Takmer každý z nás sa aspoň raz v živote dostal do pomyselného ringu, v ktorom proti sebe stáli rozdielne morálne, náboženské, ideologické či iné hodnotové postoje. Diskusia medzi dvoma alebo viacerými stranami názorových oponentov však nie vždy prebieha v duchu „fair play“ a snahy o dosiahnutie aspoň nejakej formy konsenzu či vzájomného porozumenia. Pokus o objektívne zhodnotenie situácie, na základe dôkladného argumentačného aparátu, vo verejnom priestore určenom na diskusiu, takmer automaticky ustupuje skratkovitým emočným reakciám. V psychologickom kontexte hovoríme v takýchto prípadoch o konfirmačnom skreslení. Ako sa toto skratkovité skreslenie prejavuje v praxi diskusií na sociálnych sieťach alebo v mediálnom priestore?
Konfirmačné skreslenie vedie k aplikácii našich hodnotových predstáv, pomocou ktorých už dopredu zhodnocujeme danú situáciu. Nezávisle na našom intelektuálnom, mentálnom alebo vedomostnom potenciáli vstupujeme do diskusie s prednastaveným súborom názorov, ktoré sa v jej priebehu snažíme potvrdzovať. Takýmto spôsobom jednoducho skĺzneme do zredukovaného vnímania reality – náš názor si už len stačí potvrdiť – pričom sa často nevyhneme ani argumentom ad hominem. O to horúcejšie sa zdajú byť politické debaty posledných týždňov, v ktorých sa jednotlivé názorové tábory takmer doslova bijú do krvi. Tlak sa stupňuje a vyvstáva otázka – je možné sa ešte niekedy nadýchnuť „čerstvého vzduchu“ objektivity?
Morálka a politické myslenie
Americký sociálny psychológ Jonathan Haidt vo svojej knihe „Morálka ľudskej mysle“, označuje politiku (napríklad spolu s náboženstvom) za jeden z hlavných zdrojov napätia a rozdeľovania v spoločnosti. Predpokladá, že všetci tak akosi intuitívne najskôr reagujeme a až potom sa snažíme našu reakciu racionálne zdôvodniť. Nie je pritom novým zistením, že po prívale emócií sa pokúšame naše prchké konanie analyzovať takým spôsobom, aby sme si ho sami pred sebou, ale aj pred ostatnými, dokázali obhájiť. Podobne nie je ničím výnimočné, ak napríklad politik impulzívne vystúpi v médiách s vyhlásením, ktoré sa na neskorších tlačových besedách pokúša racionalizovať a ospravedlniť. Všetci tí, ktorí sa zaujímajú o verejné dianie, skôr či neskôr dospejú do toho istého bodu – snahy o dodanie racionality svojim názorom a postojom – akoby túžili svojich oponentov presvedčiť, že sa napriek všetkému mýlia. Haidt však v tomto kontexte dodáva, že je lepšie byť skutočne čestným než len ako čestný vyzerať.
Vo verejnom priestore je vytváraný dojem, že jedna skupina je morálne nadradená tej druhej. Prvá skupina má pravdu, zatiaľ čo druhá sa mýli. K týmto morálnym úsudkom nepotrebujeme žiadne špeciálne vzdelanie, stačí stáť na tej správnej strane barikády. Takýmto spôsobom je možné obhajovať hoci aj vojnové zločiny, pretože môžu poslúžiť cieľom, na ktorých sa jedna strana barikády dokáže takmer dokonale konsenzuálne zhodnúť. „Sú to naše ciele, naše hodnoty“ – a v tomto prípade, ak sa snažíme o ich dosiahnutie, ide zakaždým o „demokratické kroky posilňujúce mieru slobody“. Nech to stojí čo to stojí – nech je obetí akékoľvek množstvo. Ide o prevracanie morálky pomocou špecificky definovaného newspeaku, ktorý je postavený na sekundárnom racionalizovaní našich činov a vyjadrení.
Si ľavičiar? Obhajuješ zlodejov a vrahov!
Do okruhu takejto formy newspeaku taktiež patrí nálepkovanie a kategorizovanie. V našom prostredí je to možné vidieť na hanlivých reakciách nastupujúcich po tom, ako človek „vyjde na povrch“ so svojou politickou orientáciou. Ide vlastne o akýsi „coming out“ svojho druhu – pričom nie je výnimkou – že sa pri ňom stretneme s dobre známymi skratkovitými reakciami. Aj v tomto prípade svoju dôležitú úlohu zohráva konfirmačné skreslenie.
Po tom, ako sa človek napríklad „dozná k svojmu ľavičiarstvu“, je neraz napádaný z rôznych strán. Padajú ničím nepodložené obvinenia, že obhajuje totalitné režimy, masové vraždenie v gulagoch alebo rôzne krvavé revolúcie. Problém spočíva vo všeobecne zaužívaných predstavách, čo platí najmä o jednorozmerných interpretáciách druhej strany barikády, že byť ľavičiarom zároveň znamená pokúšať sa o obmedzovanie slobody autoritárskym spôsobom. Je pritom veľmi náročné názorovému a ideovému oponentovi, ktorý uviazol v spleti svojich zjednodušených skratkovytých predstáv, vysvetliť že je tomu naopak.
