O necelé dva mesiace uplynie tridsať rokov od udalostí, ktoré v Československu viedli k pádu bývalého režimu a reštaurácii kapitalizmu. Hoci nový systém už odchoval jednu generáciu Slovákov, kostlivec komunizmu v skrini súčasnej politiky stále straší. Nielen ako zdroj „pokriveného“ myslenia strednej a staršej generácie, ktorú stihol „kontaminovať“, ale aj ako smrtiace dno priepasti, do ktorej každé rozsiahlejšie sociálne opatrenie posúva spoločnosť. V serióznej tlači sa už o sociálnej politike nepíše; jej obsah sa po novom označuje ako populizmus. Tomuto trendu sa, žiaľ, dôsledne nevyhýbajú ani stredoľavé médiá ako domáca Pravda či britský Guardian. Zdá sa, akoby vlády už nemali inej zodpovednosti, ako zaisťovať bezpečnosť, smerovať k vyrovnanému štátnemu rozpočtu a zveľaďovať podnikateľské prostredie. O tom, kam sa podela primárna spoločenská zodpovednosť za dôstojnosť života všetkých obyvateľov krajiny, uvažuje vo svojej eseji Za ostrou hranicou sociologička a poradkyňa prezidentky Zuzana Kusá.
Kto z nás si v mejlovej schránke nenašiel správu od kolegu, vzdialeného príbuzného či známeho o tom, ako sa Rómovia priživujú na ťažko pracujúcich ľuďoch tým, že poberajú dôchodky vypočítané z priemernej mzdy, zavše prekonávajúce starobnú podporu celý život zamestnaných ľudí? Kto z nás na Facebooku nenarazil na rozhorčený status o bezplatných vlakoch a obedoch, ktoré sú len kupovaním si voličov a navyše si ich adresáti ani nevážia? Kto z nás nepočul vo verejnej doprave ponosy na to, koľko peňazí ide zo spoločnej kasy na neprispôsobivých asociálov, ktorí si z detí urobili zárobkový podnik, namiesto toho, aby štát podporoval „slušné“ rodiny? Pobúrenie je tak veľké, že fakty musia ísť bokom – čo na tom, že na poberanie starobného dôchodku treba odpracovať istý počet rokov, čo na tom, že náklady na podporu ekologickej mobility a aspoň jedného teplého jedla denne sú pre štátny rozpočet v porovnaní s inými, omnoho menej dôležitými výdavkami omrvinky, čo na tom, že medzi poberateľmi beztak nízkej sociálnej podpory tvoria štyri a viacdetné rodiny len päť percent?
Kultúra zodpovednosti samého za seba, ktorá pred troma desaťročiami dorazila ako šoková terapia naordinovaná zahraničnými i domácimi expertmi na ekonomickú transformáciu, sa na Slovensku dobre uchytila. Chceš dôstojne žiť? Pričiň sa o to sám – po vstupe do Európskej únie a Schengenu už aj málo príležitostí na domácom pracovnom trhu prestalo stačiť ako ospravedlnenie poberania podpory od štátu. Vyjadrenia ako „mne nikto nedal nič zadarmo“ sú nielen nepresné (uvážme len bezplatné školstvo, ktoré vo svete nie je samozrejmosťou), ale vystihujú aj princíp rozpadu spoločenskej solidarity: príliš adresná podpora posilňuje exkluzivitu jej poberateľov a tým ešte viac sťažuje ich vymanenie sa z chudoby a začlenenie sa do spoločnosti pracujúcej „samej na seba“.
