Rok 2021 je za nami. Bol poznačený celosvetovou pandémiou a opatreniami na zamedzenie jej šírenia. Aj napriek faktu, že pandémia samotná bola asi najčastejšie spomínanou témou v médiách aj verejnej debate,  tak v roku 2021 sme zažili aj množstvo iných významných a možno aj pre pandémiu zabudnutých udalostí. Preto sme oslovili osobnosti a odborníkov z rôznych oblasti, aby sa podelili so svojim pohľadom na rôzne udalosti minulého roka.

Na otázky odpovedali: Marta Kahancová (CELSI),  Ján Košč (analytik),  Milan Kuruc (OZ Pracujúca chudoba), Lukáš Makovický (filozof),  Anton Marcinčin (Regionálny rozvoj teraz!), Juraj Melichár (Priatelia zeme – CEPA),  Tomáš Profant (politológ),  Brigita Schmögnerová (ekonómka), Peter Takáč (Pole), Róbert Žanony (FES), Tomáš Želinský (ekonóm).

___

Marta Kahancová, zakladateľka a výkonná riaditeľka

STREDOEURÓPSKY INŠTITÚT PRE VÝSKUM PRÁCE (CELSI)

Zatvorené školy

Za dôležitú až alarmujúcu udalosť považujem dlhodobé zatvorenie škôl. Bol to prejav podcenenia významu vzdelávania z pohľadu rozvoja spoločnosti a mládeže, ako aj z pohľadu trhu práce. Napriek deklaráciám o dôležitosti vzdelávania otvorenie škôl politici veľmi ľahko „zapredali“ za otvorené obchody, hotely a posilňovne, čo považujem za veľmi nešťastné a spoločensky nesprávne. Dopady dlhodobých výpadkov v prezenčnom vzdelávaní ešte len uvidíme o niekoľko rokov, očakávam však že budú výrazné a negatívne pre trh práce. Fakt, že Slovensko v politike prezenčného vzdelávania počas pandémie išlo nesprávnym smerom potvrdzuje aj porovnanie s inými krajinami EÚ a OECD (na základe analýz iniciatívy Dajme deťom hlas).

Nejde len o pandémiu, ale žijeme v období štrukturálnej transformácie trhu práce a pre spoločnosť je nevyhnutná adaptácia ako vo vzdelávaní tak aj na trhu práce. Strategickou otázkou z pohľadu trhu práce je, či bude Slovensko naďalej „montážnou dielňou“ (a dokedy je to udržateľné…), alebo si uvedomíme význam vzdelávania a budovania zručností v oblasti digitalizácie, automatizácie a využívaní ekologickejších technológií, ale aj mäkkých zručností a sociálnych kompetencií mladej generácie. V tomto prípade by naša konkurencieschopnosť bola inde ako v lacnej pracovnej sile. Bohužiaľ, pri ľahkovážnom zatváraní škôl, ktoré bolo často politicky motivované a poukázalo na rozdielne názory jednotlivých ministerstiev a politických strán, vôbec nebola zohľadnená táto strategická nevyhnutnosť. Školy sa mali zatvárať ako posledné a otvárať ako prvé počas celej pandémie. Na tieto rozhodnutia môže náš trh práce v budúcnosti tvrdo doplatiť.

 

Ján Košč, sociálno-ekonomický analytik
OZ PRACUJÚCA CHUDOBA a OZ KOVO

Rok 2021 by sa dal označiť ako rok nebývalého rozvoja populizmu, sľubovania, zvyšovania a rozdávania sociálnych dávok a zároveň aj šírenia nenávisti voči chudobným a ohrozeným sociálnou neistotou. Ale poďme radšej k dátam a štatistikám.

Mnohí, vrátane mňa, sa často odvolávajú na rôzne štatistiky od Eurostatu, pričom už mnohokrát v minulosti som upozorňoval, že nie je dobré sa zamerať na jeden z ukazovateľov. Zamerať sa je potrebné na viac ukazovateľov a štatistík, ideálne z viacerých zdrojov. Problematika štatistík a zjednodušujúcich záverov z nich je nielen v ich interpretácií, ale aj v metodike výpočtu a v zbere vstupných údajov.

Začiatkom roka 2021 upozornili ekonómovia Libor Melioris a Branislav Žúdel, že máme problém s dátami ohľadom parity kúpnej sily.  Na základe chybných údajov, ktoré publikoval Eurostat, vznikli chybné závery, ktoré publikovalo Ministerstvo financií v Pláne obnovy a aj bývalý minister Ivan Mikloš.  Touto témou sa zaoberal aj ekonóm Anton Marcinčin, ktorý potvrdil, že závery, ktoré naznačovali, že sa vzďaľujeme západu sú chybné a zároveň potvrdil, že chybné boli údaje za rok 2016 a následne by už malo byť všetko v poriadku.  Otázka je, samozrejme, že nakoľko sú dáta nesprávne a tiež, prečo ešte nikto nezjednal nápravu v dátach, alebo neposkytol alternatívny výpočet.

