Redaktori britského denníka Financial Times sa po bratislavskom summite lídrov členských štátov EÚ rozprávali s Robertom Ficom. Ich článok z 18. septembra 2016 sme analyzovali pomocou kritickej diskurzívnej analýzy. Výsledkom je zistenie, že denník píše voči Robertovi Ficovi zaujato. Naša analýza ukazuje, aké k tomu používa jazykové nástroje.
Denník Financial Times je v súčasnosti jedným z najrenomovanejších britských médií. Venuje sa predovšetkým ekonomickým témam, spravidla však neobchádza ani tie politické.
V periodiku, ktoré je skôr liberálne ako konzervatívne, sa osobe Roberta Fica v minulosti venovali viackrát. Vo väčšine prípadov zvýrazňovali negatívne politické skutočnosti. Čitatelia tohto denníka sa preto mohli dočítať o tom, ako predseda vlády Slovenskej republiky zneužil v kampani pred nedávnymi parlamentnými voľbami migračnú krízu, či o tom, ako s ostatnými lídrami Vyšehradskej skupiny podkopáva európsku jednotu. Fica v nich redaktori označovali skôr pejoratívne – ako rebela či kritika, ktorého návrhy sú pre Európu viac deštruktívne ako konštruktívne.
V podobnom duchu bol Robert Fico vykreslený aj v článku „Rešpektujte národnú politiku, lebo zlyháte, odkazuje lídrom EÚ slovenský premiér“, ktorý bol práve výstupom z rozhovoru, poskytnutým Ficom denníku bezprostredne po bratislavskom summite.
Už zo samotného nadpisu vyplýva, že základným konceptom, na ktorý článok upriamuje pozornosť vo viacerých odsekoch, je rozdiel medzi národným a komunitárnym prístupom k rozhodovaciemu procesu v rámci Európskej únie. Práve slová „národný“ a „európsky“ patria v článku k tým najfrekventovanejším.
Mimoriadne zaujímavý je pohľad na slovesá, ktoré sa vyskytujú vo vetách uvádzajúcich priamu reč. To, že väčšina z nich je neutrálna („hovoril“ či „povedal“), svedčí o tom, že autor článku do veľkej miery minimalizoval vlastný pohľad na vec. V plnej miere ho však eliminovať nedokázal.
Viackrát totiž použil slovesá, ktoré neutrálnymi nie sú: písal o tom, že „Fico varoval Úniu“, že „kritizoval sankcie EÚ“, že „nesúhlasil s názormi iných“, alebo že „trval na svojom v súvislosti s migračnou krízou“. Až v siedmich prípadoch navyše autor článku použil slovíčko „proti“, trikrát v článku spomenul „zmenu“. Celkovo tak autor Roberta Fica vykreslil ako politika, ktorý v rámci Európskej únie neprichádza s konštruktívnymi návrhmi, a vytvára animozity, ktoré sú pre Úniu škodlivé.
K vytvoreniu napätia prispel svojimi výrokmi aj hlavný aktér článku – Robert Fico. Vo svojich vyhláseniach totiž opakovane zdôraznil, že „v tejto politickej atmosfére sa nedá vydržať naveky“, že „dátum trvanlivosti politikov sa stále skracuje“, alebo že „pre mnohých predsedov vlád môže byť súčasné obdobie posledným.“
Robert Fico je v článku vo väčšine prípadov označovaný neutrálne – prostredníctvom svojej funkcie ako „slovenský predseda vlády“, „52-ročný premiér“ či „sociálny demokrat“, alebo priamo vlastným menom. Ani v tomto smere sa však autor článku nevyhol viacerým expresívnym pomenovaniam: raz Fica označil za „vlasteneckého lídra“, inokedy zase ako „jedného zo skupiny nacionalistických a neliberálnych lídrov z Východnej Európy“. O tom, prečo autor použil práve takéto konštrukcie, možno polemizovať – Ficovi však v článku imidž rozhodne nezlepšujú.
Rovnaký účinok má na vnímanie hlavného aktéra článku vedľajšia veta „Plný pýchy po tom, čo hostil summit lídrov EÚ“, ktorá v kontexte článku takisto pôsobí skôr pejoratívne, zosmiešňujúco a znevažujúco.
