Búrlivý militarizmus po 11. septembri netoleroval nesúhlas. Podobný šovinistický zápal dnes trvá na tom, že kritika západnej zahraničnej politiky a výzvy na diplomaciu sa rovnajú zrade. Prinášame preklad článku z amerického magazínu Jacobin.
Vždy, keď vojna alebo geopolitické napätie podnietia šovinistický zápal, určité skupiny sa zakaždým snažia vytesniť nesúhlas, sploštiť nuansy a historický kontext do jednoduchého čiernobieleho príbehu a využiť túto chvíľu na vyrovnanie si účtov a napredovanie svojej kariéry.
Naposledy sme to na Západe zažili pred niečo vyše dvadsiatimi rokmi, keď rozhorčenie nad zverstvom z 11. septembra rýchlo viedlo k militaristickej klíme, v ktorej dostali priestor len tie najextrémnejšie a najbezohľadnejšie vojenské reakcie. Najšťastnejší z tých, ktorí namietali, alebo ktorí radili zachovať pokoj, opatrnosť a mierové riešenia, boli zosmiešňovaní a ignorovaní. Tí menej šťastní boli nazývaní zradcami a stúpencami teroristov, dokonca aj samotnými teroristami, a obvinení z nelojálnosti a ubližovania krajine, keďže prezident varoval, že ste buď „s nami, alebo ste s teroristami“.
Tí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom odchýlili od schválenej línie – vrátane tých, ktorí sa pýtali na motívy teroristov a ich podporovateľov – boli obvinení z „racionalizácie podpory týchto nenávistných fanatikov“, zo šírenia ich propagandy, z toho, že „robia ústupky“ a boli napádaní, cenzurovaní, dokonca vyhadzovaní z práce. Pravicoví publicisti jasali, že „s časťou ľavice, ktorá je proti [vojenskej akcii], sa bude zaobchádzať podľa princípu America First počas poslednej vojny“.
Výsledkom bol príval katastrof a hlúpych politických rozhodnutí, ktoré začali všetci rozumní ľudia ľutovať. V zámorí bol americký majetok v hodnote 8 biliónov dolárov naliaty do „vojny proti terorizmu“, ktorá zničila dve krajiny, z ktorých jedna nemala s útokom žiaden súvis, a zabila takmer milión ľudí na celom svete (vrátane viac ako sedemkrát viac Američanov ako zomrelo 11. septembra), pričom z domovov vysídlili 38 miliónov ďalších ľudí. Americká vláda vytvorila celosvetový systém mučiacich väzníc, ktorých väzňami boli aj nevinní ľudia, ktorých omylom uniesli, a začala traumatizovať celú spoločnosť vražednými dronmi a tajnými čatami smrti, ktoré bez varovania vyhladzovali celé rodiny a dediny. Po desaťročiach sa toto všetko začalo takmer všeobecne považovať za strašnú, hanebnú chybu.
O dvadsať rokov neskôr sme svedkami veľmi podobného sledu udalostí, ktoré môžu mať ešte desivejšie následky.
Počiatky vzniku kritiky rozširovania NATO
História napätých vzťahov medzi Západom a Ruskom v súvislosti s Ukrajinou je dlhá a komplikovaná, s mnohými prekrývajúcimi sa a navzájom si odporujúcimi si analýzami. Rozumní ľudia môžu nesúhlasiť s riešeniami, ako sú tie, ktoré navrhli skupiny typu Stop the War.
Ale jednoducho ich zavrhnúť ako klamstvá a propagandu zradcov Západu, Putinových obhájcov a nebezpečných marginálnych postáv tajne spojených s Kremľom je falošné až do tej miery, že majú ráz orwellovčiny. Ide o mainstreamové argumenty, ktoré už roky prinášajú súčasní a bývalí americkí diplomati a zahraničnopolitickí intelektuáli naprieč politickým spektrom spolu s osobnosťami z radov západného establishmentu.