Áno, tohto roku som viackrát odkazoval na údaje Eurostatu, konkrétne na výšku minimálnej a priemernej mzdy v parite kúpnej sily (link1, link2, link3), čo neostalo bez odozvy hlavného ekonóma VÚB, alebo odozvy analytika INESS. Ak by som svoje tvrdenia opieral iba o štatistiku Eurostatu v PPS (parita kúpnej sily), tak by som som tieto pripomienky chápal. Problémom však je, že to, čo naznačujú (asi) chybné dáta Eurostatu, nie je nejako zásadne odlišné od toho, čo hovoria dáta získané z iných štatistík a zdrojov, alebo čo nám horia údaje o cenových hladinách.

Na problematiku nízkych miezd upozornil aj vyššie spomenutý ekonóm Anton Marcinčin, ktorý sa pozrel na štatistiky MMF a tie potvrdzujú našu stagnáciu, zatiaľ čo ostatné krajiny strednej a východnej Európy napredujú. A druhým problémom, ktorý dlhodobo vnímam je akési prázdne spochybňovanie čohokoľvek, čo v OZ Pracujúca chudoba vyprodukujeme. My nanešťastie nedisponujeme podporným tímom, ani materiálno-technickým zabezpečením, aké majú profesionálni ekonómovia finančných inštitúcií, alebo analytici neoliberálnych think-tankov. Otázka skôr znie, prečo sa títo naši kritici nepozreli na tento problém, ako skutoční odborníci a sami neposkytli alternatívne prepočty? Namiesto toho poskytujú len spochybňovanie.

V tejto súvislosti odporúčam pozrieť si štúdie z dielne CVP, konkrétne od Antona Marcinčina, ktorí sa na problematiku slovenských miezd pozrel komplexne a skonštatoval, že Slovenské mzdy od roku 2000 rastú konzistentne najpomalšie v regióne a je jedno, či sa na to pozeráme z hľadiska nominálnych miezd, alebo v parite kúpnej sily.

Anton Marcinčin: Tatranský tiger. Zn.: za nízky plat
Anton Marcinčin: Aktuálne východiská regionálnej politiky v SR (pozri prílohu č. 1, s. 15-29 )

Mimochodom, z týchto štúdií vyplýva, že ani toľko ospevované reformy z dielne Ivana Mikloša, nepriniesli po roku 2000 primeraný rast miezd a tým pádom ani životnej úrovne obyvateľstva.

 

Milan Kuruc,
OZ PRACUJÚCA CHUDOBA

Neviem o ničom zaujímavom, okrem vypustenia teleskopu Jamesa Webba, čo bola doslova jediná spoločenská udalosť, ktorá pre mňa mala význam.

 

Lukáš Makovický, politológ
LAPONSKÁ UNIVERZITA,  ROVANIEMI – FÍNSKO

2021 – rok večného návratu resiliencie

„Slnko svietilo, nemajúc na výber, na nič nové.“ – Samuel Beckett

Ak je niečo, čo neustále uniká pozornosti napriek neustálej prítomnosti v našom zornom poli v priebehu posledných 10-15 rokov, je to pojem resiliencie. Pojem, pochádzajúci zo systémovej ekológie 70. a 80. rokov, vyjadruje kapacitu dynamického a vzájomne previazaného systému absorbovať šoky a vrátiť sa v prípade narušenia do pôvodného stavu.

Keďže ide o vedecký koncept, používanie pojmu „ideológia“ nie je úplne na mieste. Avšak exponenciálny nárast popularity pojmu sa prejavil v priebehu dvetisícich rokov až s prekvapivou rýchlosťou: resiliencia je odrazu kľúčovým pojmom v strategických vojenských dokumentoch USA a európskych mocností, budujeme resilientné mestá, resilientný finančný systém, objavuje sa v literatúre podnikového manažmentu, rozvojovej pomoci, literatúre osobného rozvoja, psychologickom poradenstve alebo poľnohospodárstve. Ako vysvetlíme tento okamžitý nárast popularity pojmu? Aké slepé miesto v našom myslení zaplnil a prečo vzniklo? A ako súvisí resiliencia s rokom 2021?

