Obdobie vianočných sviatkov je pre takmer 2,2 miliardy kresťanov vo svete notoricky typické volaním po nádeji, ktorú prináša novonarodený spasiteľ. Táto túžba po nádeji však v praxi často končí návštevou „chrámov konzumu“, kde sa tajné priania realizujú instantne v časnom živote. Nie je viac potrebné čakať na lepšiu budúcnosť, ktorá po smrti začína večným blahom v raji. Hovoriť o sviatkoch nádeje v súvislosti s konzumom, úvermi či hypotékami – splátkovými kalendármi – je už dávno zaužívané klišé. Ekonomický kontrast Vianoc dopĺňajú hlboké filozofické zamyslenia sa nad našimi osobnými životmi. Mechanizmus tohto procesu spočíva v akejsi vzdialenej túžbe po duchovnej obnove – chuť vlastniť je pritom kompenzovaná mysticizmom tajomstva viery. Viery v to, že hoci momentálne všetko neprebieha tak, akoby sme si priali, raz sa možno všetko zmení…
Nožnice chudoby a nerovnosti sa neustále rozovierajú – nie je to pritom len ľavicový ideologický marazmus, ale ako ukázal v posledných rokoch napríklad Pikkety vo svojom „Kapitáli v 21. storočí“, prítomnosť nerovnosti na globálnej úrovni, spolu s jej prehlbovaním, je vďaka rozsiahlej analytickej práci empiricky preukázateľná. Nie je času nazvyš – riziká spojené so sociálnym vylúčením, environmentálnymi problémami či militaristickými zásahmi dopadajú na tých najslabších. Zatiaľ čo značná časť kresťanov podlieha nákupným horúčkam, ktoré im urýchľujú čakanie na oslavu narodenia spasiteľa – idealisticky vzhliadajú k nádeji zrodenia toho, ktorý ich má zachrániť– sami sa podieľajú na Jeho vražde. Znova a znova. Kristus v evanjeliách neraz prízvukoval, že On je prítomný v tých najslabších a On je ten najslabší a najkrehkejší. „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma.“ (Mat. 25:35) Cez tieto slová však nehovorí len o túžbe po zmene, káže akt zmeny. Dôležité je konanie, nie prázdne uctievanie / aktívna snaha, nie pasívne dúfanie v nápravu zhora / je potrebné nádej v plnej miere žiť, nie ju očakávať ako dar, ktorý sa zjaví keď ho budeme potrebovať najviac…
Ak ma zraníš, budem krvácať…
Ak by sme si, či už ako ateisti alebo veriaci, mali niečo z odkazu Vianoc prisvojiť, je to zmena idealistického pohľadu na nádej, ktorá sa pretavuje do pragmatického konania. Po opadnutí povrchných kultúrnych pozlátok je človek stále len biologickým tvorom so svojimi špecifickými potrebami. Vďaka náhode usporiadaný zhluk buniek, ktorý však dokáže vnímať seba rovnako ako ostatných. Čo je pre ľudské spoločenstvo, v ktorom jednotlivci nežijú v izolovaných bublinách, dôležité – sme na sebe a svojej práci, svojej „životnej sile“, akoby povedal Kropotkin, navzájom závislí.
Ako ľudia sme zabudli, že akékoľvek naše chybné rozhodnutie má svoje katastrofálne následky na životoch iných. Vyhýbame sa spoluzodpovednosti za „hriechy“ kolonializmu, militarizmu, rasovej a pohlavnej nenávisti, homofóbie a sociálnej nerovnosti. Ako ľavičiari sme v strachu o manifestáciu našej individuality, v snahe vymedziť sa, zabudli vzájomne kooperovať. Strácame to, čo nám bolo vždy vlastné. Nie systém, na ktorý sa tak často v našej kritike odvolávame, je stelesnením zla – dualita dobra a zla je v modernej spoločnosti archaickým konceptom, ktorý patrí do posvätných kníh minulosti – ale absencia kolektivistického nazerania na svet, s ohľadom na individuálne potreby jednotlivcov, spôsobuje roztržku medzi naším idealizmom a tvrdou realitou sveta.
Infúzia racionalizmu a pragmatizmu nie je na škodu ani v pátosom presiaknutom vianočnom období. Instantný svet ilúzií krásy je potrebné vymeniť za obraz skutočnosti – potokov krvi, hladu, sociálneho vylúčenia a rôznych druhov vzájomnej nenávisti či neznášanlivosti. Je zrejme len samozrejmé, že ako ľudský druh potrebujeme rýchle psychologické mechanizmy, vďaka ktorým sa dokážeme vysporiadať s negatívnymi faktormi, ktoré našu existenciu obklopujú. Vianočný príbeh, napriek tomu ako je rok čo rok nadnesene vyrozprávaný, končí rovnako, krvou… Dve miliardy kresťanov žijúcich týmto drsným pokračovaním príbehu Vianoc musia byť predsa viac ako len bezmennou nehybnou masou, bez potenciálu zamerania sa na uplatňovanie sociálnej spravodlivosti. Ľavicové pozície je rovnako možné kritizovať v tomto smere za stoické prihliadanie na páchanie nespravodlivosti (či už v ekonomickom alebo ľudsko-právnom zmysle).
Zostáva nám priať si, aby sa nadchádzajúce „sviatky pokoja“ stali pripomienkou nielen tradičných kultúrnych artefaktov vychádzajúcich z kresťanských koreňov. Na druhej strane zdanlivej prosperity týchto dní, aspoň pre tých ekonomicky zabezpečených, stojí nepokojný, rozpoltený a nespravodlivý svet, na ktorý sa nám z opojenia prchavou idealistickou nádejou pozerá z diaľky len s pachuťou v ústach…
Foto zdroj: https://johnpavlovitz.files.wordpress.com
