Násilný útok pro-trumpovských extrémistov na Kapitol predznamenal tvár budúcich kríz.
V polovičke februára 2021 môže počet mŕtvych na COVID-19 v Spojených štátoch prekonať 405 400 úmrtí, o ktoré krajina prišla počas druhej svetovej vojny. Zhruba do polovičky mája zomrie na vírus viac Američanov ako počas občianskej vojny, pri ktorej zahynulo 655 000, a pandémie španielskej chrípky z roku 1918, keď podľa odhadov zahynulo 675 000 ľudí.
Avšak katastrofu COVID-19, ktorú si do veľkej miery spôsobila Amerika sama, môže zatieniť politický vývoj krajiny, ktorý v posledných týždňoch pokračoval závratnou rýchlosťou, kde kedysi oslavovaný americký spôsob predávania moci cez volebné urny čelil útokom veľkej časti voličov, ktorá šla v tesnom závese za svojim vodcom odmietajúcim prijať výsledky prezidentských volieb.
Joe Biden bude pre tentokrát inaugurovaný, no v očiach 74 miliónov Američanov, ktorí podľahli kúzlu Donalda Trumpa, môže byť považovaný za nelegitímneho prezidenta. O budúcich volebných bojoch o moc bude môcť pokojne rozhodnúť veľké množstvo pouličných stretov, pretože USA sa uberajú cestou nešťastnej nemeckej Weimarskej republiky. Násilné útoky Trumpovho davu na Kapitol predznamenali tvár budúcich kríz.
Americká kríza sa odvíjala celé desaťročia a ochorenie COVID-19 iba urýchlilo jeho smerovanie k dramatickému záveru. Pri vysvetľovaní tejto krízy hrá rozhodujúcu rolu vývoj belošskej nadradenosti, čo je zásada, ktorú Republikánska strana úspešne zneužíva už od konca šesťdesiatych rokov prostredníctvom takzvanej „južanskej stratégie“ a podprahovej politiky (tzv. dog whistle, pozn. prekl.), ktorou sa táto strana usilovala stať zástupkyňou rasovej majority nenápadne ohrozovanej demografickým a kultúrnym rozmachom ne-belošskej Ameriky.
Ďalším prínosom pre konsolidáciu bielych voličov, ktorí sú baštou Republikánov bolo, že Demokratická strana opustila základňu belošskej pracujúcej triedy – kedysi silného piliera podporujúceho politiku New Deal, ktorú vytvoril Franklin Delano Roosevelt -, keď Demokrati „tretej cesty“ od Clintona po Obamu legitimizovali a presadzovali neoliberálne politiky.
Presunutá Amerika
Pre súčasnú a zdanlivo nezvratnú hospodársku krízu Spojených štátov bol rozhodujúcim aktérom neoliberalizmus. Neoliberálna teória kázala, že najlepší zo všetkých možných svetov pre Ameriku a všetkých ostatných by nastal vtedy, ak by sa mohol kapitál slobodne vydať za najnižšie platenou prácou, čo poskytlo ospravedlnenie pre presun výrobných kapacít a pracovných miest do Číny a na globálny Juh, a následne viedlo k rýchlej deindustrializácii, ktorá spôsobila pokles pracovných miest vo výrobe z približne 18 miliónov v roku 1979 na 12 miliónov v roku 2009.
Dávno pred krízou na Wall Street v roku 2008 boli do Číny presunuté také kľúčové americké odvetvia ako spotrebná elektronika, spotrebiče, obrábacie stroje, automobilové diely, nábytok, telekomunikačné zariadenia a mnoho ďalších, predstavujúcich gigantov kapitalistického globálneho výrobného systému.