Doba bohatá na príležitosti praje iniciatívnym: ciest, ako si pomôcť, je toľko, že pre pasivitu nieto výhovorky. Osobnostný kapitál si možno zmnožovať neustálym vzdelávaním sa, cestovaním, vyvažovaním pracovného a súkromného života; skrátka – sústavnou prácou na sebe. Ak pracovať na druhých, tak jedine na zamestnávateľa (ten na to má ale prirodzený, oprávnený nárok) alebo pre kultiváciu svojho sociálneho kapitálu (analogicky k „spoločensky zodpovednému“ podnikaniu). Ale čo s tými, ktorí podmienky na vzdelávanie sa nemajú, cestovať nemôžu alebo nechcú a súkromný život pre prekérne pracovné podmienky v podstate nemajú? Priznať existenciu štrukturálnych prekážok, ktoré spoluutvárame či z nich dokonca benefitujeme na úkor slabších, by znamenalo spochybnenie vlastného úspechu – preto je bremeno zodpovednosti na jednotlivcovi. Chýba motivácia, vôľa, osobná zodpovednosť. Máme navrch nielen ekonomicky, ale aj morálne. „Predstava, že všetko, čím sme, je len naša zásluha, nám lichotí a živí naše sebavedomie.“ (s. 10)
Z Kusej poznámok možno vyvodiť záver, že kultúra osobnej zodpovednosti transformuje aj kolektívne emócie: historický verejne manifestovaný kolektívny hnev (potenciálne poháňajúci tvorivú politickú akciu) vyrastajúci z vykorisťovania, podnikateľskej bezohľadnosti a nezáujmu štátnych elít o nezamestnané masy sa premenil na individualizované pocity viny a hanby prežívané v ústraní. „To vy sami svojím životom (pre nedostatok odvahy či nerozvážnosť, pre nehospodárnosť či strach z rizika) môžete za svoju chudobu. V celej Európe silnie mienka, že nepracovanie súvisí najmä s osobnými vlastnosťami ako lenivosť a pohodlnosť.“ (s. 11) Individualizácia nie je len kultúrnym fenoménom, ktorý je rizikový z hľadiska duševného zdravia; je agresívnou politickou silou, ktorá demobilizuje kolektívny revolučný subjekt a zneškodňuje potenciálne výbušnú rebéliu.
Bieda slušná a neslušná
Módnejším slovom než populizmus sa na čas na Slovensku stal azda už len jeden výraz – slušnosť. Tá má v tunajšom verejnom diskurze tradíciu dlhšiu, než si prvovoliči môžu pamätať. Za slušnosť totiž nehorlili len tohtoročné, no najmä vlaňajšie námestia, ale ochranou slušných ľudí sa dávno predtým oháňali dnešní príslušníci ĽSNS a v roku 2012 aj primátori Partizánskeho, Handlovej a Žiaru nad Hronom, ktorí spustili petíciu za slušných ľudí „s cieľom riešiť otázku neprispôsobivých občanov“. (správa TASR zo 7. septembra 2012) Kusá jednu z podkapitol nenazvala Slušná (poctivá, pracujúca) chudoba len tak pre nič za nič. Upozorňuje v nej totiž, že aj chudoba ako sociálna trieda je vnútorne diferencovaná. Namiesto hľadania prienikov v spoločných ekonomických a politických záujmoch sa chudoba štiepi na morálnych otázkach, čo je, pravdaže, s prihliadnutím na minimálnu politickú gramotnosť a chýbajúcu ľavicovú politickú reprezentáciu pochopiteľné a historicky neprekvapujúce.
Aj v kontexte masívneho občianskeho vzopätia minulého roka nie je zriedkavé počuť z tých istých úst poťažkanie si na nízku dôveru v spoločnosti (za ktorou sú vraj politici) a bezprostredne na to špekulácie o tom, kto si zaslúži a kto nezaslúži podporu od štátu, kto ju zneužíva a kto nie. „V spoločnosti s nízkou dôverou v čestnosť druhých ľudí sa na prelome storočí stali podozrenia o sklone ľudí zneužívať sociálny systém samozrejmou súčasťou verejného priestoru,“ (s. 7) píše v úvode svojej eseje Kusá. Tento stav trvá aj po dvadsiatich rokoch od nástupu reformných pravicových vlád Mikuláša Dzurindu, ktoré sa rozhodli svojich občanov voviesť do stavu kapitalistickej dospelosti a „prestať ich vodiť za ručičku“ sociálnou podporou zo strany štátu. Nie je náhoda, že podľa výskumov verejnej mienky práve v období rokov 1999 až 2004 „[ch]ápanie zabezpečenia uspokojovania základných potrieb pre každého ako veľmi dôležitej podmienky spravodlivej spoločnosti“ (s. 52) klesalo najstrmšie. Ako však dodáva autorka, „[p]okles podpory sociálneho univerzalizmu však vytrvalo pokračuje“.