Ak sa obhliadneme späť a pripomenieme si prácu neoliberálnych ekonómov, môžeme spomenúť napríklad úvahu Garyho Beckera, autora koncepcie „ľudského kapitálu“, ktorý v rovine politických zásahov do trhu navrhoval zmenu správania ľudí intervenciou do ich prostredia namiesto regulácie alebo intervencie do voľného trhu. Alebo Friedrich Hayek, ku koncu svojho života zaoberajúci sa biologickými a termodynamickými systémami mimo ekvilibria a možnosťami formácie spontánnych spoločenských usporiadaní, popudom pre ktoré by boli takisto zmeny prostredia, na ktoré v jeho predstave boli ľudia schopní reagovať a adaptovať sa rýchlejšie a efektívnejšie, než štáty. A hoci podľa mňa nie je úplne zrejmé, ako by sa Hayek postavil napr. k Brexitu, politikám Donalda Trumpa alebo protipandemickým politikám, záujem o efekty diania mimo formálneho priestoru trhu na spoločenské a politické režimy sa dá interpretovať aj ako symptóm snahy liberalizmu zapracovať chaos do svojho vlastného tkaniva. (Na rozdiel od mávania dúhovými vlajočkami alebo konkrétnym politickým pozíciám straníckych alebo intelektuálnych liberálov ponímam liberalizmus ako autorizáciu a legitimizáciu zriadení zvyčajne charakterizovaných ako „liberálne demokracie“ prostredníctvom hovorenia a legislácie špecifického typu pravdy – porovnaj si napríklad so stredovekým myslením, kde poznanie javu znamenalo stiahnutie sa [kenosis] Boha ako akejsi záclony z neho a umožnenie človeku vidieť a poznať niečo, čo mu predtým nebolo dovolené. Ak pre liberalizmus nie je ultimátnou autoritou rozhodujúcou o pravde Boh, je ňou človek, hoci nie hocijaký človek, ale človek vlády práva a občianskej spoločnosti, ktorá ako v prácach Adama Smitha a Adama Fergussona je formou prozreteľnosti.) Napriek dlhej histórii používania neprávd, manipulácii alebo zavádzaní všetkými stranami politických či vojenských bojov je v súčasnosti zvyšujúca sa citlivosť na tzv. fake news a hoaxy vlastne symptómom erózie tejto legitimity. Ako raz konštatoval Antonio Gramsci, starý svet umiera a nový sa nemôže zrodiť.

Aj v kontexte prebiehajúcej pandémie sa prejavujú viaceré prvky týchto zmien. Ak by si niekto myslel, že samozvaní liberáli opierajúci sa o vedu a technológiu, propagujúci očkovanie alebo karanténne opatrenie sú jediní agenti neoliberalizmu, stačí sa pozrieť na predstavy o vybudovaní prirodzenej imunity nakazením sa – množstvo ľudí sa spolieha na vlastnú resilientnosť a jej potenciálne zvýšenie, a to aj bez toho, aby pojem a jeho konotácie poznali. Množstvo ľudí sa obáva nechcených následkov očkovania, či už od zrejme prestrelených predstáv o nanočipoch po možno ťažšie vylúčiteľné riziká, nedokonalú efektívnosť alebo bezstarostnosť zaočkovaných – tu mi neprináleží sa ako laikovi vyjadrovať k efektivite alebo opodstatnenosti tých či ktorých postupov. Chcem len demonštrovať konvergentnosť uhlu pohľadu, z ktorého je vnímaný stav zdanlivo odlišnými segmentami spoločnosti, často už nehovoriacich ani spoločným jazykom. Predstava života bez vystavenia sa strachu, namiesto rozhodovania sa medzi jedným typom mysleného alebo reálneho rizika na úkor druhého je denným poriadkom. Je nám vravené, že s pandémiou si budeme možno musieť zvyknúť žiť ako s novým normálom. A otázky nášho úspešného prežitia sa stanú otázkami kombinácii rozhodnutí o tom, ktorým rizikám sa vystavíme, ako najlepšie použijeme nám dostupné zdroje na zvýšenie našich šancí vzdorovať realite pred nami sa postupne rozpínajúcich katastrof – od nedostupnosti zdravotnej starostlivosti, služieb štátu, potravín (lebo nám chýbajú ľudia, ale nemáme záujem zlepšovať ich pracovné podmienky, teda vlastne garantovať ich vlastné bezpečie). Ak ste zaznamenali paralelu s Beckerovym pojmom ľudského kapitálu, procesu investovania do seba a aktívnym predávania sa, ktorým sa človek ako homo oeconomicus svojvoľne formuje, je dovolené zakričať „bingo!“.