Vďaka presunu dobre platených pracovných miest bielych golierov a miest vo výrobe sa USA stali jednou z najviac nerovných krajín na svete, čo primälo ekonóma Thomasa Pikettyho k zásadnému vyhláseniu: „Chcem zdôrazniť, že slovo „kolaps“… nie je prehnané. Dolných 50 percent príjmovej distribúcie poberalo medzi rokmi 1960 a 1980 približne 20 percent národného dôchodku; no tento podiel sa rozdelil takmer na polovicu a v rokoch 2010 – 2015 klesol na púhych 12 percent. Podiel najvyššieho centilu sa posunul opačným smerom, zo sotva 11 percent na viac ako 20 percent.“
Tu Trump zacítil príležitosť, ktorú demokratické vedenie previazané s Wall Street ignorovalo, a v roku 2016 spravil z antiglobalizácie stredobod svojej volebnej kampane. Spojením antiglobalizácie s anti-imigračnou rétorikou a podprahovým vyhláseniami proti černochom dokázal preniknúť k belošskej pracujúcej triede, ktorá už v Reaganovej ére v 80. rokoch naznačovala, že je pripravená presedlať na rasové témy.
Je iróniou, že kombinácia ideologického presvedčenia neoliberalizmu a hladu amerických korporácií po veľkých ziskoch spôsobili, že sa čínska, štátom riadená ekonomika stala takzvanou „dielňou sveta“, ktorá výrazne prispela k vytvoreniu masívnej priemyselnej základne, ktorá z Číny len za 25 rokov spravila nové centrum akumulácie globálneho kapitálu, ktoré vytláča USA a Európu. Si Ťin-ping dozerá na vývoj novej Číny a miliónom Číňanov dodáva dôveru ideológiou, kombinujúcou víziu neustáleho zvyšovania životnej úrovne s národnou hrdosťou, ktorú Čína navždy zanechala v „storočí hanby“ od polovice 1850-tych do polovice 1950-tych rokov.
Americký ideologický závrat
Aj keď z koronavírusovej krízy vyšla ideovo motivovaná čínska populácia s presvedčením, že schopnosť Číny skrotiť COVID-19 dokazuje nadradenosť čínskych autoritárskych metód riadenia, súčasného ducha americkej spoločnosti najlepšie zachytávajú nesmrteľné riadky Williama Butlera Yeatsa: ,,Tým najlepším chýba presvedčenie, zatiaľ čo tí najhorší sú plní prudkej sily.“ Americká ideológia – a americká ideológia tu je – trpí vážnou stratou dôveryhodnosti, a to aj medzi samotnými Američanmi.
Táto ideológii bola postavená na dvoch základných vierach, pričom obe boli nezvratne nalomené: takzvaný „americký sen“ a „americká výnimočnosť“.
Americký sen už dávno stratil svoj lesk, snáď okrem prisťahovalcov. Medzi ľavičiarmi sa dnes americký sen spomína iba v cynickom význame, ako stratený zlatý vek relatívnej sociálnej mobility, zničený neoliberálnymi politikami zameranými proti pracujúcim. Podľa pravičiarov americký sen odcudzili liberáli bielym prostredníctvom najrôznejších programov pozitívnej diskriminácie zameraných na rasové a etnické menšiny. Pozadím trumpovskej kontrarevolúcie v skutočnosti bolo navrátenie amerického sna, svetlej vyhliadky na spoločenský vzostup, jeho právoplatným vlastníkom – teda bielym Američanom, a to len im.
Pokiaľ ide o americký výnimočnosť, myšlienka, že Amerika je vlastnou Božou krajinou, mala dve verzie a obe už dávno stratili dôveryhodnosť medzi značným počtom Američanov.
Existuje liberálna verzia Ameriky ako „nepostrádateľnej krajiny“, ako ju nazvala bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, kde USA slúžia ako vzor pre zvyšok sveta. Má ňou byť „mäkká sila“ Ameriky, o ktorej Frances Fitzgeraldová napísala: „Myšlienka, že … poslaním Spojených štátov bolo budovať demokraciu po celom svete, sa v 50. rokoch stala konvenciou americkej politiky,“ takže „sa viac-menej predpokladalo, že demokracia, t.j. parlamentná demokracia spojená so súkromným vlastníctvom a občianskymi slobodami, je tým, čo môžu USA ponúknuť tretiemu svetu. Demokracia poskytovala nielen základňu pre odpor proti komunizmu, ale aj praktickú metódu na zabezpečenie jeho fungovania.“
Liberáli z čias studenej vojny verili, že zodpovednosťou Ameriky je v prípade potreby šíriť demokraciu silou zbraní a práve tento ambiciózny projekt, ktorý spôsobil obrovské straty na životoch a porušenie národných suverenít, viedol na začiatku vietnamskej vojny k historickému vzniku Novej ľavice v USA. Snahe o vzkriesenie tejto misionárskej demokracie, ktorá mala ospravedlniť inváziu USA do Iraku začiatkom 21. storočia, sa dostalo širokého odmietnutia doma i vo svete.
