Zomrel Šimon Peres, bývalý izraelský prezident, niekoľkonásobný premiér a minister. Laureát Nobelovej ceny za mier a posledný z generácie “otcov zakladateľov”. Svoj život zasvätil obrane štátu a hľadaniu mieru s Palestínčanmi. Takéto informácie sa už týždeň dozvedáme z médií. Ako to v podobných prípadoch býva, nemenej zaujímavé je to, čo sa z nich nedozvedáme.
Ešte pred vznikom Izraela sa Šimon Peres stal členom Hagany, ktorá bola hlavným vykonávateľom Nakby v roku 1948. Z nej sa neskôr vyvinula izraelská armáda. Tejto vojenskej organizácii, ktorá vyhnala polovicu palestínskeho národa a založila štát na troskách palestínskych miest a dedín, Peres počas vojny pomáhal dodávkami zbraní.
Po vojne Izrael na svojich palestínskych občanov uvalil vojenský režim. Tí až do roku 1966 na pohyb medzi mestami v Izraeli potrebovali získať povolenie od miestneho vojenského gubernátora. Súčasťou vojenského režimu boli aj konfiškácie palestínskej pôdy, najmä pomocou “článku 125”, ktorý armáde dovoľoval vyhlásiť územie za vojenskú zónu. Takto “opustenú” pôdu neskôr štát mohol skonfiškovať. Šimon Peres ako štátny tajomník ministerstva obrany v 50. rokoch 20. storočia bol aktívnou súčasťou tohto režimu.
Z tej istej pozície podporoval aj politiku tzv. judaizácie Galilei, teda zníženia podielu palestínskych obyvateľov tohto regiónu budovaním výlučne židovských miest a dedín (napríklad Horný Nazaret, hneď vedľa pôvodného arabského Nazaretu), často na palestínskej pôde. K tejto politike sa prihlásil aj v roku 2005, kedy ako podpredseda Šaronovej vlády ohlásil vybudovanie okolo 10 000 nových bytov v Galilei.
Hoci s osadníckym projektom je spájaná najmä strana Likud, prvé osady na palestínskych územiach okupovaných po vojne roku 1967 boli vybudované počas vlády Labouristov a Šimon Peres ako minister obrany v Rabinovej vláde ich pod sloganom “osady všade” podporoval. Osobne sadil strom pri zakladaní významenej osady Ofra v roku 1975 vybudovanej na súkromnej palestínskej pôde.
Osady, ktoré Ženevské konvencie zakazujú a medzinárodné právo považuje za ilegálne, sú dnes konsenzuálne považované za prekážku k mieru. Takzvaný mierový proces na základe dohôd z Osla , ktorého architektom bol Peres spolu s Rabinom a Arafatom, namiesto mieru priniesol trojnásobné navíšenie počtu kolonistov v osadách z 200 000 na súčasných 600 000.
Médiá spomínajú Peresovu vedúcu úlohu pri zakladaní izraelského jadrového programu, ktorého výsledkom je niekoľko sto jadrových hlavíc, buď v neutrálnom alebo uznanlivom zmysle, no určite nie s hrôzou s akou sa bežne spomína jadrový program Iránu. Peres pritom tieto hlavice ponúkal na predaj Juhoafrickej republike v čase najtvrdšieho apartheidu. Kým zločinný rasistický režim JAR verejne odsudzoval, v zákulisí odvolávajúc sa na “zdieľané záujmy” uzavrel tajnú dohodu o vojenskej spolupráci a rozvíjal s ním priateľské vzťahy. (Premiér Jichcak Rabin išiel ešte ďalej, keď na stretnutí s premiérom JAR, bývalým sympatizantom nacizmu a veliteľom pro-nacistického vojenského krídla organizácie Ossewabrandwag Johnom Forsterom, hovoril o “zdieľaných ideáloch”).
V rozpore s imidžom muža mieru, Peres v úrade prezidenta podporil izraelský masaker v Gaze na prelome rokov 2008-2009, keď celonárodnú solidaritu Izraelčanov s útočiacou armádou označil za “najsvetlejšiu chvíľu Izraela”. Celé roky tiež obhajoval neľudskú blokádu takmer dvoch miliónov civilistov v Gaze.