Istý kamarát nedokázal prežuť text talianskeho filozofa Giorgia Agambena na tému lockdownu. Hoci Agambenove argumenty boli v prvom rade kritikou vládnych opatrení (a patrilo by sa povedať, že Agamben už viackrát reagoval odmietavo s ohľadom na veci ako transplantácie, používanie biometrických dát v pasoch [kvôli čomu sa odmietol zúčastniť konferencie v USA] a podobne), omnoho zaujímavejšie než jeho závery je ich gro. Agamben prirovnal analogicky pandémiu k Bushovej vojne proti teroru a finančnej kríze z roku 2008 – ani jeden proces nemá určitý koniec, tak ako neviditeľné teroristické úmysly, či finančné bubliny je aj vírus samotný neviditeľný a šíri sa spôsobom príliš komplexným na jeho úplnú elimináciu. Samozrejme, dá sa namietať že máme možnosti a že postupne sa objavia aj efektívnejšie nástroje, než súčasné vakcíny, rovnako ako najbohatšia krajina na svete mala na výber poslať do jednej z najchudobnejších sveta buď armádu, alebo jedlo, učiteľov a sociálnych pracovníkov. Alebo, či budú Obamom banky sanované z verejných peňazí, a či zároveň s takou pomocou chudobných dovtedy bohatým budú stanovené aj podmienky, napríklad postupnej divestície finančného sektoru z fosílnych palív alebo extrakcie z ohrozených biotopov. Ak rok 2020 bol pre mňa osobne rokom relatívneho optimizmu s pocitom, že takto sa už nedá ďalej a niečo sa musí zmeniť, rok 2021 bol dôkazom, že to môže pokračovať ďalej a rovnako. Otázka, ktorú si však resiliencia vynucuje je, či preferujeme uvažovať v pojmoch individuálnych a lokálnych ziskov a rizík s nejlepším výsledkom v podobe prísľubu „návratu“ do predpandemickej reality, alebo či sme schopní uvažovať o tom, ako realitu, ktorá nad nás zavesila Damoklov meč neľahkých rozhodnutí a bio-ekonómie investícii do vlastného zdravia a bezpečia ako kolektív zmeníme a začneme hľadať iný spôsob, akým nadobudnúť bezpečie. To si však vyžaduje pozrieť sa samých na seba v inom svetle. Máme na to?

 

Anton Marcinčin, ekonóm
REGIONÁLNY ROZVOJ TERAZ!

Eurofondy

Vieme o nich veľmi málo napriek tomu, že tvoria väčšinu slovenských verejných investícií a mali by financovať konvergenciu regiónov a štátu, ktorá však v lepšom prípade stagnuje. Využívaniu európskych fondov sa venuje minimálna pozornosť. Chýba riadenie fondov – pravidelné monitorovanie a vyhodnocovanie výsledkov, návrhy zlepšení a správy o implementácii. Transparency International už v roku 2014 upozornila na „obmedzenú možnosť kontroly zaobchádzania s európskymi prostriedkami verejnosťou“, podľa štúdie Podnikateľskej aliancie Slovenska z roku 2017 „Celkovo sa viac hodnotí a komunikuje cieľ „vyčerpať eurofondy“ ako ich efektívne využiť na zlepšenie kvality života občanov a v tomto prípade konkurencieschopnosti a prosperity malých a stredných podnikov na Slovensku.“ Ozaj, neviete, či už bola schválená Partnerská dohoda 2021-2027? (Viac v štúdii Európske fondy ako nástroj centralizmu (2021) In: Marcinčin, A. a Csabay, J. (eds.) Ročenka regionálneho rozvoja 2021. Bratislava: SPEKTRUM STU)

Miera evidovanej nezamestnanosti

Podľa údajov ŠÚ SR a NBS sa sezónne očistená mesačná zamestnanosť v spracovateľskom priemysle v lete 2019 pohybovala na úrovni 520 tisíc osôb, kým od leta 2020 sa drží na úrovni 470 tisíc osôb. V rovnakom období sa počet nezamestnaných zvýšil z úrovne 170 tisíc osôb na 230 tisíc osôb, aj keď koncom roka klesol na 200 tisíc osôb. Z tohto pohľadu sa mi zdá pokračovanie každomesačného referovania ministrom práce o znižovaní miery registrovanej nezamestnanosti za minimálne rozpačité a nemiestne. Máme na viac.

 

Juraj Melichár, ekologicko-ekonomický analytik
PRIATELIA ZEME-CEPA

Z environmentálneho a sociálneho hľadiska je jednou z najvýznamnejších udalostí dramatické zvýšenie cien zemného plynu. To je hlavnou príčinou zdvíhajúcich sa cien elektrickej energie. Slovenská energetika je až príliš závislá na plyne a tým zraniteľná geopolitickými výkyvmi.