Inteligencia a jej vzťah k chudobe
Namiesto toho, aby vzdelanie spoločnosť viedlo k rozpoznávaniu chudoby a jej príčin, namiesto toho, aby humanisticky viedlo k boju proti chudobe nielen z hodnotových, ale aj zdravotných, psychologických, kultúrnych a ďalších vedecky podložených dôvodov, namiesto toho, aby viedlo k tvorivému vynachádzaniu riešení, ako odstrániť nielen už existujúcu chudobu, ale zamedziť aj jej potenciálnemu návratu, vedie vzdelanie neraz paradoxne k prehlbovaniu predsudkov spätých s nižším ekonomickým postavením, ba dokonca k šíreniu kontraproduktívnych názorov (vo veci boja proti chudobe). „Práve naša pomoc, sociálna pomoc a pasívne čakanie na zábezpeku od štátu spôsobujú morálny rozvrat v rodinách a predlžovanie i reprodukciu chudoby. Tak hlásali v 90. rokoch a dodnes tvrdia mnohí odchovanci v tom čase prekladaných a think tankami promovaných brožúr Charlesa Murraya, zúrivého amerického kritika štátom organizovaného sociálneho zabezpečenia. Knihy, ktoré sa inde považujú za pseudovedecký brak, sa v niektorých slovenských aj českých školách stali súčasťou odporúčanej literatúry pre univerzitných študentov.“ (s. 26) Nemusíme byť univerzitnými študentmi, aby sme sa s podobnými názormi stretávali aj dnes na stránkach pravicových denníkov, ktoré pod rúškom objektivity neustále poskytujú priestor tisíckrát vyvráteným názorom, napr. o tom, ako zvyšovanie minimálnej mzdy likviduje podniky a zvyšuje nezamestnanosť.
Na takomto pozadí možno lepšie porozumieť na prvý pohľad paradoxnej skutočnosti, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním veria tomu, že nepracovanie vedie k lenivosti, výrazne viac než ľudia so základným vzdelaním (podľa výskumu európskych hodnôt 2017). Kusá v tejto súvislosti upozorňuje na dôsledky konfliktu ľudskej citlivosti, empatie a altruizmu s neoliberálnou rétorikou deväťdesiatych a nultých rokov: „Mnoho citlivých mladých ľudí sa tak dostalo do myšlienkovej pasce; cítili, že znevýhodnení ľudia potrebujú účinnejšiu pomoc, aby mohli žiť ľudsky dôstojne, no zároveň boli presvedčení, že túto pomoc nesmieme žiadať od štátu, aby sa neposilnila jeho moc.“ (s. 49) Táto pasca je nastražená stále v podobe atraktívnej (a pragmatickej) ideológie centrizmu. Tá sa usiluje kombinovať sociálne opatrenia s ochranou základných princípov systému, ktorý nerovnosti a chudobu utvára.
