Dlhodobé nepriateľstvo Washingtonu voči Medzinárodnému trestnému súdu podkopáva akékoľvek budúce stíhanie vojnových zločinov na Ukrajine. Ak pre nič iné, USA sa musia pripojiť k zvyšku sveta a akceptovať jurisdikciu súdu. Prinášame výňatok textu, ktorý vyšiel v Jacobine.
Hrozivou skutočnosťou je, že najmä vo chvíli, keď vojenské ťaženia uviaznu, pretiahnu sa a začnú byť pre útočné sily čoraz nákladnejšie, ako sa to stalo v tomto prípade, vytvárajú nešťastných, nahnevaných vojakov, ktorí dehumanizujú miestne obyvateľstvo, aby sa vyrovnali s nezmyselnou hrôzou, ktorú majú za úlohu vykonať a nakoniec si vybijú svoju frustráciu na civilistoch. My na Západe by sme si toho už mali byť dobre vedomí, keďže sme presne tento fenomén videli u našich vlastných útočných jednotiek vo vojnách ako Vietnam, Irak a Afganistan.
Bola by škoda, keby pri týchto konfliktoch, jediní, kto čelí zodpovednosti za tieto zločiny, boli len nízkopostavení vojaci. Zatiaľ čo každý jednotlivec je zjavne zodpovedný za svoje vlastné činy a vojaci, ktorí sa rozhodnú spáchať takéto hrozné zločiny, musia čeliť následkom za to, čo urobili, pokiaľ ide o vojnu, konečná zodpovednosť leží na vojenskom a politickom vedení krajiny.
Koniec koncov, sú to tí, ktorí sú priamo zodpovední za politiku a sú to tí, ktorí sa rozhodli dosadiť nízko postavených vojakov (v tomto prípade niektorých brancov) do pozícií, kde, ako sa dá predvídať, to končí páchaním vojnových zločinov. To je dôvod, prečo je George W. Bush právom nazývaný vojnovým zločincom a prečo bolo nacistické vedenie po druhej svetovej vojne súdené a popravené, aj keď len málo z nich bolo reálne vonku na bojisku, mrzačili nepriateľské telá alebo popravovali civilistov vlastnými rukami. Preto americký prezident Joe Biden a ďalší západní lídri teraz nazývajú Putina vojnovým zločincom a odborníci a experti žiadajú, aby bol súdený.
Je tu len jeden problém: „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, ktorý má teoreticky zabezpečiť takýto druh spravodlivosti, v skutočnosti neexistuje. Medzinárodný systém, v ktorom teraz žijeme, bol formovaný z veľkej časti víťazmi druhej svetovej vojny, najmä Spojenými štátmi, a tak zatiaľ čo sme vytvorili zdanie systému, ktorý sa riadi pravidlami, zákonmi a inštitúciami, ktoré ich presadzujú, v skutočnosti stále všetci žijeme v relatívne anarchickom svetovom poriadku, kde si vlády, ktoré sú dostatočne silné, môžu do určitej miery robiť, čo chcú.
Medzinárodný trestný súd (ICC) je toho ukážkovým príkladom. ICC bol výslovne vytvorený medzinárodným Rímskym štatútom z roku 1998, aby slúžil ako súdna cesta presne pre tieto typy trestných činov, keďže existujúci Medzinárodný súdny dvor je na urovnávanie právnych sporov medzi krajinami a Európsky súd pre ľudské práva (z ktorého bolo Rusko minulý mesiac vylúčené) má byť poslednou možnosťou pre ľudí, ktorí sa nie sú schopní dovolať spravodlivosť za porušovanie ľudských práv vo svojej vlastnej krajine. Ale, bohužiaľ, pre spôsob, akým je ICC štruktúrovaný, je veľmi nepravdepodobné, že by sa stalo niečo zmysluplné, aby sa Putin zodpovedal.
Po prvé, traja stáli členovia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov (Čína, Rusko a Spojené štáty americké, čo sú tiež tri najmocnejšie krajiny sveta) v skutočnosti nikdy neratifikovali Rímsky štatút (podpísal ho bývalý prezident Bill Clinton, ale nebol nikdy ratifikovaný Senátom). Koniec koncov, ak viete, že v blízkej až strednej budúcnosti očakávate nejaký druh vojny, prečo sa otvárať trestnému stíhaniu?
Okrem narúšania legitimity súdu to tiež znamená, že s Ruskom sa dá urobiť len máločo. Jediný spôsob, ako dostať nesignatársky štát do Haagu, je hlasovanie v Bezpečnostnej rade, ktoré by Rusko jednoducho vetovalo. Môžete viniť víťazných lídrov z druhej svetovej vojny, ktorí namiesto toho, aby vytvorili skutočný mechanizmus demokratickej správy vecí verejných, v ktorom by ich bolo možné prehlasovať a presadzovali by sa oveľa ťažšie, si namiesto toho rozhodli udeliť trvalé právo veta. K dnešnému dňu sú Líbya a Sudán, ktoré sú takmer bez spojencov, jedinými dvoma nesignatárskymi krajinami, ktoré boli predané do Haagu, pretože nie sú držiteľmi tejto mimoriadnej výsady.
Pozrite sa na zoznam prípadov ICC a možno si všimnete určitú schému: všetci obžalovaní sú zhodou okolností z globálneho juhu, prevažne z Afriky. Dokonca aj v Líbyi, zničenej krajiny uvrhnutej do vražednej anarchie vojnou NATO, sa dostalo zatykaču len líbyjskím páchateľom. To, čo vám o „medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách“ nepovedia je, že sa jeho pravidlá vzťahujú iba na krajiny bez veľkej moci.
Takže aspoň zatiaľ môžeme byť prekliati, že žijeme vo svete, kde sa medzinárodné právo naďalej uplatňuje selektívne a poväčšinou teoreticky. Žiaľ, je to svet, kde musia krajiny pri absencii skutočného systému spravodlivosti závisieť od vojenského odstrašovania a veľmoci môžu bez obáv rozpútať nezákonné vojny a páchať rôzne nehoráznosti, vediac, že sú mimo akéhokoľvek existujúceho zákona. Možno sa nám podarí vytvoriť iný svet. Najprv sa ho však musíme aspoň pokúsiť predstaviť.
(krátené)
Zdroj foto: Wikimedia.