Zdroj: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví: Burzové ceny elektriny a plynu

Raketový rast ceny fosílneho zemného plynu v roku 2021 iba podčiarkuje význam hĺbkovej obnovy budov, tepelných čerpadiel, solárnych systémov, veternej a geotermálnej energie. Okrem toho Európska komisia a Európska investičná banka prestávajú podporovať fosílny plyn a zvyšujú podporu pre obnovu budov a obnoviteľné zdroje energie (OZE).
Verím, že aj Ministerstvo životného prostredia prehodnotí kotlíkovú dotáciu, ktorou chce riešiť znečistenie ovzdušia. Slovensko totiž čelí žalobe za nedostatočnú ochranu obyvateľov pred zlou kvalitou ovzdušia.  Kúrenie zemným plynom bolo pre sociálne zraniteľné domácnosti príliš drahé už pred týmto raketovým zvýšením. Jednoznačne musíme prepojiť environmentálne a sociálne politiky, odstraňovať škodlivý rezortizmus a snažiť sa dostať podporu k nízkopríjmovým skupinám.

Znepokojujúce sú pozície vlády k balíku Fit for 55, kde Slovensko podporuje fosílny plyn aj tam, kde ho Európska komisia už nechce. Je až zarážajúce, že Slovensko, z ktorého ročne odchádza 1,5 miliardy eur za dovoz tohto fosílneho paliva, si robí nadprácu pre plynárenskú lobby. Potrebujeme využiť európske peniaze na energetickú hospodárnosť a rozvoj obnoviteľných zdrojov – nie fosílne palivá. Znížime tým našu zraniteľnosť, odliv peňazí do zahraničia a vytvoríme udržateľné pracovné miesta.

Energetici a odborníci na obnovu budov vypočítali, že komplexnou obnovou budov je možné v Prievidzi ušetriť až 62 % tepla na vykurovanie budov pripojených do sústavy centrálneho zásobovania teplom. Okrem toho rekonštrukcia rozvodov tepla v mesta môže znížiť tepelné straty o ďalších 11 %. Spolu by tak pri systéme zásobovania teplom 4. generácie mohlo Prievidzi stačiť len 46% súčasnej spotreby tepla podľa ich štúdie Štvrtá generácia systému zásobovania teplom v regióne horná Nitra. Evolučná zmena teplárenstva by úplne odstránila závislosť mesta od fosílnych palív a zvýšila by pridanú hodnotu teplárenskej práce.

Infografika: Štvrtá generácia systému zásobovania teplom v regióne horná Nitra, Priatelia Zeme-CEPA

Medzi najdôležitejšie momenty roku 2021 patrí schválenie Plánu obnovy a odolnosti Slovenska. Reformy a verejné financie by mali povzbudzovať k znižovaniu znečistenia a sociálnych rozdielov. Nemali by sa len pokúšať čo najrýchlejšie dostať peniaze na Slovensko.
Úspechom bolo schválenie reformy národných parkov, ale žiaľ, populistickí politici a dezinformačná scéna sa na tejto téme priživili.

Jedna z najväčších environmentálnych online petícií Klíma ťa potrebuje bola prerokovaná v parlamente a odhalila rozdiely medzi predvolebnými sľubmi a hlasovaním. Jej druhé kolo odštartovalo s výzvou za Plán riešenia klimatickej krízy. Nízkouhlíková stratégia je totiž už viac ako štyri roky zastaralá a Slovensko zatiaľ nemá žiadny model na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050. Vytvorenie Rady vlády pre Európsku zelenú dohodu je dobrým krôčikom vpred, ale je potrebné zlepšiť koordináciu a plánovanie na národnej aj miestnej úrovni.

Pri ochrane klímy bude najdôležitejšie pripraviť regionálne kapacity pre plánovanie a prípravu dekarbonizácie regiónov. Bez odborníkov na miestnej ani národnej úrovni to jednoducho nedáme.

 

Tomáš Profant, seniorný výskumný pracovník
ÚSTAV MEZINÁRODNÍCH VZTAHŮ PRAHA

Pre mňa boli významné dve udalosti, ktoré príliš nerezonovali. V prvom rade išlo o kritické použitie pojmu neoliberalizmus stranou Za ľudí po odchode M. Kolíkovej. Strana SaS v nej bola označená ako strana presadzujúca „program neoliberálnej ideológie do všetkých aspektov života spoločnosti.“ Dôležité je, že šlo o použitie mainstreamovým aktérom. Slovenský politický život ide, samozrejme, ďalej, ale keby takýchto výrokov padalo viac, zmenšilo by to voličský potenciál SaS, ktorá by viac nemusela byť vnímaná ako stredo-pravá, ale by bola viac vnímaná ako jednoznačne pravicová a mohla by sa začať pohybovať ešte bližšie k volebnému prahu.