Pozrite si nedávne komentáre kritického ruského sociológa Grega Yudina, ktorý bol nedávno zatknutý a brutálne napadnutý na protivojnovom proteste v Moskve a ktorý len deň pred začiatkom invázie varoval, že „NATO istotne je potenciálnym vojenským protivníkom Ruska“, že „nie je mierovým a nevinným spolkom“ a jeho rozšírenie je „nepriateľskou činom voči Rusku“, ktorému by sa „každá zodpovedná ruská vláda mala snažiť zabrániť“.
Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko varoval, že je „čoraz jasnejšie, že nástupca Putina, nech by bol akokoľvek progresívny alebo demokratický, by stále považoval členstvo Ukrajiny v NATO za hrozbu“, a že medzi riešenia vtedajšej narastajúcej krízy patrí, okrem iného, „obnovenie štatútu neangažovanosti Ukrajiny“ a zrušenie dodatku z roku 2019, ktorý zakotvil cieľ „euroatlantickej integrácie“ do ústavy krajiny.
Dalo by sa pokračovať ďalej a ďalej: Katrina vanden Heuvel vo Washington Post píše, že „NATO dnes vo veľkej miere funguje preto, aby zvládalo riziká, ktoré vytvorilo svojou existenciou“; Jeffrey Sachs vo Financial Times nalieha na Washington, aby „pristúpil na kompromis s NATO na záchranu Ukrajiny“; alebo ukrajinský expert z Kings College Anatol Lieven zdôraznil tú istú históriu a opakovane požadoval riešenia, ako je neutrálna Ukrajina a moratórium na jej vstup do aliancie, najprv na odvrátenie tejto vojny a teraz na jej ukončenie.
Keď Lieven v januári tohto roku zvolal stretnutie bývalých amerických a britských veľvyslancov a expertov, ich konsenzus bol, že „ruská vláda ešte nerozhodla o vojne“ a že Washington „bude musieť zájsť oveľa ďalej“, než sú jeho počiatočné reakcie na prvú ponuku Moskvy na rokovania.
Tu ani nehovoríme o mnohých a mnohých predstaviteľoch amerického establišmentu, ktorí desaťročia varovali, že rozšírenie NATO nakoniec vyvolá presne to, pred čím sa malo chrániť.
Prvým z nich je George Kennan, všeobecne považovaný za otca zadržiavacej politiky studenej vojny, ktorý v roku 1997 prezieravo varoval, že rozširovanie NATO na východ by „podnietilo nacionalistické, protizápadné a militaristické tendencie medzi ruskou verejnou mienkou“, „malo nepriaznivý vplyv na rozvoj ruskej demokracie“ a „pohnalo ruskú zahraničnú politiku smerom, ktorý sa nám rozhodne nepáči“.
Alebo osemnásť bývalých diplomatov, ktorí varovali pred touto politikou, riskovalo „výrazné zhoršenie nestability, ktorá teraz existuje v oblasti, ktorá leží medzi Nemeckom a Ruskom, a presvedčenie väčšiny Rusov, že Spojené štáty a Západ sa ich pokúšajú izolovať, obkľúčiť a podriadiť si ich.“
Alebo päťdesiat prominentných expertov na zahraničnú politiku, vrátane vojenských dôstojníkov, diplomatov a bývalých senátorov vo výslužbe, ktorí podpísali list označujúci rozširovanie NATO za „politickú chybu historických rozmerov“, „proti ktorej bolo celé politické spektrum“ a ktoré by „posilnilo nedemokratickú opozíciu, podrazilo tých, ktorí uprednostňujú reformy a spoluprácu so Západom, [a] prinútilo Rusov spochybniť celkovú politickú situáciu po studenej vojne.“
Alebo Bidenov súčasný riaditeľ CIA William Burns, ktorý z Moskvy v roku 1995 napísal, že „nepriateľský postoj voči počiatočnému rozšíreniu NATO je tu takmer úplne rozšírený naprieč domácim politickým spektrom“ a že tento krok bol „prinajlepšom predčasný a prinajhoršom zbytočne provokatívny“. O trinásť rokov neskôr Burns informoval Bushovu administratívu, že „vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen Putina) tou najhrubšou zo všetkých červených čiar“ a že „za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi ešte nenarazil na nikoho, kto by považoval Ukrajinu v NATO za niečo iné ako otvorené narušenie ruských záujmov.“ Len pred dvoma rokmi Burns písal o tom, ako sa „Rusi dusili vo svojej krivde a pocite znevýhodnenia“ a ako sa „pomaly hromadili teórie o nechutnom podraze“.