Vzdelanie je, mimochodom, pre diskusiu o chudobe dôležité z viacerých perspektív. K predsudkom o chudobe, vzďaľovaniu sa kontaktu s ňou a tým aj k rozširovaniu priepasti medzi jednotlivými spoločenskými triedami prispieva aj prax výberových tried, ktoré žiakov s nadpriemernými výsledkami izolujú od ostatných žiakov. Kusá pripomína, že zrušiť takéto triedy by pre nevôľu rodičov bolo veľmi náročné – a to najmä pre rozšírené vnímanie vzdelávania ako prípravy na budúce zamestnanie, teda predovšetkým cez jeho ekonomické, nie sociálne aspekty. Rodičmi dobre mienené vyčleňovanie svojich ratolestí do exkluzívneho prostredia elitných tried či celých škôl – a to už od raného detstva až po vysokoškolské štúdium – je spoločensky kontraproduktívne a rozdiely medzi spoločenskými triedami iba vyostruje. V odkaze na britskú sociologičku Anne Strhan Kusá píše, že „ak sa školy nepodarí úsilím pedagógov, rodičov a politikov udržať ako miesta, kde sa učíme zodpovednosti voči tým, čo tu žijú s nami, kde sa učíme vítať iných a ochraňovať ich, nemáme šancu odolať logike vylučovania, ktorá je s rastom vplyvu krajne pravicových strán v Európe i inde čoraz silnejšia.“ (s. 57)
Nad školstvom netreba lámať palicu, naopak, dostupné a hodnotné vzdelanie naďalej ostáva základným prostriedkom rozvoja demokratickej a politicky aj ekonomicky spravodlivej spoločnosti. Kusá v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na sociológa Émila Durkheima, ktorý vzdelanie považoval za nevyhnutnú podmienku pochopenia zložitosti spoločenskej existencie v jej mnohorakých väzbách. Citlivosť voči nespravodlivosti pokladá za priamo úmernú prístupnosti rozumovým argumentom. To je v súlade aj s tzv. „morálne osvietenskou hypotézou“ predpokladajúcou, že „vzdelanejší ľudia by mali reagovať na nespravodlivosť a chudobu s väčším rozhorčením a odmietaním“. (s. 71) Skúsenosti však zavše ukazujú pravý opak – nielen ľahostajnosť vzdelaných ľudí, ale aj ich aktívnu podporu nespravodlivostí v mene akejsi ochrany spoločenskej morálky či vlastných privilégií. „Časť zistení naznačuje, že respondenti z vyšších vrstiev sú menej štedrí a väčšmi uprednostňujú svoje osobné potreby. Zväčša sa to vysvetľuje tak, že tí, ktorí majú dostatok moci, zdrojov a iných výhod, sa nepotrebujú natoľko vciťovať do druhých a odhadovať ich zámery a potreby. Preto sú vraj ich prosociálne sklony menej rozvinuté ako u ľudí, ktorí sú v podriadenom alebo znevýhodnenom postavení.“ (s. 72)
Vzájomnosť a (ne)podmienenosť pomoci
Ako jeden z kľúčových princípov, ktoré postoje k sociálnej podpore chudobných a inak znevýhodnených formujú, identifikuje Kusá reciprocitu. Ide o očakávanie, že poskytnutá pomoc bude oplatená a neostane len jednosmernou. Takéto očakávanie je azda pochopiteľné, dokým sa z neho nestane chladná ekonomická kalkulácia: „Prakticky rozmýšľajúci daňoví poplatníci pochybujú, že štedrejšie sociálne dávky by zlepšili život detí vyrastajúcich v chudobných rodinách. Namietajú, že investícia je neistá, že plný tanier a teplo v izbe nezaručia, že z dieťaťa vyrastie slušný a pracovitý človek. A na výsledok treba čakať roky.“ (s. 48) Nijaký zodpovedný manažér by sa na takýto nevýhodný podnik nedal, čo potom čakať od postáv ako Trump či Babiš, ktorí sa netaja tým, že svoje krajiny riadia ako firmy? Očakávanie, že každý človek požívajúci spoločenskú solidaritu by mal k rozvoju spoločnosti podľa svojich možností prispievať, je legitímne, je však potrebné uvedomiť si, že spôsobov, ako priložiť ruku k dielu, je mnoho a nie všetky sú bezprostredne ekonomicky zhodnotiteľné.
