Dnes Vám prinášame komentár z nášho partnerského blogu o francúzskej politike a spoločnosti politique.FR. Autor článku je Marcel Lemonde, čestný predseda senátu odvolacieho súdu v Paríži.
Vo Francúzsku bolo za posledných 30 rokov prijatých 16 protiteroristických zákonov. V poslednej dobe vďaka novému zákonu o trestnom konaní boli zmenené pravidlá týkajúce sa výnimočného stavu, vďaka čomu ho možno opätovne predlžovať. Voči teroristickému šialenstvu sa mašinéria tvorby zákonov sama stáva šialenou.
Tí, čo vládnu, vždy urobia viac, lebo sa obávajú, že budú obvinení z toho, že neurobili dosť. Márne, keďže sú vypískaní pri príležitosti minúty ticha a opozícia ich obviňuje z toho, že sú príčinou nášho nešťastia. Niektorí dokonca navrhujú vybaviť vojakov raketometmi, aby dokázali zastaviť kamióny!
Bývalý prezident navrhuje, aby osoby označené ako S predstavujúce riziko radikalizácie boli umiestnené do zadržiavacieho strediska alebo aby im bol pridelený elektronický náramok, čo vlastne učiní legálnym svojvoľné zadržiavanie ľudí ako to konštatovala Štátna rada minulý rok. A preventívne razie v mestách? Prečo sa rovno neinšpirovať príkladom pána Erdogana, ktorý sa rozhodol vykoreniť vírus terorizmu.
Po každom útoku pre našich politikov nič nie je mediálne a politicky nemožné. Kľúčovým slovom je „zabezpečiť obyvateľstvo“, pričom je pre nich dôležité okamžité prijatie viditeľných opatrení. No všetcí tí, ktorí majú trochu prehľad, vedia veľmi dobre, že toto je iluzórne. Každý vie, že keď je človek odhodlaný zomrieť a stiahnuť so sebou maximum ľudí, je fyzicky nemožné zabrániť mu spôsobiť škodu.
Ako dnes predchádzať činom osamelých vlkov strieľajúcim na terasách kaviarní? Podľa definície, čo je efektívne – napríklad z dlhodobého hľadiska, boj proti radikalizácii – nie je také efektné a následne to nie je ani politicky predajné. Politici tak nastavujú bezpečnostné návnady: opatrenia, ktoré nechránia spoločnosť, ale zasahujú do slobôd.
V posledných rokoch bolo prijatých viacero zákonov tvoriacich regresiu smerom k predmodernej trestnej legislatíve, kriminalizujúc „prípravu prípravy trestného činu“, odsúvajúc individualizáciu trestu a umožňujúc dať do detencie odsúdeného po výkone trestu, ak existuje vysoké riziko jeho recidívy, len na základe jediného kritéria jeho „nebezpečnosti“. A tak ďalej.
Pomaly, ale isto sa zavádza doktrína „trestného práva pre nepriateľa“ vypracovaná niektorými nemeckými juristami. Podľa tejto doktríny existuje trestné právo pre občanov a na druhej strane trestné právo pre nepriateľa. Spravodlivý proces je právo pre občana, nie pre nepriateľa. Nič nemôže brzdiť štátnu moc, musí byť absolútna. Aby čert vzal článok 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv – „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovné v dôstojnosti a právach“ – ktorá nepripúšťa žiadnu výnimku.
Od roku 2001 sa v Spojených štátoch zaviedol koncept nepriateľov „nezákonných bojovníkov“, ktorí nemajú prospech z garancií trestného práva, pretože sú nepriatelia, ani z garancií Ženevskej konvencie z roku 1949, pretože sú to nelegálni bojovníci a nie vojnoví zajatci. Občas započujeme: „Nenechajte odzbrojiť spravodlivosť v mene ľudských práv.“ Ale kto nevidí, že sa nemôžeme vzdať hodnôt právneho štátu a tak predstierať, že chránime demokraciu? Kto nerozumie, že oslabením hodnôt, proti ktorým bojuje Islamský štát a ostatní, dávame víťazstvo do rúk teroristom?
Čo máme potom robiť, čeliac týmto zlým časom? Máme rezignovať, konštatujúc, že sa pohybujeme smerom k spoločnosti strachu, k spoločnosti, ktorá stavia múry miesto mostov? Nie. Je tu priestor pre demokratický odpor. Posilniť aktívne zálohy (súčasť ozbrojených síl, ktorej príslušníci sa niekoľko týždňov v roku venujú vojenskému výcviku a zvyšok času svojmu civilnému povolaniu)? Prečo nie, bez akýchkoľvek ilúzií o účinnosti tohto opatrenia však môžeme povedať, že má predovšetkým tú výhodu, že ukazuje, ako sú ľudia pripravení a ochotní sa mobilizovať v duchu odporu.
Politici, s ktorými máme do činenia, nás považujú za deti, ktoré potrebujú v posteli pre pocit bezpečia v čase usínania veľkého medvedíka. Chceme politikov, ktorí budú hovoriť pravdu a zachovajú si chladnú hlavu. Ktorí zaujmú jediný hodný postoj zoči-voči súčasnej situácii. Taký, ktorý zaujal aj Winston Churchill v roku 1940: keď padajúce bomby rúcali Londýn, mal ďaleko od toho, aby presviedčal svojich spoluobčanov o tom, že má zázračné lieky, ktoré by mohli znížiť bolesť. Povedal im, že jediné, čo im môže ponúknuť je pot, krv a slzy. A dal im prostý pokyn: „Keep calm and carry on!“ (Zachovajte pokoj a vydržte!)
Pôvodný zdroj: lemonde.fr
Foto: Ilustračná snímka z Námestia Republiky v Paríži. Autor: © Quentin Douchet, zdroj: flickr.com