Konzervatívnu verziu americkej výnimočnosti predniesla prvýkrát bez obalu na začiatku 80. rokov Jeane Kirkpatricková, veľvyslankyňa Ronalda Reagana v OSN, ktorá uviedla, že USA sú skutočne výnimočné a jedinečné a že ich demokracia nie je na export, pretože iným krajinám chýbajú kultúrne predpoklady na jej prekvitanie, čím poskytla ospravedlnenie pre americkú podporu diktátorov, ako Ferdinand Marcos na Filipínach a Augusto Pinochet v Čile.
Keď si Donald Trump osvojil ideologické dedičstvo pravice, z toho, čo malo byť pre Spojené štáty jedinečné vyňal samotnú demokraciu. Vo svojom zlostnom prejave na celonárodnom zjazde Republikánov v auguste 2020 zameranom proti prisťahovalcom a za políciu nespomenul slovo „demokracia“ ani jedinýkrát. Z pohľadu Trumpa bol pre Ameriku jedinečný iba duch dobývania zeme a Západ bielych „rančerov a baníkov, kovbojov a šerifov, farmárov a osadníkov“, teda belošský svet vytvorený ľudmi ako „Wyatt Earp, Annie Oakley, Davy Crockett a Buffalo Bill.“ Mená televíznych postáv, ktoré Trump ako dieťa zjavne miloval, však medzi ne-belochmi ani zvyškom sveta veľmi nezarezonovali.
Ďalšia posvätná inštitúcia v ohrození
Po tom, ako Trump podnietil vzburu proti demokracii a jeho republikánska základňa vyslyšala jeho výzvu, ako to živo ilustruje útok na Kapitol, nám nasledovné štyri roky sľubujú éru neobmedzených politických sporov. A keďže sú civilní politici čoraz menej schopní prelomiť politickú patovú situáciu, je možné, že dôjde k zaniknutiu ďalšej posvätnej americkej inštitúcie: podriadeniu vojenského vedenia krajiny civilným orgánom.
Pre tých, pre ktorých je vojenská intervencia v mene „politickej stability“ nemysliteľná, zostáva iba si uvedomiť, koľko nemysliteľných vecí spravil Trump s americkými politickými tradíciami len za posledných pár mesiacov, a to za neutíchajúcej podpory svojej veľkej masovej základne. Stačí sa pozrieť do Čile, kde hrdá tradícia vojenského nezasahovania do politiky tejto krajiny skončila vojenským pučom v roku 1973, po tom, čo pravicový odpor voči zákonne zvolenému prezidentovi Salvadorovi Allendemu zastavil demokratický proces a vyústil do násilného pouličného boja vyvolaného pravicovými polovojenskými gangmi ako Patria y Libertad, ktoré sa podobajú dnešným Hrdým chlapcom, americkým nacistom a Klanu.
V posledných dňoch mnoho amerických a zahraničných komentátorov politiky USA vyjadrilo šok nad tým, že krajina, ktorá vymyslela modernú logistiku, dokázala do konca roka 2020 dostať k očkovaniu proti COVID-19 iba 4 milióny z predpokladaných 20 miliónov ľudí. Je tu však ešte viac toho „nemysliteľného“, ku ktorému pravdepodobne dôjde, keď sa krajina ponorená do hlbokých politických a ekonomických kríz začne väčšmi podobať zvyšku sveta, keď sa Američania priblížia nám obyčajným smrteľníkom.
Článok vyšiel v magazíne Foreign Policy in Focus.
Preklad PT.
Zdroj foto: Mancunion.