Väčšina slovies, ktorými sa predseda vlády SR v článku prezentuje, má verbálny charakter, čo môže vzbudzovať dojem, že Fico je politikom, ktorý veľa rozpráva a málo koná.
Viacnásobné zastúpenie majú tiež mentálne procesy, prostredníctvom ktorých autor opisuje, že Robert Fico „si myslí“, alebo „cíti“, že niečo by sa malo stať namiesto toho, aby konal. Pocit neistoty a nedostatočnej miery sebadôvery navyše Ficovi dodáva aj skutočnosť, že v článku je v súvislosti s jeho návrhmi či názormi v priamej reči dvakrát použité slovo „pravdepodobne“ ako napríklad v: „Ak by boli v niektorých krajinách referendá, pravdepodobne by boli úspešné.“
Robert Fico je v článku denníka Financial Times jediným relevantným aktérom. Všetci ostatní sú prezentovaní anonymne alebo ako kolektív, spomínaní len ako „lídri“, „Brusel“, „niektoré krajiny“, „Európa“, „západné krajiny“ či „západní partneri“, alebo sú marginalizovaní, ako je to v prípade Vladimíra Putina a Donalda Trumpa.
Napriek tomu, že posledným dvom menovaným článok nepriraďuje žiadne materiálne, verbálne či mentálne procesy, spomína ich hneď vo svojej prvej vete – priamo pod nadpisom. V takomto prípade bolo zrejme zámerom autora vytvorenie negatívneho obrazu Roberta Fica, ktorý sa voči obom kontroverzne vnímaným politikom jasne nevymedzil. Prečo však autor v článku, ktorý sa mal venovať predovšetkým výstupom zo summitu, zvýrazňuje Ficove sympatie k dvojici vyššie spomínaných politikov? Prečo Fica stavia do polohy podporovateľa konkrétnych zahraničnopolitických krokov Vladimíra Putina, ktoré s priebehom a výsledkami summitu nesúviseli?
Samotné stretnutie lídrov krajín EÚ sa pritom v článku spomína len okrajovo. Chýba v ňom odkaz na článok o výstupoch zo summitu, ktorý bol v porovnaní s predchádzajúcimi stretnutiami politikov pomerne konštruktívny. Chýba tiež podrobnejší opis toho, čo by mala Európska únia spraviť, aby sa vyhla zlyhaniu, ktoré Robert Fico naznačuje už v nadpise článku. Na úkor expresívnych poznámok a implicitných osobných útokov sú z príspevku vypustené skutočnosti, ktoré by mohli hlavného aktéra opísať o čosi pozitívnejšie.
Negatívne charakteristiky niektorých politikov vrátane Roberta Fica sú vo Financial Times zvýrazňované menej evidentne, ako je to v prípade bulvárnych médií. Ani takýto renomovaný denník ich však v plnej miere nedokáže eliminovať. V analyzovanom článku „Rešpektujte národnú politiku, lebo zlyháte, odkazuje lídrom EÚ slovenský premiér“ tak bol Robert Fico vykreslený ako líder, ktorý v prvom rade podkopáva hodnoty liberalizmu a európskej jednoty. Ako politik, ktorý v EÚ vytvára napätie. A hoci sa autor článku snažil tieto tendencie aspoň sčasti vyvážiť opisom pozitívneho vzťahu Slovenska k Európskej únii, spôsobom, akým informoval o názoroch Roberta Fica, ho pre čitateľov Financial Times opísal tak, ako na to boli zvyknutí už v minulosti: prevažne skepticky a negatívne. Takáto jednostrannosť v prípade Financial Times možno niekoho prekvapí, nie je však v médiách ničím výnimočná. Ideológie sú súčasťou našich životov a názory sa nevyskytujú len v sekcii komentáre. Naša analýza ukazuje jednostrannosť denníka, ktorý mnohí považujú za kvalitný, objektívny či vyvážený.
Katarína Dulová, Jakub Gábor a Petra Pipašová
Autorky a autor študujú Európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
Foto: Ilustračné. Zdroj: Flickr.
