Ministrovi zahraničných vecí sýrskeho kantónu Kobane Omerovi Musovi zazvonil predpoludním 15. septembra 2014 telefón s dobrou správou. Predstavitelia OSN zabezpečili možnosť priechodu 40 tisícov severosýrčanov na úteku cez mesto Kobane do Turecka.
Komplikácia na seba nenechala dlho čakať. O niekoľko hodín ISIS završuje svoj niekoľko dní trvajúci útok na toto strategické severosýrske mesto. A aj keď sa kobanské milície snažili z mesta evakuovať všetkých ľudí čakajúcich na presun do Turecka, mnoho z nich ostalo v meste uväznených. Boj o Kobane skončil neočakávane, víťazstvom kobanských milícií a severosýrskych utečencov.
Toto víťazstvo povzbudilo už vtedy rozhýbané demokratizačné a osloboditeľské hnutie de facto autonómneho severosýrskeho regiónu Rojava. A to aj napriek tomu, že tamojší Kurdi nemajú vlastný štát, v súčasnosti zostávajú obklopení občianskym konfliktom a ich demokratický experiment v regióne Rojava je vo veľkej miere ignorovaný medzinárodnými aktérmi vrátane Európskej únie, USA či NATO.
Bez štátu
V Sýrii zúri občianska vojna od roku 2011, kedy sa niekoľko umiernených protištátnych protestov pretavilo v už takmer šesťročný občiansky konflikt, známy svojou komplexnosťou. Už len fakt, že dvaja z hlavných aktérov konfliktu, Sýrsky štát a Islamský štát, nemajú reálne pod kontrolou tradičné a funkčné štátne územia, vytvára obraz o nečitateľnej situácii, ktorú konflikt vyvolal.
Sýria aj ISIS majú od demokratického fungovania na míle ďaleko. Vo vojnovej oblasti však rastie tretia, relatívne nečitateľná entita – autonómna oblasť Rojava. Skladá sa z troch kantónov obývaných prevažne Kurdmi. Áno, práve tými Kurdmi, ktorým bol a stále je historicky a mocensky odopieraný právo na vlastný štát. Rojava je však aj napriek svojej bezštátnosti príznačná mnohými demokratickými charakteristikami. Slovami Dilar Dirik z jej článku pre magazín ROAR: “Historicky boli Kurdi terčom mnohých foriem odopierania, útlaku, deštrukcie, genocídy a asimilácie. Štátotvorný proces im bol upretý dvojmo: nielen nepriznaním práva na vlastný štát, ale aj priamym vylúčením zo štátotvorných procesov krajín naokolo. V konečnom dôsledku im však skúsenosť fungovania bez štátu pomohla zachovať mnoho etických spoločenských hodnôt, ako aj zmysel pre komunitu – hlavne vo vidieckych oblastiach a horských obciach, ktoré sú ďaleko od miest.”
Práve takto vyzerali demokratické možnosti sýrskych Kurdov posledné desaťročia. Na jednej strane tu pretrvával demokratický potenciál komunitných tradícií, no na strane druhej bol blokovaný mecenášmi zhora. A to či už v Sýrii, Turecku, Iráne alebo Iraku – krajinách, kde tvoria Kurdi významné národnostné menšiny.
Významným kurdským zoskupením, ktoré sa snažilo prechovávať intelektuálnu tradíciu odboja za národné sebaurčenie, bola Strana kurdských pracujúcich (PKK), vedená Abdullahom Ocalanom. Ocalan a PKK sprvoti formulovali kurdský odboj v kontroverzných líniách nacionalizmu a socializmu. Po rokoch neúspešného ťaženia pre kurdskú samostatnosť však svoje tézy preformulovali. Dnes sú postavené na feminizme, komunitnej demokracii a ekologickej citlivosti. Práve tieto princípy dostala priestor zrealizovať sesterská organizácia PKK – rojavská Strana demokratickej únie (PYD). Demokratický konfederalizmus, ako tento ideový prúd volajú, je podivuhodný tým, že vie fungovať aj bez štátu. Ten totiž Kurdi stále postrádajú.
Paradox občianskej vojny
Blízky východ je podľa World Resource Institute svetovým regiónom s najväčším nedostatkom vody. Ekonomická kríza z roku 2008 zas podľa medzinárodného think-thanku Council on Foreign Relations zapríčinila súčasné obrovské zadĺženie krajín regiónu. A ťažko by ste hľadali svetový región, ktorý je aktuálne v turbulentnejšej situácii ako ten blízkovýchodný. Dá sa povedať, že súčasné globálne výzvy prejavujú svoje najkrutejšie dôsledky práve v tejto časti planéty. Aktuálne udalosti v zničenom sýrskom meste Aleppo hovoria za všetko.
Život v Rojavských kantónoch kontrastuje s všetkými neprajnými vplyvmi v regióne. Demokratický experiment tu prebieha v plnom prúde: “Mnoho rodín sa v súčasnosti naplno venuje revolučným aktivitám, hlavne tí, ktorí stratili blízkych. Mnoho rodinných domov začína fungovať ako domy ľudu (“mala gel”), v ktorých sa koordinuje napĺňanie potrieb okolitého obyvateľstva: ľudia sa v susedstvách spolu s deťmi navštevujú, aby kritizovali alebo navrhovali nápady, ako zlepšiť ich nové životy,” píše Dilar Dirik z univerzity v Cambridge.
