Invázia Vladimíra Putina na Ukrajinu je zjavne založená na reakčných zámienkach. Ľavica nemá nič spoločné s jeho agendou – a nemala by sa ospravedlňovať za to, že je proti vojenskej reakcii USA. Prekladáme text z magazínu Jacobin.
Ruská invázia na Ukrajinu je odporná. Vladimir Putin minulý pondelok tvrdil, že „kyjevský režim“ odmietol akékoľvek riešenie konfliktu na Donbase okrem „vojenských prostriedkov“. Ruský prezident teraz tvrdí, že to vyrieši oveľa väčším krviprelievaním, ktoré sa už šíri za hranice regiónu Donbas a riskuje širší požiar.
Putinovo otvorené pohŕdanie ukrajinskou nezávislosťou vyjadruje reakčnú civilizačnú politiku, ako ju vyjadril vo svojom článku, ktorý obrusuje stredoveké mýty o dôvodoch na zabíjanie a mrzačenie v súčasnosti. Pravda, raz slávne tvrdil, že pád ZSSR bol „najväčšou geopolitickou katastrofou minulého storočia“. Nebolo však náhodou, že uplynulý týždeň spravil z Lenina „architekta“ Ukrajiny, ktorý rozvrátil starší, a teda akýmsi spôsobom autentickejší cársky imperiálny poriadok.
Putinova vláda nadobudla svoju legitimitu na základe postsovietskeho napätia v Rusku. Krédo jeho vlády o militarizovanej stabilite si získalo podporu získalo v atmosfére skutočného ľudového zúfalstva nasledujúceho po deštrukcii spoločenského poriadku spred roka 1991; séria konfliktov na hraniciach zase zradikalizovala jeho nacionalistický revanšizmus. Ale jeho minulotýždňové naliehanie, že „naozaj dekomunizuje“ Ukrajinu jej demontážou, ukázalo jeho nenávisť aj voči tej najformálnejšej sovietskej rétorike „bratstva medzi národmi“.
Putina neprinútila k invázii západná hrozba ani malá, no militantná, krajne pravicová menšina na Ukrajine. Malo by sa však jasne uznať, že kroky Západu mu vydláždili cestu. Nie je to len preto, že rozšírenie NATO po roku 1991 obkľúčilo Rusko alebo umožnilo jeho militaristom tvrdiť, že územia zdevastované počas druhej svetovej vojny sú opäť ohrozené. Putinovo tvrdenie, že sa zastáva menšín na Donbase, čerpá viac z dnes už dobre opotrebovanej príručky „humanitárnej“ intervencie.
Všimnúť si, že tí, ktorí zničili Irak, Líbyu a Juhosláviu, ho nemôžu odsúdiť, nie je prejavom „whataboutizmu“. Ľudia ako Blair, Clinton, Trump a Putin boli často na jednej strane, a to prostredníctvom materiálnej spolupráce vo vojne proti terorizmu a pri spoločnom podkopávaní medzinárodného práva, o ktorom všetci tvrdia, že ho dodržiavajú. Washington sa opakovane spájal s despotami, začal ich považovať za nespoľahlivých, potom proti nim spustil vojenské ofenzívy, ktoré uspeli iba v šírení chaosu. Ľavica má všetku povinnosť pamätať si na tieto katastrofy – a zabrániť tomu, aby sa opakovali v súčasnosti.
Táto vojna má aj širšie dopady na domácu politiku vrátane Ruska, kde malá organizovaná protivojnová ľavica čelí mocnému bezpečnostnému štátnemu aparátu. Zďaleka nie je jasné, či sa väčšinu Rusov skutočne podarilo zmobilizovať na podporu vojny: prieskumy verejnej mienky ako Levada Center naznačujú, že existuje oveľa menšia jednomyseľná podpora uznania donbaských separatistických republík (bez ohľadu na plnú inváziu na Ukrajinu), ako tomu bolo predtým s anexiou Krymu v roku 2014. Otvorený občiansky odpor však bude čeliť ostrým zásahom.
Ak konflikt zostane obmedzený na svoj súčasný rozsah, jeho hlavnými obeťami budú civilisti na Ukrajine na oboch stranách napadnutej hranice v Donbase. Je ťažké predpovedať, ako by mohla reagovať vláda Volodymyra Zelenského, vzhľadom na tlak zo strany domácich nacionalistických síl, obrovskú nerovnováhu síl a jeho spoliehanie sa na pomoc Západu. Jeho výzva ruskému obyvateľstvo v jazyku, ktorý zdieľajú s toľkými ľuďmi z jeho rodného kraja, bola istotne obdivuhodná.
Čo sa týka Spojených štátov a Spojeného kráľovstva, aj keď nepošlú vojakov do východnej Európy, môžeme očakávať vojnovú atmosféru, ktorá možno bude odzrkadľovať tú, ktorá nasledovala po 11. septembri, s osočovaním údajných „Putinových poskokov“ a tvrdými zásahmi do médií skutočne alebo len domnelo spájaných s Moskvou. Kľúčovým zameraním ľavicovej politiky bude odpor proti už aj tak zasahujúcej kontrole verejného diskurzu zo strany gigantov sociálnych médií a štátneho mccarthizmu. Ďalším bude brániť právo utečencov pred vojnou – a jej pravdepodobným dopadom na globálne dodávky potravín – usadiť sa v Európe.
V posledných týždňoch bola mediálno-politická rétorika v západných krajinách výrazne zameraná na delegitimizáciu ľavice a protivojnových síl na domácej pôde. Aj to poukazuje na jej neakčnosť a nemohúcnosť vzhľadom na udalosti na Ukrajine. Liberálni komentátori často hovoria o Putinových lokajoch medzi európskou krajnej ľavicou a krajnou pravici; no žiadne socialistické strany nie sú financované ruskými bankármi a oligarchami na spôsob britských konzervatívcov, strany Rassemblement National Marine Le Penovej alebo talianskej Lega. Putinovo nevyspytateľné správanie ich určite priviedlo do rozpakov; socialisti ho nikdy neobdivovali.
Dokonca aj v porovnaní s obdobím studenej vojny je ľavica vo väčšine krajín oveľa menej politicky a organizačne pripravená na riešenie súčasnej krízy, nieto aby konala efektívne pre jej zastavenie. Ale môžeme sa spoľahnúť aspoň na určité základné princípy: neústupné odmietanie použitia vojenskej sily; odmietnutie ospravedlňovať jednu časť generálov vyratúvaním zločinov druhej časti; a predovšetkým obrana nášho práva vyjadrovať sa bez strachu alebo obvinenia z nelojálnosti.
Zdroj foto: Flickr.