Druhou významnou udalosťou pre mňa bolo vydanie špeciálneho čísla dôležitého akademického Časopisu pre medzinárodnú politickú ekonómiu. Do neho prispeli viac stredoprúdoví akademici. Najzaujímavejšia je pozícia zaujatá editormi v úvode do špeciálneho čísla, ktorá nijak nevyvracia radikálne kritický postoj voči vzťahom medzi centrom a perifériou, ale venuje sa pomerne úzkemu manévrovaciemu prostrediu, ktorý vlády vo vzťahu k svojim ekonomikám majú. Vnímam to ako akési implicitné uznanie prehry transformácie. Od takejto pozície je už len krok ku zrejmému: ak sa (takmer) nedá uspieť v systéme, zmeňme systém.

 

Brigita Schmögnerová, ekonómka
PROGRESÍVNE FÓRUM

Prvou udalosťou, o ktorej sa chcem zmieniť, je Dohoda o globálnej minimálnej dani uzavretá 136 štátmi v poslednom štvrťroku 2021. Pokladá sa za nástroj, ktorý by mal skončiť daňovú súťaž ku dnu a pomôcť zvýšiť daňové príjmy štátov, ktoré dnes sú ešte aj postihnuté globálnou pandémiou. Detaily dohody a jej aplikácia, ako sa zdá, eufóriu z jej prijatia miernia. V publikácii The Progressive Post, Autumn 2021, odvolávajúc sa na analýzy viacerých inštitúcií, poukazuje na jej kritické miesta Joseph Stiglitz.

Najskôr sa pôvodne navrhovaná globálna minimálna daň na úrovni 21% znížila na 15%. Viaceré štáty, ako napríklad susedné Maďarsko (10% daň) si vymohli výnimku aspoň na 10 rokov. Otvorenou otázkou zostáva, kde sa bude medzinárodná korporácia zdaňovať (tzv. alokácia zdaňovacích práv, tzv. 1. pilier).  Podľa aktuálneho návrhu by právo zdaňovať mohli mať skôr bohaté štáty na úkor chudobnejších. Výhrady sú aj iné. Znovu sa potvrdzuje, že « devil is in the details » a že rozpracovanie a aplikáciu dohody bude potrebné pozorne sledovať.

Keď výskumné centrum Corporate Watch so sídlom vo Veľkej Británii bude hodnotiť, čo priniesol rok 2021 pre Big Pharmu, určite bude dokumentovať, že bol ešte štedrejší ako lanský rok. Vakcínový kapitalizmus, ktorý podľa Corporate Watch je založený na piatich princípoch: 1. Produkuj najziskovejšie farmaceutiká! 2. Chráň svoje patentové právo! 3. Stanovuj ceny vysoko nad nákladmi! 4. Minimalizuj riziko použitím vládnych dotácií! 5. Lobuj! nadobudol v roku 2021 ešte gigantickejší rozmer.

Pomohlo tomu aj „stádovité chovanie“ (termín v anglickom jazyku „herd behaviour“ vo svete financií vedie ku finančným krízam ako bola v r. 2008) vlád, ktoré ako jediný prostriedok proti Covidu -19 presadzujú očkovanie mimochodom „vakcínou“, ktorá bola určená na iný mutant vírusu ako dnes cirkuluje v populácii.  Aby sa aspoň trochu zmiernili dopady katastrofálne manažovanej kovidovej krízy, mala by sa globálne dohodnúť pandemická daň.

 

Peter Takáč, filozof

POLE magazín

Po úpadku ľavicových populistických strán a lídrov sa začínajú ukazovať nové podoby reálnej ľavicovej politiky. Tu sú dva príklady z roku 2021, ktoré zanikli v médiách medzi inými správami.

V Grazi, v druhom najväčšom meste Rakúska, vyhrala v septembri voľby Komunistická strana Rakúska. S 29% porazila konzervatívnu stranu (ÖVP) a za starostku dosadila svoju kandidátku Elke Kahrovú. Rakúski komunisti ukazujú, že ľavicová, dokonca komunistická politika, je nielen možná, ale aj potrebná. Svoju reputáciu totiž už tridsať rokov stavali nielen na politike zdola, ale aj na neochvejných triednych základoch. V deväťdesiatych rokoch, ktoré boli pre hnutie obzvlášť ťažké, poskytovali právnu pomoc obetiam špekulantov. Keď ceny bývania dosahovali často i polovicu príjmu nájomníkov, KPÖ prišla s návrhom, aby naň vo verejných bytoch nedávali viac ako tretinu príjmov. Ostatné strany návrh odmietli, až keď strana vyzbierala podpisy nájomníkov, návrh zákon sa vrátil a bol jednohlasne schválený. V roku 1998 mala KPÖ takmer 8% a po práci, ktorú urobila na bytovom výbore získala po piatich rokoch až 21% hlasov.