Peresova “najtemnejšia chvíľa” však nastala v roku 1996, keď krátko pred voľbami nariadil vojenskú operáciu v Libanone, pri ktorej armáda zbombardovala základňu OSN, slúžiacu ako útočisko pre stovky libanonských civilistov, a zabila 106 z nich, z čoho približne polovica boli deti. Komentátori sa zhodujú, že to urobil, aby presvedčil voličov, že nie je voči Arabom mäkký. Nepomohlo to, volebný súboj s Netanjahuom aj tak prehral.
Britský novinár Robert Fisk, ktorý bol v tom čase neďaleko miesta tragédie pre The Independent scénu opísal takto:
Keď som dorazil k bránam útulku, krv z nich tiekla v prúdoch. Cítil som jej pach. Tiekla po našich topánkach a lepila sa na ne ako lepidlo. Boli tam nohy, ruky, bábätká bez hlavy, hlavy starých mužov bez tela. Telo jedného muža viselo v dvoch kusoch na horiacom strome. To čo z neho zostalo tiež horelo.
Na schodoch základne sedelo dievča. Držalo muža so šedivými vlasmi, objímalo ho okolo pliec a triaslo jeho mŕtvym telom. Jeho oči na ňu hľadeli. Nariekala, lamentovala a plakala bez konca: “Oci, oci.”
Peres sa vyhováral, že nevedeli, že základňa OSN je plná ľudí. Bola to lož. OSN ich o tom niekoľko krát informovala a izraelská armáda to mohla vedieť aj prostredníctvom vlastného drona a vrtuľníkov, ktoré v tom čase krúžil nad základňou.
Áno, Peres v druhej polovici svojej politickej kariéry prejavil snahu o mier, no vždy z pozície izraelskej moci, na zaklade izraelskych záujmov a podmienok. Na ich presadenie neváhal použiť či obhajovať násilie. Na mier medzi rovnými partnermi nikdy neveril. Túto jeho chybu vystihol v denníku Haaretz jeden z najlepších izraelských novinárov a Peresov dlhoročný blízky spolupracovník Gideon Levi:
“Aký mier? Ten muž nám dal reaktor v Dimone a vojnu o Sinaj v roku 1956, Horný Nazaret a Ofru, vojenské komplexy Israel Military Industries a Aerospace Industries – takže koľko mieru (a spravodlivosti) a koľko okupácie a osád v skutočnosti priniesol?”
“Čo urobil, aby ukončil okupáciu? Prispel veľkou mierou k Izraelu – jeho bezpečnosti, jeho prosperite – ale nie jeho spravodlivosti. Tak len nehovorte, že bol mužom mieru.
Chcel mier. Kto ho nechce? Ale pravda musí byť vypovedaná aj v ťažkých momentoch: Nikdy nevnímal Palestínčanov ako rovných so Židmi, určite nie ako zasluhujúcich si rovné práva.
Po rokoch v spoločnosti Davida Ben-Guriona možno bolo príliš ťažké sformulovať iný prístup. Ľudské práva a medzinárodné právo ho nezaujímali a palestínske utrpenie ho nedojímalo.”
“Ak je Izrael na prahu morálnej priepasti, potom zodpovednosť za to nesie aj Peres. Ak je to krajina na ceste k apartheidu, on bol zakladajúcim otcom.”
Oslavné ódy na mierotvorcu Peresa, ktoré sa zovšadiaľ v týchto dňoch ozývajú, môžu znieť dobre, ak chceme radšej veriť peknej ilúzii, než prijať nepríjemnú skutočnosť. Najpriaznivejšie, čo o ňom možno povedať, je nanajvýš to, že bol kontroverznou osobnosťou. Neprechovával otvorenú nenávisť k Palestínčanom ako súčasná izraelská garnitúra, no má na svedomí príliš veľa násilia, než aby ho bolo možné ospevovať ako vzor či inšpiráciu. V mnohých ohľadoch Peres zosobňuje rozporuplnosť Izraela. Slovami Gideona Leviho, “pozrite sa na neho a uvidíte nás. Tak veľmi chceme mier, no robíme tak málo na jeho dosiahnutie.” Voči izraelskej spoločnosti je toto vyjadrenie dokonca príliš láskavé. Jej veľká časť sa za posledné dve desaťročia posunula k radikálnemu nacionalizmu a túžbu po mieri už ani nepredstiera.
Zdroj videa: Al Jazeera
Foto: ilustračné. Zdroj: Flickr. Autor: Chathamhouse.
