„Na jednej strane Jeden svet rieši záležitosti od ľudských práv bangladéšskych šičiek cez sociálnu situáciu na východnej Ukrajine až po vplyv chovu kráv na životné prostredie, na druhej strane organizátorom nevadí finančná injekcia od Izraela. Môžeme diskutovať do aleluja o extrémizme, xenofóbii, rasizme, môžeme si púšťať filmy o mučení, politickom prenasledovaní, vojne, utečencoch, kým festival spolufinancuje Izrael, bude toto úsilie o zlepšenie sveta vyznievať skôr smiešne a neúprimne.
Predstavte si, aké je to absurdné – sledujete film o Kao Č‘-šengovi, kde hovorí o mučení, ktoré podstúpil v Číne, pričom festival, na ktorom ste, finančne podporil Izrael, ktorý dlhé roky a bez väčších problémov mučí väzňov, posiela ľudí do väzenia za básničky, za statusy na Facebooku, za účasť na pokojnej demonštrácii,“ napísala v r. 2016 vo svojom blogovom článku Barbora Weberová.
Uzatvorenie partnerstva festivalu so staviteľom veľmi hmotného, nelegálneho izraelského múru, ktorý ničí krajinu a životy Palestínčanov, dodalo festivalovému heslu, vyzývajúcemu svojich návštevníkov na jednoduché mentálne cvičenie: ”Odmyslime si múry medzi nami” cynický rozmer. Po vyčerpávajúcej diskusii na sociálnej sieti sa pred rokom už zdalo, že Braňo Tichý, riaditeľ organizácie Človek v ohrození, ktorá festival Jeden svet organizuje, podstatu prešľapu aspoň pochopil.
Tento rok je heslom festivalu Jeden svet Dôvera. 12. septembra 2017 organizátor zverejnil na facebooku videopozvánku, v ktorej sa symbolicky rôznorodé dvojice neznámych ľudí vzájomne zachraňujú pred pádom na zem: venujúc si pohotovú pomoc, láskavosť a úsmev. Organizátor však opäť spojil svoje myšlienky s logom izraelskej ambasády.
O tri dni si to všimli jednotlivci, pristupujúci k otázke ľudských práv menej selektívne než izraelská ministerka spravodlivosti Ajelet Šaked, podľa ktorej sa izraelský nacionalizmus „už viac nesmie a nebude skláňať pred univerzalistickým výkladom ľudských práv.“ Inými slovami, trvá na tom, aby sa ľudské práva prisudzovali na základe vágneho výkladu rasového pôvodu, a to prednostne polovici z celkového obyvateľstva, o ktorom Izrael rozhoduje.
“Ako sa dá skĺbiť ľudskoprávny festival s podporou apartheidného štátu,” opýtala sa organizátora Barbora Weberová. “Členovia izraelskej vlády vyzývajú na genocídu Palestínčanov, a napriek dlhočiznému zoznamu izraelských zločinov proti ľudskosti aj vojnových zločinov či pokračujúcej okupácii Palestíny bude festival Jeden svet opäť robiť Izraelu reklamu ako partnerovi festivalu o slobode na celom Slovensku. Prosím, vysvetlite, čo tým chcete povedať.”
Organizátor festivalu neodpovedal na žiadnu z kritických reakcií, nájdete ich už len ako obrazové prílohy v tomto článku. Všetky totiž na druhý deň ráno, bez akejkoľvek slovnej reakcie, spod videopozvánky zmazal a ich autorov zablokoval. Jasne tým dal najavo, že spolu so Šakedovou si stojí za tým, že ľudské práva ani sloboda slova nie sú univerzálne, ale exkluzívne pre vybrané skupiny ľudí. Pod videopozvánkou si ponechal iba komentáre od tých, čo si pochvaľujú, ako dobre sa im vo videoklipe účinkovalo a ako im to v ňom svedčí.
Iróniou osudu tak práve 16. septembra, v deň tragického 35. výročia začiatku masakra v Sabre a Šatile, Palestínčania dostali od organizácie Človek v ohrození ďalší cynický darček v podobe propagácie rasistickeho režimu, ktorý je za povraždenie 2000 civilistov zodpovedný.
Nejde o malichernosť, ani o zatrpknuté ohliadanie späť do histórie. Izrael sa svojich nehumánnych kolonizátorských praktík do dnešného dňa nezriekol, naopak, v rasistickej politike bez prestania pokračuje. Doktrína sionizmu, ktorá tvorí ideové pozadie pre etnické čistky a útlak veľkej skupiny ľudí, nikdy nebola v izraelskom kontexte extrémom, ale konštitučným princípom, a jej súčasnými prívržencami nie sú iba posledné, stále extrémnejšie vládne garnitúry, ale aj zástupcovia opozície z ľavej časti politického spektra (tzv. liberálny sionizmus).
Napriek medoústym frázam o budovaní dôvery, organizácia Človek v ohrození po roku opäť potvrdila, že si plnú dôveru tej časti verejnosti, ktorej na ľudských právach naozaj záleží, nezaslúži. Aspoň dovtedy, kým ako hlásatelia spravodlivosti a aktívni vykonávatelia pomoci dozrejú aj na to, aby sa konečne zriekli neakceptovateľného spojenectva a dokázali sa zaň ospravedlniť. Nebude to pre nich znamenať prijatie ponižujúcej prehry v akomsi teoretickom spore, ale naopak rast integrity, aká si zasluhuje dôveru.
To je však hudbou budúcnosti. Zatiaľ je Človek v ohrození hlásateľom myšlienky, že náš svet je prepojený, jeden jediný – ale Palestínčania doň nepatria. Ako „podľudí“ ich z neho môžeme naďalej bez súcitu vytláčať, a to tým ľahšie, čím vytrvalejšie voči nim, so vzájomnou podporou izraelskej vlády, rozvíjame v publiku znecitlivenie.