Strana sa neskôr postavila proti privatizácii verejného bývania, s ktorou súhlasili ako konzervatívci, tak sociálni demokrati. Petíciou vyvolala referendum, v ktorom bolo 96% proti privatizácii, čo spôsobilo, že téma sa už viackrát neobjavila. Vďaka proporčnému systému dostali v minulosti v meste na starosti oblasti dopravy a zdravotnej starostlivosti. Počas pôsobenia v nich obnovili cyklistické trasy, zlepšili verejnú dopravu rozšírením električkovej siete a vytvorením nových autobusových liniek. Predstavili zákon, vďaka ktorému sa je o seniorov možné starať doma a taktiež sa podieľali na vakcinačných kampaniach v oblastiach s hromadným výskytom ľudí. Popritom poskytujú právnu a administratívnu oporu tisícom ľudí, ktorí k nim prichádzajú so žiadosťou o pomoc. Zastupitelia KPÖ v krajskom parlamente dobrovoľne venujú 2/3 svojej mzdy ľuďom v núdzi. Tento sociálny fond je adresovaný jednotlivcom a rodinám, ktorí nedokážu platiť nájom alebo životné náklady. Strana sa samozrejme potýka s antikomunistickým ohováraním, ktoré si konzervatívci pri žiadnej príležitosti nenechajú ujsť. Reakciou rakúskych komunistov je, že diskutovať treba, no nie na podnet ÖVP. KPÖ na rozdiel od ÖVP vždy stála na strane antifašistického odporu v krajine (dokonca bola jeho vedúcou silou), čo sa o ľudovcoch povedať nedá. Konzervatívci by si teda podľa predstaviteľa Roberta Krotzera mali najprv pozametať pred vlastným vchodom.

Druhým úspechom reálnej politiky komunistov v roku 2021 bolo zvolenie starostu Grigny za najlepšieho starostu sveta. Philippe Rio je členom Komunistickej strany Francúzska a ocenenie dostal za svoj boj s chudobou a vylúčením. Grigny je najchudobnejším mestom Francúzska, kde polovica obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Mesto na predmestí Paríža ukazuje na extrémne sociálne nerovnosti Francúzska, ktoré hostí miliardárov, a na druhej strane trpí na obrovskú chudobu a segregáciu.

Starosta obdržal cenu za boj o silnejšie, spravodlivejšie a zelenšie mesto. Počas covidovej krízy distribuovali medzi 30 000 obyvateľov tisíce rúšok a takmer 40 000 potravinových poukážok. Mesto poskytuje každodenný telefonický kontakt dvetisícke starších alebo opustených ľudí. Edukačné centrum s 500 školiteľmi ponúka dodatočné vzdelávanie dospelých, zdravotné a sociálne centrum poskytujú sociálnu asistenciu. Bytové spoločenstvo s 5000 bytmi a 17 000 obyvateľmi malo problém s kúrením a teplou vodou kvôli nezaplateným účtom. Mesto nedokázalo regulovať výkyvy cien plynu a tak zrealizovalo projekt geotermálnej energie, čo pomohlo znížiť účty o 25%, keďže je celkom vo verejnom vlastníctve.

Keď im Macronova vláda znížila už tak nízke úvery a zoškrtala dotácie na organizácie, prišli s projektom „Žiť spolu, žiť vo veľkom“ a návrhmi, ako situáciu zlepšiť. Cieľom starostu Ria je začleniť predmestia do Francúzska, inak dôjde ku katastrofe. Už v roku 2017 prišiel s iniciatívou Výzva z Grigny, ktorú podpísali stovky starostov volajúcich po investíciách do periférií miest. Aj z covidového plánu obnovy smeruje k najchudobnejším štvrtiam len 1% financií. Ako hovorí Rio, títo ľudia nemôžu byť ignorovaní a znamenajú budúcnosť.

 

Robert Žanony, projektový manažér
FRIEDRICH EBERT STIFTUNG, zastúpenie v SR

Vyzdvihol by som z roka 2021 dva javy, jeden stredo-ľavý, druhý čisto slovenský, jeden povzbudivý, druhý alarmujúci.