Newspeak liberálneho mainstreamu jasne definuje, čo je dobré a čo zlé, čo je prijateľné a čo naopak treba jednoznačne odsúdiť. Jeho slovník neustále pracuje s podivnými pojmami, hovoriacimi o víťazstve dobra nad zlom. Kádruje morálne „nečisté“ osoby – pričom vymedzuje tie skupiny, ktoré sa eticky vymykajú predstavám o „slušnej spoločnosti“. Jednoznačne, v úzko vymedzenom pohľade definuje, kto je ešte slušný a za akých okolností si tento status „slušnosti“ môže udržať. Tu však vychádzame z priestoru reálnej politiky a dostávame sa k romantizujúcim rozprávkovým predstavám o statočnom rytierovi, ktorý porazí draka a zachráni nielen princeznú, ale aj celé kráľovstvo.
Odmietaš našu pravdu? Si konšpirátor!
Okrem definícií slušnej spoločnosti a osôb s nevyvrátiteľným puncom morálky, pozná súčasný liberálny newspeak aj jednoznačný obsah slova „pravda“. Pravda je v tomto prípade postavená na sile autoritárskeho zvolania o svojej vlastnej objektivite. Nezáleží už na tom, či je konkrétny postoj podložený empirickými dôkazmi. Pravda a objektivita sú potvrdzované tým, že konkrétna skupina sama pred sebou, ale rovnako aj pred širokou verejnosťou, deklaruje svoju objektívnosť a pravdovravnosť.
Špirálou používania funkčných skratiek sa aj v tomto momente dostávame k zjednodušujúcim vyjadreniam bez dôkazov, ktoré svoju platnosť nadobúdajú tým, že sa jednoducho nechajú rozplynúť v širšom spektre názorových prúdov. K tomu, aby mohol byť proces potvrdzovania „pravdy“ vo verejnom priestore úspešne dokončený, je však potrebný ešte minimálne jeden krok. Ide o rovnako autoritárske spochybňovanie myšlienkových zdrojov druhej strany barikády.
Spochybnenie sa vo väčšine prípadov dosahuje obviňovaným z konšpirácií. Strana, ktorá obvinenia vznáša, pritom musí byť oslobodená od akéhokoľvek náznaku pochybnosti, že sa sama vezie na vlne konšpiračných tvrdení. Skupiny používajúce súčasnú liberálnu formu newspeaku si teda dokázali sprivatizovať nielen čistý morálny kredit, ktorý si v tomto prípade potvrdzujú sami, ale rovnako si v plnej miere uzurpovali právo na to určovať, čo je nielen možné, ale dokonca aj životne dôležité, označiť za konšpirácie. Vďaka týmto mechanizmom je názorového oponenta možné vyradiť z debaty bez toho, aby sa „strojca objektivity“ musel uchyľovať k argumentácii postavenej na dôkazoch – pretože dôkazy by mohli pôvodné tvrdenia jednoducho vyvrátiť.
Zvoľ si svoju stranu!
Napriek všetkému nie je možné poskytnúť úplný vzorec, pomocou ktorého by sme sa dokázali vyvarovať používaniu tohto okliešteného jazyka. Bude zrejme neustále prítomný v definičných rámcoch, nastoľujúcich skratkovité reakcie postavené na využívaní nestabilných, emocionálne vypätých, spoločenských nálad. Spomínaný úzko a jednostranne definovaný slovník totiž pracuje minimálne ešte s jedným dôležitým naratívom, ktorý prízvukuje potrebu „zvoliť si svoju stranu“, pretože v opačnom prípade nám táto bude automaticky pridelená spolu s našim vyjadrením nevôle alebo nesúhlasu.
Jednoducho povedané, ak sa nesúhlasne vyjadrím k nastolenému úzu, ktorý vychádza z dogmatických a jednorozmerných interpretácií danej situácie, ocitám sa na „nepriateľskej strane“. Akonáhle nahradíme širokú verejnú debatu snahou o štiepenie a destabilizáciu dialógu, ocitáme sa vo svete názorových vojen, ktoré nemajú víťaza – majú len porazených. Liberálny newspeak v praxi prináša pozvoľnú destabilizáciu ako domácich, tak aj medzinárodných politických vzťahov, nehovoriac o sociálnom zmieri, ktorý je jeho pôsobením ohrozený v rovnakej miere. Vo svete, kde špecificky ohraničeným slovníkom definované dobro vyhráva nad rovnakým spôsobom definovaným zlom, a to nezávisle na zvolených prostriedkoch – akými sú napríklad obviňovanie a odsudzovanie bez dôkazov – je veľmi ťažké nachádzať rovnováhu.
Cielené prekrúcanie faktov v prospech jednej strany priamo zamedzuje možnosti metaforického vynorenia sa zo spleti nepriehľadných kalných vôd subjektivity, ktorá je však v konečnom dôsledku vydávaná za interpretáciu objektívnej reality. Znova a znova je preto potrebné nastoľovať zásadnú otázku dnešných dní: kedy sa budeme môcť konečne zhlboka nadýchnuť?
Foto zdroj: https://ideas.ted.com