Rojavská demokratická cesta
V roku 2015 sa do Rojavy dostala výprava desiatich akademikov vrátane známeho antropológa Davida Graebera z Univerzity Goldsmiths v Londýne. Ich úlohou bolo v priebehu 10 dní prísť na koreň demokratického usporiadania v troch rojavských kantónoch. „V momentoch, keď sme sa snažili prísť na to, ako funguje rojavský systém demokratických zhromaždení, sme v jeden večer, bez prístupu k veľkým kusom prezentačného papiera, kreslili diagramy a sieť inštitúcií tohoto komplexného systému na malé áštvorky, ktoré sme potom vedľa seba skladali ako puzzle,” spomína Graeber, “a ten sa zväčšoval a zväčšoval a zväčšoval a my sme zistili, že tomu celému aj tak rozumieme len spolovice,” dodáva počas svojej prednášky na margo autentickosti rojavskej demokracie.
Rojavský systém je postavený na myšlienke lokálnej autonómie. Ľudia sa v rámci mestských či vidieckych susedstiev organizujú v komúnach, ktoré si volia zástupcov do rád, pričom je pri voľbe zabezpečená rodová spravodlivosť. Rady sa na lokálnej úrovni zaoberajú škálou problémov od ekonomiky, bezpečnosti až po školstvo. Komúny medzi sebou cez svoje rady komunikujú naprieč celým rojavským regiónom, vytvárajúc akúsi konfederáciu. Kómuny riešia hlavne bežné problémy vznikajúce v susedstvách. Rady pôsobia ako strategické orgány formulujúce dlhodobejšie politiky.
Problémy, ktoré medzi ľuďmi vznikajú, sa riešia prvotne na úrovni lokálnych komún a vyššie v sieti konfederácie sa posúvajú, len ak ich ľudia na lokálnej úrovni nevedia vyriešiť. Vyššia úroveň komún, fungujúca vo väčších mestách, pozostáva z predstaviteľov menších, lokálnejších komún a ich rád, takže sa navzájom kontrolujú. Riešenie spoločenských problémov svojou priamosťou a konsenzuálnosťou v konečnom dôsledku zabezpečuje, že demokracia funguje pre tých ľudí, ktorých trápia riešené problémy.
Podľa rakúskeho prieskumu demokracie vo svete Global Democracy Ranking, je za rok 2014 Sýria na predposlednej 112 priečke. Experiment, ktorý sa odohráva v Rojave, však k štatistikám neprispel, keďže v súčasnosti funguje región autonómne.
Experiment s otvorenou budúcnosťou nie len v Rojave
Rojavským kantónom chýba štandardný policajný zbor. Z tohto dôvodu, a do veľkej miery aj kvôli každodennosti ovplyvnenej občianskym konfliktom, dostáva policajný, respektíve vojenský výcvik, každý občan v oblasti. A to bez rozdielu, či je to muž, alebo žena. Aj preto možno vyzerajú na prvý pohľad ako teroristi, za ktorých ich majú na západe. Za rezervovanosťou západných veľmocí vo vzťahu k rojavskému autonómnemu územiu však pravdepodobne stojí aj fakt, že PYD je ako tamojší hlavný politický aktér úzko prepojená s PKK. A to vzbudzuje isté podozrenie. PKK totiž figuruje na oficiálnych teroristických zoznamoch či už USA, EÚ alebo NATO. Keďže sa oblasť nachádza v zóne občianskeho konfliktu, nedostatok podpory zvonku ju dostáva pod tlak. Otázka úspešnosti tohto experimentu, ktorý je možné označiť za revolúciu, tak ostáva otvorená.
Winston Churchill v jednom z jeho notoricky známych výrokov označil demokraciu za ten najlepší možný politický systém. Ľudstvo totiž podľa neho lepší nevymyslelo. S týmto desaťročia starým výrokom je ťažké nesúhlasiť. Rojavský demokratický experiment však môžeme vnímať ako jeho nadstavbu. Rojava je dôkazom toho, že demokracia môže mať oveľa viac foriem, ako len tú, ktorú poznáme v rámci sveta parlamentných liberálnych demokracií. Práve tá dnes trpí na Slovensku a v Európe obrovským demokratickým deficitom. Možno je preto aj v našich zemepisných šírkach na mieste rozmýšľať nie len o tom, ako zefektívniť súčasný stav našich demokracií, ale aj o tom, aké nové, potenciálne viac participatívne formy by mohli vývojom nabrať. Ako pre SME povedala akademička Susan George: “Demokracia nie je niečo, čo funguje len vďaka tomu, že je to pekné slovo. Na demokracii treba každým dňom participovať. Ak na nej participovať nebudeme, tak nám nezostane.” O to pozoruhodnejší je dnes pohľad na Rojavskú revolúciu.
Autor pracuje v mimovládnom sektore.
Foto: wikipedia.org