Že má Nemecko po 16 rokoch sociálnodemokratického kancelára je nielen – samozrejme – potešujúce pre organizáciu, kde pracujem a nemeckou politickou senzáciou roka. Predovšetkým je to odkaz, že voľby sa od stredu-do-ľava dajú (a majú) ešte stále vyhrávať prednostne na sociálno-ekonomickej osi, ľudovo povedané, chlebovými témami. Minimálna mzda, dostupné bývanie, isté dôchodky, zelená premena ekonomiky, aby bolo práce aj neskolabovala planéta, a k tomu rešpekt v spoločnosti navzájom. Nič viac. Žiadne kultúrne vojny, uhýbanie ku konzervatívcom, liberálom, alebo fašistom… Ľudia chcú v prvom rade dôstojne žiť, pracovať, vedieť platiť účty, dať deťom perspektívu. Väčšina aj menšiny. Chcú mať oprávnený pocit, že tento systém nie je len pre privilegovaných a tých čo sa narodili do dobrých štvrtí. Toto je konflikt, pre ktorý tu je ľavica, je tu potrebná, resp. nezastupiteľná, je to jej historický údel a tu vie byť – pri dôveryhodných lídroch samozrejme – stále uveriteľná a úspešná. Víťazstvo SPD s rýdzo „chlebovou“ kampaňou a dôveryhodným lídrom je odkaz všetkým, ktorý svoje sorošovské či „liberálno-fašistické“ úlety ospravedlňujú tým, že sociálne témy už nepredávajú. Bullshit.

Pre Slovensko ale urgentnejším, aj v roku 2021 prehlbujúcim sa „národným prúserom“, je pokračujúci exodus talentov z krajiny. 30% študentov, 21% najlepších z ročníka (oproti 3-5% v Česku) končí na školách vonku, ďalší po škole, o vyhoretých sestričkách, lekároch, ktorí si balia kufre nehovoriac. Na takúto masívnu stratu ľudského potenciálu strašne doplatíme – vo vyľudnených regiónoch, v slabo inovujúcom sa biznise, nekvalitnej štátnej správe. Všade. Je to samozrejme prierezový problém, od úrovne školstva, kvality života, nízkych platov a vysokých životných nákladov (choďte si natankovať pár kilometrov cez Dunaj do Rakúska, lacnejšie…), od finančnej náročnosti zakladať rodiny, cez dostupnosť bývania, až po tristný obraz politickej kultúry. Bolo by fajn, keby tieto hrozivé čísla zobudili našu politickú elitu, aby sa od nekonečných symbolických a pozičných hier, dobrých akurát pre tlačovky a statusy, posunuli k riešeniam, ako túto krajinu posúvať dopredu. Snáď v 2022.

 

Tomáš Želinský, ekonóm
MSCA RESEARCH FELLOW AT THE SCHOOL OF EDUCATION, DURHAM UNIVERSITY

Dlhodobo podceňovanou témou – a to nielen v roku 2021 – je tvorba a implementácia politík zameraná na tých najzraniteľnejších zo zraniteľných: deti žijúce v (materiálnom) nedostatku v (nielen) segregovaných lokalitách.

Ide o skupinu slovenských občanov a občianok, ktorí/ktoré sa narodili do domácností ohrozených chudobou, depriváciou a ďalšími znevýhodneniami. Na problematiku dlhodobo upozorňujú odborníci, mimovládny sektor, ale aj niektorí úradníci a v roku 2021 téma relatívne často rezonovala aj v médiách. Iniciatívu ale, namiesto štátu, dlhodobo preberá mimovládny sektor, ktorý má značne obmedzené zdroje a pomáhať tak môže iba výrazne obmedzeným skupinám.

Problémom nie je len to, že na túto skupinu Slovákov a Sloveniek štát takmer úplne zabudol. Problémom je aj to, že štát nerobí takmer nič pre to, aby sa aspoň pokúsil zmeniť vnímanie tejto skupiny Slovákov a Sloveniek ostatnými Slovákmi a Slovenkami. Je takmer nemožné začleniť do spoločnosti skupinu ľudí, ktorá je predmetom predsudkov a diskriminácie u veľkej časti zvyšku spoločnosti.

Keď vo veľkej časti slovenskej spoločnosti bude prevládať naratív, že „oni si za to môžu sami,“ asi sa nikam nepohneme. Viniť za životné podmienky týchto detí ich rodičov, je veľmi krátkozraké. Ako keby sme zabúdali, že títo rodičia boli pred časom tiež len deti. Deti, ktoré sa narodili nemajetným rodičom, často s nízkou úrovňou dosiahnutého vzdelania, a na ktoré štát zabudol. A mnohé z týchto detí budú mať o nejaký čas svoje vlastné deti.

Zároveň, ako keby sme zabúdali, že keď týmto deťom dnes pomôžeme, v budúcnosti tieto deti pomôžu nám. Okrem iného, napríklad aj tým, že zo svojich pracovných príjmov budú platiť sociálne odvody, ktoré budú financovať aj naše starobné dôchodky…

Zdroj foto: Ben Terrett, Flickr.