Vraj odišiel „najväčší Čech“, jeho smrť „ovplyvní celé Česko“, ktoré plače nad odchodom „veľkého človeka“. V iných časoch by sa asi hovorilo o Masarykovi, hrdinom dneška je miliardár.
České médiá sa po tragickej smrti najbohatšieho Čecha Petra Kellnera predbiehali v takýchto smútočných elégiách. Aj premiér Andrej Babiš hovoril o „neuveriteľnej tragédii“, pričom k smrti viac než 25 000 ľudí, ktorí v Čechách zomreli na covid, sa zatiaľ nevyjadril. Nechajme bokom, ako zle vyzeralo už len to, že v časoch zúriacej pandémie, keď človek nemôže prejsť cez okres, Kellner lyžoval na Aljaške. O mŕtvych len v dobrom, ale že sa o ňom hovorí ako snáď o najväčšom dejateľovi éry českej samostatnosti, ukazuje čo-to o mentálnej výbave elít a o úrovni oligarchizácie štátu.
Na papieri vyzerá pekne, že Kellner patril medzi sto najbohatších ľudí na svete. Menej sa spomína, že skutočným jadrom jeho biznisu bola spoločnosť Home Credit. Z názvu je jasné, čím sa zaoberala – Kellner bol úžerník. Spoločnosť Home Credit požičiava peniaze ľuďom, ktorým nepožičiavajú banky. Prečo vlastne banky nepožičiavajú tým, ktorí to najviac potrebujú a prečo sa takíto ľudia musia utiekať k súkromným pôžičkovým firmám, to je tiež samostatná kapitola nespravodlivostí kapitalizmu. Home Credit zarábal hlavne v časoch, keď ešte neboli exekúcie v Čechách ako-tak regulované. Ak niekto meškal čo i len s jednou splátkou alebo nebodaj jednu zabudol, pripočítali sa k nej úroky, penále, penále z penále a ešte aj poplatok za exekútora, ktorý nemusel mať žiaden limit. Výsledkom boli rozbité rodiny, deti odobraté slobodným matkám, bezdomovectvo, samovraždy. Kellner zbohatol na dlhových pasciach iných ľudí, bol obchodník s chudobou, z ktorej vytrieskal, čo sa dalo. Samotný český Ústavný súd jeho praktiky označil za úžerníctvo.
Keď sa sprísnil český zákon, Home Credit sa presunul do zahraničia. Pobočky otvoril v Číne, Rusku a Kazachstane, kde je samozrejme dostatok chudobných ľudí a slabé alebo žiadne zákony v oblasti súkromných pôžičiek. Na to, aby sa presadil na čínskom trhu, dokonca neváhal Kellner zasahovať do českej zahraničnej politiky. Vytvoril a zaplatil think-tank s „odborníkmi na Čínu“, ktorí mali prinášať „objektívnejší“ pohľad na Čínu, rozumej nerozprávať o tom, ako Čína posiela vlastných ľudí do koncentračných táborov, ako miznú odborári, ktorí bojujú za lepšie pracovné podmienky. Chcel udržiavať priateľské styky Česka s Čínou, aby si on sám zabezpečil otvorené dvere k čínskemu trhu. Sám rovno pre istotu aj vlastnil niekoľko médií, napríklad TV Nova a Markízu.
Skutočne sú hrdinovia dneška takíto ľudia? Stačí byť chorobne bohatý, aby mal človek úctu, rešpekt a nesmiernu závisť? Prečo je tak ťažké priznať, že úžernícke pôžičkové spoločnosti majú leví podiel na finančných a dokonca životných problémoch ľudí a namiesto toho sa pozeráme cez prsty na tých, ktorí sú na pôžičky odkázaní? Samozrejme aj Petr Kellner si zaslúži po smrti pietu. Ale „jeho odkaz“, práca, impérium, vplyv na českú spoločnosť či jeho zbohatlícke búrania pražských pamiatok si obdiv nezaslúžia.
V upravenej podobe vyšiel článok v denníku Pravda.
Autor foto: Taber Andrew Bain. Zdroj: Flickr.
