Zábery utrpenia a katastrof, ale aj veľkej radosti, že človek prežil a môže pokračovať ďalej. Niekomu môže pohľad na takéto zábery spôsobovať až duševnú nevoľnosť, iní ľudia sa zamyslia, avšak bezo zmeny pokračujú vo svojom živote a niekomu takéto zábery zmenia život, podnietia chuť urobiť niečo pre to, aby bol svet lepším miestom. Renomovaný slovenský dokumentarista Andrej Bán nám ponúka takéto zábery už viac ako štvrťstoročie. Čo je na týchto fotografiách také výnimočné a dá sa im pripisovať skôr humanitárna alebo umelecká hodnota, či oboje?
Najstaršia dochovaná fotografia pochádza z roku 1826, ale v tom období ešte nemala fotografia umelecké ambície. Jej hlavnou úlohou bolo čo najvernejšie reprodukovať skutočnosť. Od tej doby prešlo takmer 200 rokov a fotografia sa zmenila. Stále dokáže prekonávať diaľku aj čas, avšak v súčasnosti nám prináša aj umelecké zážitky. Odvetvie reportážnej fotografie, kde je snímka až nepríjemne konkrétna a presvedčivá a ponúka definitívnu variantu zobrazovanej skutočnosti, je práve to jej hlavnou úlohou – zachytávať a dokumentovať správy alebo výpovede o súčasnom svete. Takáto fotografia sa potom môže stať odkazom pre budúce generácie. Za určitých okolností sa môže stať dokonca symbolom a to je to, o čo sa väčšina, najmä reportážnych fotografov, snaží.
Reportážna fotografia je väčšinou krátkodobá záležitosť – zachytáva nejakú udalosť, nenaaranžovanú, takú ako sa udiala. Pre množstvo reportážnych fotografov je to však dlhodobá záležitosť – nie jedna fotografia, ale celý život zasvätený zachytávaniu neblahej reality tohto sveta. Často sa vracajú na rovnaké miesta a ruka v ruke s tým ide aj humanitárny aspekt tejto práce – títo fotografi sú na miestach, kde ľudia potrebujú pomoc, sú v ohrození alebo vo vyhnanstve a oni s nimi trávia čas, spoznávajú a zachytávajú ich život. Tak ako je, nie len tie najvyhrotenejšie situácie, ale aj to, čo nasleduje.
Jedným z takýchto dokumentaristov je aj Andrej Bán, držiteľ Krištáľového krídla v kategórii publicistika a literatúra za rok 2004 a zakladateľ organizácie Človek v ohrození. No v prvom rade je to fotograf, reportér časopisu .týždeň a pozorovateľ. Osamelý túlavý pozorovateľ, ktorý pozoruje ukrutnú realitu miest, postihnutých etnickými alebo náboženskými konfliktami, vojnami či prírodnými katastrofami. Štvrťstoročie (1991 – 2016) v 25 krajinách sveta zachytené na fotografiách. Od Afganistanu a Pakistanu, cez Gruzínsko, Haiti, Irán, či Kosovo, až po Macedónsko, Náhorný Karabach, pásmo Gazy, Peru, Slovensko, Srbsko, Srí Lanku a Ukrajinu. Podľa jeho slov sa prežitá skúsenosť nedá tlmočiť a ak áno, tak len jej fragment. Takýmto fragmentom sú aj jeho fotografie.
V roku 2016 mu vo vydavateľstve Slovart vyšla kniha Na juh od raja (v slovenskej jazykovej verzii) / South of Eden (v anglickej jazykovej verzii) a 26. januára 2017 otvoril výstavu STOPY | TRACES v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Výstava potrvá do 19. februára 2017 a môžete na nej vidieť približne tretinu fotografií z jeho knihy.
Čím je tento projekt výnimočný? Bol nominovaný na cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2016, avšak Andrej Bán to nerobí kvôli cenám. Podľa jeho slov je to, aspoň na Slovensku, výnimočný projekt hĺbkou a šírkou záberu. Viac o výnimočnosti a myšlienke tohto projektu hovorí kurátor, ktorým je Chris Steele-Perkins z Magnum Photos: „Je to nielen zbierka fotografií, ale lexikón rozptýlených rohov, tieňov, mreží či telesných častí, ktoré opisujú svet nepravidelnej geometrie a temnej predtuchy života na pokraji smútku zo straty a utrpenia. Je to svet síce rozštiepený, ale nezbavený nádeje, nerozbitý úplne“. Preto ani kniha ani výstava nemá byť iba o hrôze a ľudskom utrpení, ale najmä o nádeji, viere v schopnosti bežných ľudí. Schopnosti prežiť, vyrovnať sa so svojím osudom a ísť ďalej aj napriek všetkým prekážkam.
