Dinušová, D.: Za hlasom revolúcie. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, 190 s.
Ako sa majú krajiny oslobodiť od kolonizátorov, začať odznova a vytvoriť si novú, vlastnú
kultúru? Ako ukazuje Dominika Dinušová vo svojej monografii Za hlasom revolúcie, táto otázka
nie je taká zastaraná ani od nás taká vzdialená, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je dnes
výsostne aktuálna tak ako kedysi.
Po skončení španielskej koloniálnej nadvlády, s ktorou 15 rokov impozantne a napokon úspeš-
ne bojoval Simón Bolívar, si hispánska Amerika hľadala svoju tvár. Keďže sa Bolívar narodil
v období medzi americkou a francúzskou revolúciou, nemohli ho neovplyvniť a prostredníctvom
neho aj dejiny Latinskej Ameriky. Zapatisti, castrovci, allendeovci, chávezovci – boli všetko bo-
lívarovci 20. storočia, veriaci v to, že voči nadvláde cudzích záujmov možno vzdorovať jednotou
utláčaných.
Ako ukazuje Dinušová, ich pohnútky nemali pôvod v teórii. Nevychádzali z marxizmu, iba
naňho počas svojich snáh o oslobodenie narážali, reagovali a vlastným spôsobom ho integrovali.
Ich motivácie vychádzali z praktickej potreby, z „precitnutia… že bieda a utrpenie nie sú pre
človeka nevyhnutným osudom“ (s. 171). Akokoľvek to môže vyplývať z geografickej polohy či
naviazanosti na medzinárodný obchod, postavenie Strednej a Južnej Ameriky nepovažovali za
jej osud alebo prekliatie. Jej myslitelia si posúvali štafetu emancipácie od vymanenia sa spod
kolonializmu cez etablovanie sa republiky až po vytváranie originálnej kultúry pochádzajúcej
z ľudu.
V prvom kroku je tu prezentovaný kubánsky politik a radikálny demokrat José Martí. Di-
nušová ho predstavuje ako revolučného básnika snívajúceho o nezávislej a jednotnej Amerike.
Modernistu, riadiaceho sa heslom, že poznanie krajiny ide ruka v ruke s jej oslobodzovaním od
tyranie (s. 55). Pre Martího to neznamenalo len poznať jej špecifiká, ale hľadať si vlastnú cestu,
jej vlastný charakter, nie iba chcieť sa podobať a vyrovnať západným vzorom. Oslobodenie si
vyžaduje nielen ekonomické, ale rovnako tak i duchovné osamostatnenie. Martí sa preto zasa-
dzoval o napĺňanie myšlienok, o vytvorenie jednoty a súhry národa, ktoré by Kube umožnili
vystúpiť z tieňa iných krajín. Práve na tento jeho odkaz neskôr nadviazali Ernesto Guevara
a Fidel Castro.
V druhom kroku tu vystupuje José Carlos Mariátegui, významný mysliteľ Peru. Mariátegui
uprostred nedokončenej revolúcie a premeny zeme na republiku uvažuje o odtrhnutí sa od feu-
dálnych vzťahov, pretrvávajúcich v rámci buržoáznej spoločnosti. Pýta sa, ako sa zmenil život
pôvodného obyvateľstva, ak sa v kapitalizme ich pôda predala veľkostatkárom. Alebo keď sa ich
produkcia – jej množstvo, ceny a charakter – prispôsobovala požiadavkám zahraničného trhu.
Poukazuje pritom na prerušenie pôvodnej komunistickej kultúry Inkov, v ktorej bolo vlastníctvo
obrábanej zeme spoločné. Pôda, ale aj voda, pasienky či lesy patrili popárovaným rodinám so
spoločnou organizáciou práce, ktorých podiely neboli individuálne prenosné (s. 86). Mariátegui poukazuje na odcudzenosť nových foriem vlastníctva, a tak ako Marx vo svojom neskorom období v prípade ruskej občiny, na možnosti nadviazať na staré sociálne zväzky periférnej spoločnosti.
Treťou inšpiráciou je pre Dinušovú argentínsky autor a filozof Héctor Pablo Agosti. Nová
kultúra si podľa neho žiada intelektuála a intelektuálov, ktorí sa postavia za ľudí a budú rozvíjať
a šíriť ich hodnoty. V súlade s talianskym filozofom marxistickej tradície, Antoniom Gramscim,
Agosti tvrdí, že ľud potrebuje vlastných intelektuálov. No nie preto, aby ich poučovali a pri-
nášali kultúru, ktorá je kultúrou niekoho iného, ale naopak, aby rozoznávali to nové a vlastné
v ich živote a umožnili mu rásť (s. 124). Taký je podľa neho význam nového realizmu, ktorý si
nezakrýva oči pred realitou, ani od nej neuteká k abstrakciám, ale uvedomuje si podiel ľudského
vedomia na nej, ktorým ju ďalej kultivuje. Ako písal už mladý Marx, zmysly sa rozvíjajú pros-
tredníctvom kontaktu s realitou, takže vyberaná chuť, citlivý hudobný sluch či zmysel pre poéziu
sa cibrí v nadväznosti s poznávaným objektom. a to poznaním, ktoré nie je odopreté nikomu.
Pokrok ľudstva sa deje v prostredí voľného skúmania, ktorému na to nechýbajú potrebné pros-
triedky. Inak ostávajú poznatky skryté a talenty zanedbané.
Dinušová prechádza životmi a odkazmi týchto mysliteľov tam a späť, a hľadá v nich inšpirá-
ciu, silu a odvahu Dávida, ako vzdorovať a postaviť sa Goliášovi. V súčasnej situácii, keď socia-
lizmus na Kube zlyháva, keď alternatívne Medzinárodné sociálne fórum v Porto Allegre nepo-
dalo žiaden konkrétny návrh pre „iný, lepší svet“ (s. 141), ostáva vo vzduchu visieť otázka, kto
ponesie pochodeň odkazu emancipácie. A to emancipácie nielen Latinskej Ameriky, ale i zvyšku
sveta, ktorý k tamojším alternatívam liberálnej globalizácie, neoliberálnych škrtov v oblasti so-
ciálnych služieb či sociálnej nerovnosti, dlho vzhliadal. Ako píše Dinušová, ani pápež, do kto-
rého sa vkladajú nádeje a túžby po novom, lepšom svete, tieto predstavy sám osebe nenaplní.
František na seba síce čiastočne prevzal rolu zástancu chudobných, no to nenahradí absenciu
politického hnutia s reálnym politickým programom zásadných sociálnych zmien.
Na perifériách je možné vidieť veci v kontrastoch. Západ slnka či vytrácanie sa sna, ktorý
sa zdal byť realitou. Práve v tejto vzdialenosti od centra vidí Dinušová možnú paralelu medzi
štátmi Latinskej Ameriky a Slovenska. V optimistickej predstave nového začiatku, keď pominie
útlak, a v spoločnosti zavládnu potreby ľudí namiesto túžob vládcov. Pretože tak, ako boli kedysi
záujmy kráľa odtrhnuté od života jeho poddaných, sú dnes volania juhu či východu, vzdialené
centrám globálneho Severu – Washingtonu, Berlínu či Bruselu. A ak demokratické procesy zly-
hávajú ako komunikačný nástroj a voliči dostávajú rovnaký obsadený tón, masy siahajú k hlasi-
tejším prostriedkom, aby ich bolo lepšie počuť. Zaberú? Alebo príde ďalšia revolúcia?
Recenzia pôvodne vyšla v časopise Studia Politica Slovaca, 2021, vol. 14, no. 1, s. 84-85.