Alebo americké spravodajské služby, ktoré sa podľa bývalej spravodajskej analytičky Fiony Hillovej (dnes ruskej expertky z Brookings Institution) postavili v roku 2008 proti myšlienke ponúknuť členstvo Ukrajine a Gruzínsku, len aby ich prekričal Bush – teraz to vidí väčšina expertov na zahraničnú politiku ako kľúčový bod obratu v americko-ruských vzťahoch po studenej vojne a Putinovom vzťahu s Washingtonom.
Alebo ďalšie početné hlasy establishmentu, od Toma Friedmana a Henryho Kissingera po Zbigniewa Brzezinského a Daniela Patricka Moynihana, ktorí v tom čase túto politiku kritizovali podobne.
Vo vojnovom zápale nám zrazu hovoria, aby sme verili, že toto všetko sú len hlúpe a zradné ospravedlnenia Putinových pochlebovačov a okrajových extrémistov, ktoré boli vymyslené presne na ospravedlnenie invázie Moskvy a dokonca posilnenie Ruska. Rýchlosť, s akou tieto myšlienky na Západe prešli od konvenčného hlavného prúdu k vlastizradným klamstvám a propagande, bola šokujúca.
Vysvetľovanie príčin vojny neznamená jej ospravedlňovanie
Rovnako dôležité je, že ak nerozumieme tomu, ako západná politika pomohla k tomuto konfliktu, a nepracujeme na tom, aby sme sa v budúcnosti odklonili od podobných chýb, konfliktu a vojne sa nikdy nevyhneme. Ako poukazovali vyššie uvedené mená, odpor v Rusku proti rozširovaniu NATO ďaleko presahuje samotnú postavu Putina. Ak napokon odíde od moci a západní tvorcovia politiky budú pokračovať v tejto politike – presvedčení politickými a mediálnymi osobnosťami, ktoré nás teraz uisťujú, že NATO nemá nič spoločné s tým, čo sa deje, a toto všetko je len výsledkom megalománie jedného človeka – pravdepodobne zistíme, že vedenie, ktoré ho nahradí, nie je o nič menej proti tomu, čo on, čo vytvára podmienky pre trvalý konflikt.
Možno nesúhlasíte s touto analýzou alebo možnými riešeniami na ukončenie tejto vojny. Máte na to plné právo. Ale delegitimizovať to všetko ohováraním a odsudzovaním ľudí, ba dokonca tvrdiť, že to hraničí so zločinom, je poburujúci a šokujúci postoj, riskujúci zopakovanie niektorých z najhanebnejších epizód dejín, ako je katastrofálne vojnové šialenstvo po 11. septembri, mccarthyovské hony na čarodejnice z 50. rokov a represie a zneužívania Červenej hrozby z 20. rokov 20. storočia a 1. svetovej vojny.
Snaha vysvetliť rolu západnej zahraničnej politiky pri podnecovaní džihádistického terorizmu neospravedlňuje ani nelegitimizuje zverstvo spáchané 11. septembra. Pochopenie toho, ako Versaillská zmluva dopomohla k druhej svetovej vojne, neospravedlňuje ani nelegitimizuje Hitlerove invázie, ktoré spustili túto vojnu. Pred dvoma týždňami to boli veci, ktoré boli zrejmé. Dnes sú už podľa všetkého vlastizradné.
(krátené)
Zdroj foto: NATO, Flickr.