Podobného názoru je aj Lena Jakubčáková z Technickej univerzity v Košiciach, ktorá košickú výstavu otvárala. V úvodnej reči poukázala okrem iného aj na výtvarnú stránku týchto fotografií, resp. na umeleckú stránku celého projektu. Vyzdvihuje autorský rukopis Andreja Bána a to, že jeho diela sú nielen fotografickým umením, ale vďaka sprievodným textom aj presahom do umenia literárneho.
Fotografie v knihe aj na výstave sú čiernobiele. Sú tak nielen dramatickejšie, ale najmä sa pri nich človek nesústredí na farby, ale na obsah. Ten je dôležitý, snáď najdôležitejší. Podľa kurátora sú dôležité aj slová, ktoré dodávajú fotografiám hlbší kontext. Zatiaľ čo fotografie sú otázkami, slová sú odpoveďami. Nie každý dokáže správne položiť otázku a zodpovedať na ňu – Andrej Bán to dokáže až výnimočne dobre. Tak na seba preberajú jeho fotografie novú úlohu – kladú otázky o väčších témach ľudskej existencie. A pútavé reportážne texty ponúkajú odpovede, alebo aspoň náznaky odpovedí, veď každý človek si musí dielo zodpovedať sám v sebe. Slová dokážu dodávať fotografiám nový rozmer a práve preto sú tieto umelecké diela také hlboké. Vďaka sprievodným textom je nám výjav bližší, aspoň čiastočne. Slová vysvetľujú fotografiu, avšak nie príčiny. Tie sa nám možno nevysvetlia nikdy.
Pri pohľade na tieto fotografie sa vynára otázka: čo cíti Andrej Bán, keď stláča spúšť? „Zmes pocitov. Často stres, radosť, zvedavosť… niekedy aj obavy či strach. Prechodom na digitál sa mnoho v prístupe zmenilo. Kedysi mal film 36 obrázkov a museli ste „cvakať“ premyselnejšie a úspornejšie. Na kartu sa toho zmestí veľa, je recyklovateľná, čo umožňuje cvakať „bezhlavo“. Našťastie, éra analógu je mi bližšia a pri práci používam rozum aj intuíciu. Usilujem sa mať svoj rukopis, a tiež rešpektovať ľudskú dôstojnosť aj v ťažkých témach vojen či zemetrasení.“
Fotografia zachytáva to, na čo zabúdame a nechceme zabúdať. Avšak reportážna fotografia často zachytáva udalosti a okamihy, na ktoré by sme radšej zabudli. Zachytáva čas, ktorý napĺňa ľudské osudy, zastavuje ho. Pri niektorých fotografiách v knihe alebo na výstave sa môžeme sami seba pýtať, či takéto dejiny majú vôbec zmysel. Dejiny utrpenia a neľudskosti. Fotografie nám síce odpoveď neponúknu, avšak ponúkajú nám obraz týchto dejín, pretože v dnešnej dobe je potrebné reflektovať dôležité a pálčivé témy aj inak, ako vo večerných správach. Takáto reportážna fotografia je toho dôkazom. Ponúka iný pohľad na veci, bez komerčného podfarbenia. Je jasná a úderná, plná emócií. Je umením, ktoré sa hodí do výstavných priestorov. Je to kniha plná fotografií s množstvom textov, ktorú budete mať doma a budete si ju čítať. Čítať a premýšľať, uvažovať nad vecami. Nad tým, aké máte šťastie, že žijete na mieste, kde sa nemusíte báť mín alebo revolty. Takéto fotografie môžu človeka posunúť. V zmýšľaní, no aj v konaní. Reportážna fotografia je humanitárna pomoc. Jedna fotografia môže pohnúť viacerými ľuďmi a zachrániť ešte viac iných. Samotný autor týchto výnimočných fotografií hovorí, že „svet vďaka fotografiám nie je lepšie miesto na život, ale aspoň vieme aký bol a aký je“. Nikdy nepochopíme úplne utrpenie iných ľudí, v iných životných situáciách, pokiaľ sme sa v nich neocitli, no takéto fotografie nám ich môžu priblížiť. Dávajú nám otázky, dávajú nám čiastočné odpovede. Ale dávajú nám aj možnosť odpovedať si na tieto nevyslovené otázky vo vlastnej duši a hlavne, môžu nás podnietiť k činnosti. K činnosti, ktorá možno niekomu inému zachráni život.
Na výstave STOPY | TRACES v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach máte možnosť presvedčiť sa o sile výpovedí čiernobielych reportážnych fotografií do 19. februára 2017. Alebo si môžete zakúpiť knihu. Verím, že sila jej obsahu nedovolí nikomu, aby ju po prečítaní založil na policu a nechal zapadnúť prachom. Pretože ľudskosť nikdy nesmie zapadnúť prachom.
Foto: Ilustračné. Autor: Tibor Czitó.