O budúcnosti sociálnej podpory sa už istý čas diskutuje s nádejami upnutými k nepodmienenému základnému príjmu, známemu aj pod skratkou UBI (Universal Basic Income). „Výhody vie pomenovať aj sociológia – tam, kde sú univerzálne dávky a netestuje sa oprávnenosť, je aj menej diskusií o porušovaní a priživovaní sa na systéme, menej striehnutia na podvodníkov, menej medziskupinového podozrievania zo zneužívania a doplácania. A aj vďaka tomu je v spoločnosti výrazne viac všeobecnej dôvery k ľuďom. A pocit dôvery, viery, že sa možno spoľahnúť na čestnosť a slušnosť druhých ľudí, zlepšuje život všetkým,“ (s. 49 – 50) podnecuje Kusá k premýšľaniu nad tým, či by raz mohol byť UBI podobným globálnym štandardom, akým dnes viac-menej sú automaticky udelené, nepodmienené a neodňateľné ľudské práva, akokoľvek formálne sa k nim jednotlivé krajiny hlásia. Argumentáciu v prospech sociálneho univerzalizmu ako opaku adresných opatrení rozvíja Kusá aj ďalej: „V univerzálnejších systémoch sociálnej ochrany je na rozdiel od adresných systémov diskusia o reciprocite menej výrazná alebo potlačená. V týchto krajinách sa v politickom diskurze ešte stále občianska zodpovednosť vykladá v širokom zmysle, ako podpora slušného života všetkých občanov. Navyše tam, kde sú mnohé služby univerzálne a každý od štátu niečo dostáva, nie je ľahké vypočítať si, či sme čistí víťazi, alebo máme čistú stratu.“ (s. 63)
Význam jazyka pri reprezentácii chudoby
Kusá sa vo svojom uvažovaní o chudobe často dostáva k otázkam jazyka a spôsobom, akým sa na prezentovanie chudoby a diskusiu o nej používa. „Ak sa z verejného diskurzu vyradia či vypadnú určité slová,“ píše k tejto téme, „nezostane to bez následkov. Nepoužívané slová strácajú významové spojenia a slabnú ako symbolické nástroje.“ (s. 38) Alebo sa ukradnú a naplnia falošným obsahom. Rovnosť je všeobecne prijateľná len v jej úzkom zmysle rovnosti pred zákonom; akonáhle sa objaví čo i len náznak úvah o hospodárskej, ekonomickej a politickej rovnosti, iskra je politikmi a pravicovými médiami promptne uhasená. Žiaľ, aj jediný slovenský ľavicový denník ako-tak vyvažujúci diskurz pretláčaný svojimi pravicovo-liberálnymi náprotivkami pristúpil na rozprávanie o chudobe z perspektívy abstraktných čísel namiesto konkrétnych ľudských zmyslov. „Ak v správach odznie, že sa plánuje zvyšovanie sociálnych dávok, zvyčajne hneď nasleduje informácia, koľko to štát bude stáť. Komu táto následnosť prospeje?“ (s. 39) pýta sa výstižne Kusá a o stranu ďalej dodáva: „Žijeme v časoch, keď sa rovnováha štátneho rozpočtu a znižovanie deficitu chápe ako prvý princíp rozumného spravovania verejných vecí. Tomuto výkladu spoločenského dobra sa takmer nedá uniknúť. Kalkul nákladov a výdavkov a ich návratnosti sa stáva vzorom racionálneho uvažovania.“ Opraviť tieto slová možno len v jednom: už sa ním stal. Spomeňme si len na nedávne mohutné pobúrenie, aké v radoch opozičných politikov aj liberálnych publicistov vzbudilo nedávne Dankovo vyjadrenie, že z vyrovnaného rozpočtu sa ľudia nenajedia a je potrebné investovať aj za cenu zadĺženia sa, napríklad za účelom dobudovania chýbajúcej infraštruktúry v krajine či konsolidáciu zdravotníctva.
