Immanuel Kant hovoril v súvislosti so slobodou o zaujímavom paradoxe. Napriek tomu, že naše správanie je neustále vystavené rozličným vplyvom, ktoré nás oberajú o slobodné rozhodnutie, sme plne zodpovední za naše skutky a nejestvuje výhovorka, ktorá by ich pred nami ospravedlňovala. Rovnako tak môžeme vidieť postup ruského prezidenta Vladimira Putina: napriek tlaku USA rozširovať NATO je plne zodpovedný za vyslanie jednotiek do Donecka a Luhanska a za zaútočenie na Ukrajinu.
Už vyslanie vojsk do susednej krajiny je narušením mierového procesu a Minských dohôd, usilujúcich o urovnanie malej občianskej vojny vo východnej časti krajiny. A robenie si nárokov na jej územie bezohľadným vyjadrením imperiálnych ambícií. Sám Putin tak z Ruska v očiach mnohých Európanov spravil nepriateľa, za ktorého ho považovala Severoatlantická aliancia.
Spolu s politológom Harvadovej univerzity Stephenom Waltom možno predpokladať, že ak by bola politika USA za posledné desaťročia iná, boli by menej pravdepodobné aj súčasné kroky Ruska. Podľa renomovaného odborníka a zástancu tzv. realistickej línie v medzinárodných vzťahoch Johna Mearsheimera je očividné, že za krízu na Ukrajine sú zodpovedné Spojené štáty americké. Považuje preto za absurdné, ak médiá túto skutočnosť zahmlievajú alebo ignorujú.
O tvrdení, že za celú situáciu môže iba Putin panuje takmer úplný konsenzus, ktorý nedovoľuje premýšľať a ponecháva jeho šíriteľov na vlne pohodlnosti a v neuvedomení, že všetko sa tým iba zhoršuje.
Ako píše Walt, prirovnávanie Putina k bojuchtivému despotovi (s ktorými USA v dejinách mnohokrát nemali problém), pokúšajúcemu sa oživiť Sovietsky zväz, opomína skutočnosť, že na Ukrajine ide skôr o komplikovaný stret záujmov štátov vyzbrojených jadrovými zbraňami. Otrepaná analógia Mníchova, že nepriateľovi sa nemá ustupovať, vytvára v tomto prípade dojem akoby šlo o genocídneho maniaka, ktorého cieľom je ovládnuť Európu ako Hitler. S čiernobielym, moralizujúcim prístupom neakceptujúcim nič menej ako úplnú kapituláciu druhej strany sa ďaleko nedostaneme.
Ak si USA nestanovia realistické ciele, môžu sa opäť nepríjemne popáliť a Európania na to môžu trpko doplatiť. Od 90. rokov mali Spojené štáty velikášske ambície, ktoré nevyšli podľa ich predstáv: nepodarilo sa im vytvoriť liberálny poriadok na celom svete; z Číny sa nestal ich spoluhráč, ktorý by prijal západné hodnoty; nedošlo k rýchlej transformácii Iraku a Afganistanu na stabilné liberálne demokracie; nedonútili Severnú Kóreu a Irán zanechať svoje jadrové programy; a nerozšírili NATO bez nepriateľskej odozvy Moskvy a Pekingu.
Napriek týmto zlyhaniam sa USA nevzdávajú svojej globálnej misie diktovať celému svetu svoje politické plány. Ak sa im to nepodarilo po konci studenej vojny, v časoch unipolárneho sveta, keď boli dominantnou silou v medzinárodnom vzťahoch, o čo pravdepodobnejšie to je v časoch multipolárneho sveta? Ak musia čeliť Číne a jednej z najsilnejších armád sveta v Tichomorí, nemôžu zároveň kryť Európu.
Dnes je zrejmé, že Rusko je ochotné použiť na dosiahnutie svojho cieľa, ktorým je nevstúpenie Ukrajiny do NATO, silu. Cena, ktorú si tento postup vyžiada bude nielen pre štátnych predstaviteľov, ale tiež obyčajných ľudí vysoká a krutá. Ruský akciový trh padol a rubeľ klesol na bezprecedentné hodnoty. Otázkou je, aký zmysel má zapojenie sa USA do vyhrocovania napätia na Ukrajine, ak uviedli, že na konflikte nebudú priamo vojensky participovať? Je to vyprovokovanie Ruska a jeho oslabenie spolu s Európou ako globálnych hráčov?
Tak či onak, záujmom európskej verejnosti by malo byť principiálne zavrhnutie použitia vojenskej sily, a tiež odmietnutie ospravedlňovania zločinov jednej strany zločinmi tej druhej. No, v prvom rade obrana práva vyjadrovať sa k politickým udalostiam bez strachu alebo obvinení z neloajálnosti či zradcovstva. Pretože to, čo nás robí Európanmi je mať slovo v tom, čo sa deje vôkol nás.
Zdroj foto: Wikimedia.
