej ľavice. S krajnou pravicou sa predbieha o to, kto konzekventnejšie vyjadrí svoj vlastenecký a nacionalistický postoj, kto viac podporí Rusko ako imperialistickú kapitalistickú mocnosť a jej reakčné vojenské sily na Ukrajine a v Sýrii, kto sa viac odváži urážať menšiny a iné utlačované skupiny, časti pracujúcej triedy  a podobne.

Buď len z čistého oportunizmu, alebo z úprimnej degenerácie, predstavujú tieto prúdy prekážku pre pokrokové ľavicové sily a pre konečné oslobodenie pracujúcej triedy. Oportunizmus, ak vôbec nejaký existuje, má zmysel len vtedy, ak slúži programu a pokrokovému smerovaniu spoločnosti a rovnako ak ide len o kozmetické, taktické či ideologické ústupky. Ak sa ale oportunizmus stáva jediným princípom programu, činnosti a agitácie, ak vyhráva v boji o dôležité programové body, ktoré majú celospoločenský charakter a sú v záujme utlačovaných ľudí, robí z ľavicovej politiky frašku a je tým najväčším ohrozením a chorobou, aká môže nejakú spoločnosť a hnutie pohltiť. Súčasná reakčná ľavica sa riadi oportunizmom, ktorého cieľom je najmä snaha o získanie voličov. Na tejto ceste však opúšťa všetko, čo z nej robí ľavicu s integritou a programom.

Konzekventná ľavicová politika je možná len vtedy, ak sa snaží o obranu všetkých utlačovaných skupín a súčasne o boj proti akémukoľvek vykorisťovaniu a útlaku. Obrana utlačovaných ľudí na základe ich rodu, sexuálnej orientácie, náboženstva a etnickej príslušnosti si neprotirečí s bojom proti kapitalistickému vykorisťovaniu, ba naopak, tieto dva ciele sa navzájom podporujú a dopĺňajú pričom robia oba súboje úspešnejšími. Konzekventná anti-imperialistická a antirasistická politika sa musí postaviť proti akémukoľvek imperializmu a rasizmu, pričom je jedno z ktorej krajiny pochádza. Byť proti americkému, no súčasne podporovať ruský imperializmus sa rovná nepostaviť sa proti žiadnemu imperializmu, ale naopak, v určitom zmysle mu vyjadrovať podporu. Asi to najpodstatnejšie je, že oslobodenie pracujúcej triedy v dnešnom systéme celosvetového obchodu, vykorisťovania s prispením medzinárodnej vládnucej triedy, nie je možné dosiahnuť na národnej úrovni. Ak si človek určí ako cieľ rozpustiť kapitál, musí tomu podriadiť aj národné záujmy a bojovať na medzinárodnej úrovni, budovať medzinárodné triedne vedomie a nechať nacionalizmus za sebou.

V neposlednom rade sa ale reakčné tendencie objavujú aj v novovznikajúcich hnutiach a prúdoch a je potrebné poukazovať na ne. Niektoré časti feministických prúdov zastávajú reakčnú politiku, ak ide o postoj k muslimom a islamu (tu je jedným príkladom Alice Schwartz), náboženstvu, metódam prekonania patriarchátu a rôznym iným témam. Asi najvypuklejším príkladom sú časti pôvodného zeleného hnutia z 80. rokov. Na jednej strane niektorí z nich zastávali a stále zastávajú reakčnú politiku na politickej a kultúrnej úrovni, na druhej strane sú títo zelení prevažne veľmi anti-technologickí, podporujú deindustrializáciu a rovnako tak žiadajú podobne neodôvodnený návrat k lokálnemu, dedinskému a národnému život. Tu sa stretávame s používaním iného významu reakčný, z hľadiska produktivity, výrobných síl a výrobných vzťahov. V mnohom sa podobajú na niekdajších reakčných socialistov, lebo navrhujú deindustrializáciu poľnohospodárstva, potravinovú samostatnosť a život v lokálnych dedinských komúnach. Tendencie tohto typu v medziach reakčnej ľavice sa objavujú aj v ľavici súčasnej. To je spôsobené najmä kultúrnymi fenoménmi v rozkvitajúcom hipster kapitalizme, oportunizmom voči nacionalizmu a neúspechmi v internacionalistickej politike. Zatiaľ čo je teória komunizácie, teda vytvárania komunistického hospodárenia v kapitalistickom rámci spolu so zreteľom na lokálnu výrobu a spotrebu, pochopiteľná (aj keď podľa mňa nemôže nahradiť internacionalistickú politiku proletariátu), anti-technologický a protivedecký prístup, odpor voči genetike, fetiš anti-industriálnej výroby a odpor voči industrializácii sú nezlučiteľné s marxistickou logikou pokroku a rozvoja výrobných síl (spolu s tendenciami smerujúcimi k extrémnu lokalizácii, nacionalizmu, protekcionizmu atď.).

Na druhej strane túto logiku nemožno rozvíjať bezhranične. S ohľadom na dnešnú ekologickú krízu bude nutné v niektorých oblastiach a v niektorých sektoroch obmedzovať výrobu, spotrebu a teda výrobné sily ako také. Riešenie by ale vždy malo byť riadené logikou technologického a industriálneho pokroku. Na jednej strane teda nemožno principiálne odmietať technológie, industriálnu výrobu a rast produktivity ako aj výroby, na druhej strane oslobodenie od kapitalistických zákonov umožní hospodárstvu nebyť závislé na raste v každej oblasti a racionálnejšie alokovať zdroje. Rovnako môže prenos hospodárskej logiky efektivity a deľby práce do systému demokracie byť naopak politicky reakčným alebo antidemokratickým krokom, keďže z čisto hospodárskeho hľadiska je nedemokratická forma vlády efektívnejšia a viac demokracie môže pôsobiť menej efektívne.

Foto zdroj: laborpains.org

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!