Posledné strany svojej knihy venuje Kusá úpadku kritického myslenia, skresleným publicistickým obrazom chudoby a náčrtom, ako z neuspokojivej situácie von. Spolu s Habermasom za dôležitú považuje kvalitnú žurnalistiku, ktorá nielen, že nebudem na roveň stavať fakty a názory, ale bude aj dostatočne empatická a plastická, aby svojim príjemcom sprostredkovala presvedčivú skúsenosť s chudobou so všetkým, čo obnáša, a zároveň nebude obchádzať štrukturálne príčiny chudoby. „Joasove skúmania dejín rozširovania ľudských práv naznačujú, že súcit a roztrpčenie nad utrpením vzdialených a neznámych chudobných, ponížených, zotročených a vylúčených rástol s rozširovaním čítania tlače a krásnej literatúry. Vďaka umeniu a reportážam chudobní a vylúčení postupne získavali tvár a životný príbeh.“ (s. 84) Výzva pre všetkých, ktorí profesionálne pracujú so slovom, nemôže byť zreteľnejšia. „[N]ebezpečnú trhlinu môžu nejako zaplniť len tí, ktorí dokážu oživiť a rozvinúť sociálnu predstavivosť verejnosti – tí, ktorí vedia predstavovať situácie vzdialených skupín tak, že môžeme vidieť ich očami a precítiť ich ťažkosti.“ (s. 87) Úloha sa tým však nekončí ani pre autorov, ani pre vnímateľov – empatia môže aktivizovať, ale pochopenie príčin chudoby v ich komplexnosti si vyžaduje úsilie naviac.
Esej Za ostrou hranicou je celkom iste jednou z najcennejších, ktoré v doterajšom tucte titulov edície Skica dosiaľ vyšli. Hoci by sme Kusej mohli vytknúť vágnosť uvádzania zdrojov či absenciu akejkoľvek bibliografie (s výnimkou informácii o vlastných výskumoch a fókusových skupinách), názorová čírosť a hodnotová priamosť podopreté solídnou argumentáciou predstavujú prínos ďaleko presahujúci drobné nedostatky technického charakteru. Osobitou kvalitou Kusej eseje sú úryvky zo záznamov dialógov v rámci fókusových skupín, ktoré autorka v rámci svojich sociologických výskumov organizovala. Neprinášajú nič také, čo by človek z východného či stredného Slovenska už mnohokrát nepočul, ale sú presným záznamom názorov, ktoré, žiaľ, nie sú zriedkavé tak, ako by sme si želali, a neobhajuje ich len exposlanec Mazurek, ale po novom aj expremiér Fico. Záznamy z fókusových skupín sú cenným materiálom na skúmanie uvažovania a argumentácie ľudí presvedčených o. i. aj o tom, že „kto nepracuje, nech neje“.
Autorke sa vynikajúco darí pomenovávať mnohé spoločenské fenomény presahujúce rámec problematiky chudoby, a to ako bez zbytočnej opatrnosti, tak aj moralistického pátosu či hurá-revolucionárstva. „Voči najchudobnejším prevláda kritický a žiarlivý postoj. Kritický, pretože sú príliš veľkým bremenom pre daňových poplatníkov. Žiarlivý, pretože sa zdá, že len oni niečo dostávajú od štátu, hoci si to vôbec nezaslúžili. Túto žiarlivosť živia aj fámy o štedrosti dávok či službách, ktoré sú tejto skupine poskytované,“ (s. 63) píše Kusá a dokazuje, že patrí nielen medzi špičku slovenskej sociológie, ale aj sčítanú komentátorku celospoločenského diania v jeho detailoch. Ak si popri svojej vedeckej činnosti a novej pozície poradkyne prezidentky nájde čas aj na ďalšie publikačné výstupy, nemôže byť pochybnosti, že ich sociálne orientované čitateľstvo v zúfalom nedostatku podobných textov vrelo privíta. Už medzivojnoví československí sociálni demokrati vedeli, že chudoba nie je cnosť, ale zločin spoločnosti. Ani po sto rokoch nie je dôvod tento pohľad prehodnocovať.
Zuzana Kusá: Za ostrou hranicou
Krásno nad Kysucou: Kalligram, imprint Vydavateľstva Absynt, 2018
