Fašizmus sa vkrádal späť do európskej a severoamerickej politiky už veľa rokov predtým, ako sa toto slovo opäť presadilo v mainstreamovom diskurze ako alarmujúci opis súčasných trendov. V roku 2004 historik Enzo Traverso písal o „znepokojujúcom fenoméne“ „vzostupu fašisticky inšpirovaných politických hnutí na európskej scéne (od Francúzska po Taliansko, od Belgicka po Rakúsko). Mnohé z týchto krajne pravicových hnutí sa dostali veľmi blízko k získaniu moci, ako v nedávnych voľbách v Rakúsku a Francúzsku, alebo sa im to podarilo, ako v Taliansku. Prinášame preklad článku z portálu Open Culture.
A hoci náhly vzostup krajnej pravice bol pre mnohých v USA šokom, politickí komentátori často poukazujú na to, že narúšanie demokratických občianskych práv a slobôd je projekt trvajúci niekoľko desaťročí, ktorý sa časovo zhoduje s financializáciou ekonomiky, privatizáciou verejných statkov a služieb, vzostupom hromadného sledovania a mimoriadnymi vojnovými právomocami, ktoré si osvojila výkonná moc po 11. septembri a nikdy sa nevzdala, čím sa vytvoril trvalý výnimočný stav a oslabila sa kontrola prezidentskej moci.
Nehovoriac o autokratických režimoch tureckého Recepa Tayyipa Erdoğana a ruského Vladimíra Putina, ktoré sú nielen geopoliticky, ale aj filozoficky prepojené s inými antidemokratickými hnutiami na Západe, čo je téma, ktorá sa do médií dostáva oveľa menej, ako si zaslúži. Keď príde na analýzu filozofických základov neofašizmu, často sa v nej zameriava na ruského akademika Alexandra Dugina, „ktorý už bol nazývaný,“ poznamenáva Conor Lynch zo Salonu, „všetkým možným od ‚Putinovho mozgu‘ po ‚Putinovho Rasputina‘“ (Bloomberg nazýva Dugina „Rusom, ktorý spája Putina, Erdogana a Trumpa.)
Duginova fúzia heideggerovského postmodernizmu a apokalyptického mysticizmu hrá významnú úlohu v ideológii globalizovanej krajnej pravice. Historik z Yale Timothy Snyder, ktorý veľa písal o sovietskom Rusku a nacistickom Nemecku, však poukazuje na skoršieho ruského mysliteľa, ktorý má podľa neho značný vplyv na ideológiu Vladimíra Putina, fašistického filozofa Ivana Iljina.
Anton Barbashin a Hannah Thoburnová nazvali Iljina v profile Foreign Affairs „Putinovým filozofom“. Iljin bol „publicista, konšpiračný teoretik a ruský nacionalista v jadre s fašistickými sklonmi“. David Brooks identifikoval Iljina ako jedného z tria nacionalistických filozofov, ktorých Putin cituje a odporúča. Snyder definuje Iljinovu filozofiu ako explicitne „ruský kresťanský fašizmus“, pričom v New York Review of Books opisuje plodnú spisbu ruského mysliteľa pred a po ruskej revolúcii ako zmes nemeckého idealizmu, psychoanalýzy, talianskeho fašizmu a kresťanstva.
Stručne povedané, Iljinove teoretické práce tvrdili, že „svet bol skazený; potreboval vykúpenie od národa schopného totálnej politiky; tým národom bolo nepoškvrnené Rusko.“ Ako píše Snyder vo svojej najnovšej knihe Cesta k neslobode: Rusko, Európa, Amerika, Iljinov a Putinov ruský nacionalizmus má paradoxne globálnu príťažlivosť medzi širokým zástupom krajne pravicových politických strán a hnutí na Západe. „To, čo majú tieto spôsoby myslenia spoločné,“ píšu The Economist vo svojej recenzii na Snyderovu knihu, „je kvázi-mystická viera v osud národov a vládcov, ktorá prehliada potrebu dodržiavať zákony alebo postupy alebo potýkať sa s fyzickou realitou.“
Snyder sumarizuje Iljinove myšlienky vo videu série Big Think, kde objasňuje, ako jeho myšlienky oslovujú krajne pravicové hnutia naprieč národnými hranicami. Iljin je „pravdepodobne najdôležitejším príkladom toho, ako možno staré myšlienky“ – fašizmus 20., 30. a 40. rokov – „vrátiť späť do 21. storočia a postmoderného prostredia“. Snyder hovorí, že tieto myšlienky možno zhrnúť do troch téz, pričom prvá z nich súvisí s konzervatívnou reifikáciou (stelesnením) sociálnych hierarchií. „Sociálny pokrok nebol možný, pretože politický systém, spoločenský systém, je ako telo… v tomto tele máte miesto. Sloboda znamená poznať svoje miesto.“
„Druhá myšlienka,“ hovorí Snyder, sa týka hlasovania ako ratifikácie, a nie voľby vodcu. „Demokracia je rituál… Hlasujeme len preto, aby sme potvrdili našu spoločnú podporu nášmu lídrovi. Líder nie je legitimovaný našimi hlasmi ani vybraný našimi hlasmi.“ Vodca sa namiesto toho vynorí „z nejakého iného miesta… Vo fašizme je vodcom nejaký hrdina, ktorý vychádza z mýtu. Tretia myšlienka by mohla americkým čitateľom okamžite pripomenúť odmietnutie „komunity postavenej na realite“ Karlom Roveom, mrazivú predzvesť reality dnešnej politiky odtrhnutej od faktov.
Iljin si myslel, že „skutočný svet nie je dôležitý. Nie je skutočný.“ V novej formulácii gnostickej teológie veril, že „Boh stvoril svet, ale to bola chyba. Svet bol akýmsi prerušeným procesom,“ pretože mu chýba súdržnosť a jednota. Svet pozorovateľných faktov bol pre neho „strašný… Tieto fakty sú nechutné a nemajú žiadnu hodnotu.“ Tieto tri myšlienky, tvrdí Snyder, podporujú Putinovu vládu. Ako uzatvára svoju eseji v New York Review of Books, definujú aj americký politický život za Trumpa.
Iljin „urobil z bezprávia cnosť takú čistú, až je nepozorovateľná,“ píše Snyder, „a takú absolútnu, že vyžaduje zničenie Západu. Nahovára nám, že nepevná mužskosť generuje nepriateľov, že zvrátené kresťanstvo odmieta Ježiša, že ekonomická nerovnosť napodobňuje nevinnosť a ako fašistické myšlienky prúdia do postmoderny. To už nie je len ruská filozofia. Teraz je to podoba amerického života.“ Dá sa namietať, že domácich zdrojov amerického autoritárstva a nerovnosti je viac než dosť. Ale Snyder uvádza presvedčivé argumenty o nepriamom a zradnom vplyve temného ruského mysliteľa.
Zdroj foto: PONARS Eurasia.
